Na premiére i na tlačovej konferencii sa zúčastnil aj samotný autor, choreograf a režisér Boris Eifman. Povedal, že s naším Národným divadlom má veľmi dobré pracovné aj priateľské vzťahy, a tak s predstavením v licencii súhlasil. Tŕpol však, či slovenskí tanečníci zvládnu mimoriadne vysoké kritériá a vôbec, či bude predstavenie dosahovať ním požadovanú úroveň.
Eifmanove predstavenia sa tancujú iným spôsobom, ako je bežná baletná tradícia. Tento umelec vyžaduje od účinkujúcich, aby nielen dokonale tancovali, ale aby svoje postavy zahrali. Ich tváre majú vyjadrovať pocity a ich pohyby majú naznačovať charaktery až myslenie postáv (konflikty vnútri človeka aj jeho konflikty s okolím). Zaujímavé sú aj výrazové prostriedky, akými to tanečníci dosahujú – ich tanec je už viac než tancom, so svojím telom narábajú bravúrne, sú to virtuózne, často až akrobatické či športové výkony, ale – majú dušu. Nesmie sa z nich stratiť magická sila, ktorá bývala vrcholným triumfom baletu.
Eifman dáva veľa priestoru hlavným postavám, ktoré sa môžu na javisku zaskvieť. Sólové výstupy sa striedajú s veľkolepými „masovými“ scénami, pri ktorých mimoriadne pôsobí súhra tanečníkov, vynaliezavosť choreografie. Pohyby tanečníkov do seba zapadajú ako kolieska švajčiarskych hodiniek a divákom až zrak prechádza. Niekedy sú súčasťou tanca rôzne rekvizity (lano, stôl, kríž), s ktorými tvorcovia predstavenia dosahujú mimoriadne efekty. Nie sú to však len prázdne efekty. Spolu s vecami vytvárajú ľudia na javisku obrazy, niekedy také rýchle ako klipy, ktoré posúvajú dej a odovzdávajú dôležité informácie, alebo jednoducho – aktivizujú vnímanie.
Predstavenie sprevádza orchester pod taktovkou Branislava Kostku, ktorý zážitok ešte umocňuje. V Eifmanovom divadle v Petrohrade nemajú možnosť hrať so živou hudbou, a tak si tento rozmer predstavenia cenia. Dojem je naozaj dokonalý, a tak sa niet čo čudovať, že Boris Eifman na tlačovej konferencii vyjadril spokojnosť s uvedením svojho diela v Bratislave. Pochválil tanečníkov aj hudobníkov, aj všetkých, čo predstavenie chystali.
Balet Za hranicami hriechu je síce o filozofických otázkach, o tom, ako v človeku zápasí dobro a zlo, ale Eifman neuvažuje nad tým mentorsky, lež cestou krásy. Zamýšľa sa aj nad vierou – čo sa stane, keď ľudstvo o ňu príde a či sa dá k nej vrátiť. Tieto otázky sa nejakým spôsobom dotýkajú každého, uvažovanie o viere povznáša, či už ide o náboženstvo, alebo o zmysel života. Divák v obsažnom predstavení sleduje však aj príbeh rodiny Karamazovovcov. Nie je to iba filozofická freska, ale dôverný psychologický balet, ako sľubujú tvorcovia inscenácie.
