Cítiť však, že neleží len v knihách – má rád aj svoje mesto, Petrohrad, a pekne sa rozhovoril tiež o Bratislave: Poprechádzal sa po nábreží, zahľadel sa do vĺn Dunaja a vraj sa mu tam dobre uvažovalo. Možno premýšľal už o nejakom ďalšom balete, ktorý raz uvidíme v SND. Teraz tam mala premiéru Eifmanova choreografia za Hranicami hriechu podľa románu Bratia Karamazovovci, ktorú naštudovali slovenskí umelci.
Foto: Peter Brenkus
Kedy ste prvýkrát čítali román Bratia Karamazovovci?
Prvý raz na konzervatóriu, keď som začal študovať choreografiu. Vtedy som sa vážne začal zaoberať Dostojevským. Zaujímal ma nielen v súvislosti s baletom, čerpal som z neho múdrosť, bol pre mňa zdrojom nového poznania a filozofie, ktorá ma mnohému naučila. Veľmi ma zaujímal. V roku 1980 som inscenoval balet Idiot, to bola moja prvá skúsenosť s baletom a Dostojevským. V roku 1996 som urobil balet Bratia Karamazovovci. V roku 2013 som vytvoril novú verziu nazvanú Za hranicou hriechu. Vytvoril som celkom novú choreografiu.
Prečo? Predošlá verzia už zastarala?
Predsa len tá staršia verzia bola aktuálna na konci 20. storočia, keď ľudia prežívali eufóriu zo slobody. Pre ten čas bol typický chaos. Druhá verzia baletu je o hľadaní samého seba. Keď hovoríme, že v človeku bojuje boh a diabol, vtedy sa človek hľadá, chce nájsť svoju identitu, zistiť, kým je. Má si vybrať cestu dobra alebo zla? Alebo kompromisu? Ako hovoria Rusi: Ak nezhrešíš, nebudeš sa kajať. Dostojevskij písal, že ruský človek vždy hľadá kompromis, možnosť dohodnúť sa, hrešiť a potom sa kajať. Boh a diabol sú hlavnou témou Dostojevského, pretože človek vo svojom vnútri stále bojuje a hľadá svoju pravdu, morálku a svoju cestu k Bohu. Najmladší z bratov Alexej ušiel od Boha, preňho Boh nie je ikona alebo kostol, má Boha v sebe. Čo je to Boh? Pre mňa je Boh to, čo robí človeka človekom, zvieratá nemajú Boha. Iba uvedomenie si toho, že je niečo nad nami, niečo kozmické, nás robí ľuďmi. Dostojevskij je pre mňa veľmi dôležitá postava svetového významu.
Foto: Peter Brenkus
Čo znamená Dostojevskij pre vás?
Tento spisovateľ nehovoril iba o láske, ale aj o nenávisti. Mnohí spisovatelia píšu iba o láske, ale u Dostojevského sa láska spája s nenávisťou. Ukazuje celú tragédiu života človeka. Človek sa rodí predurčený, lebo vie, že jeho cesta je veľmi krátka. Vie, že jedného dňa umrie. Toto smerovanie k smrti je strašná cesta. Tešíme sa zo života, ale pritom vieme, že zomrieme. To je tragédia. Toto zvieratá na rozdiel od človeka nepoznajú. Uvedomiac si, že je nám daná dosť krátka doba, si každý vyberá cestu. Dostojevskij hľadá cesty, ktorými človek môže ísť. Kam vlastne ide? Tak či tak smeruje k smrti.
Takže človek má k dispozícii rôzne cesty?
Môže ísť po ceste s bohom alebo diablom. A román má ešte jednu dôležitú myšlienku: Ako chceš dosiahnuť nesmrteľnosť? A chceš ju? To je vlastne tretia cesta, úplne iný druh existencie. Prečo o tom tak veľa hovorím? Dostojevskij objavuje veľa filozofických myšlienok o živote. Jedna z nich je: možno proste žiť, jesť, spať, vychovávať deti a zomrieť. A človek pritom môže byť šťastný, hoci nevediaci. Ako sa vraví: veľa poznania, veľa žiaľu. Ale Dostojevskij nás núti rozmýšľať o tom, trpieť, no žiť bohatším, plnohodnotným životom. Žiť životom človeka, ktorý ide k pravde.
Koľkokrát ste tú knihu čítali?
Veľakrát, ale to nie je podstatné. Nerobil som si výpisky, ale premýšľal som o nej a písal som si svoje úvahy ku knihe. To bežne choreografi nerobia. Naši choreografi sa tým nezaoberajú. Ale ja som choreograf, ktorý premýšľa, píše, dlhé obdobia trávim za stolom. Nie, že by som prečítal román, vypočul si muziku a pustil sa do choreografie. Čas, keď tvorím choreografiu, je v porovnaní s prípravným obdobím veľmi krátky. Keď robím choreografiu k Dostojevskému, nečítam len jeho diela, ale veľa aj o ňom. Chcem sa ponoriť do človeka, pochopiť ho, porozumieť mu, spoznať jeho hodnotu, podstatu, čo dal ľudstvu, čo preň objavil. Vtedy môžem jeho duchovné bohatstvo odovzdať ďalším ľuďom. Dostojevskij, to je veľká filozofia a každý si z neho berie to, čo je mu blízke a čo dokáže pochopiť. Vy z neho pochopíte jedno, ja niečo iné, každý niečo svoje.
Foto: Peter Brenkus
Ako tvoríte? Keď si prečítate knihu, už viete, že by z nej bol dobrý balet?
Nie, tak sa to nedeje. Trebárs som si prečítal knihu a vrátil som sa k nej až o dvadsať rokov. Stále čítam knihy, ale nie preto, aby z každej vznikol balet. Veľmi ťažko si vyberám témy. Prečo som napríklad inscenoval balet Rodin? V určitom momente som sa rozhodol urobiť o ňom balet. Bola to ťažká voľba, ale nebolo to tak, že by som uvidel Rodinovu sochu a povedal si, urobím o ňom balet. Žije vo mne veľa myšlienok, mnoho informácií, hrdinov, rôznych námetov a v jednej chvíli si pomyslím: čo teraz? S kým chceš prežiť rok života? Pretože ak robím balet na motívy románu Dostojevského, musím s bratmi Karamazovovcami prežiť rok života. Ak robím balet o Rodinovi, musím prežiť rok života s Rodinom. Na festival Eurokontext možno priveziem balet o Čajkovskom. S Čajkovským som tiež prežil rok života. Vyberám si hrdinov, ktorí sú mi blízki. Ale neurobím balet o Čajkovskom, pretože je práve v móde. Nie, vyberáš si to, čo je ti blízke. Niečo, bez čoho dnes už nemôžeš žiť. To je veľmi dôležité.
Povedali ste že Za hranicami hriechu/Bratia Karamazovovci je váš asi najťažší balet…
To je moje špecifikum. Náročná technika tanca s akrobatickými trikmi, zložitými duetmi a k tomu ešte práca s rekvizitami. Tanečníci musia nielen tancovať, oni sa príslušnými postavami musia stať. Niekedy mi hovoria: vaši účinkujúci sú ako činoherci. To nie je pravda, oni sú jednoducho univerzálni, spájajú v sebe divadlo, film, hudbu. Divadelný herec má k dispozícii hlas, moji účinkujúci sa vyjadrujú prostredníctvom tela, nie sú divadelní herci. Sú jedineční herci, ktorí môžu prostredníctvom jazyka tela vyjadriť myšlienky – to je unikátny jav.
U vás v Petrohrade v Eifman ballete majú hlavné úlohy hviezdni tanečníci, našli ste aj v SND dostatok tanečníkov, ktorí zodpovedali vašim nárokom? Kto ich vyberal?
Vyberali ich moji asistenti Ekaterina Žigalova a Iľja Osipov spolu so mnou. No samozrejme, výber nebol veľmi veľký. Ale dnes je výber obmedzený všade. Nielen u vás, aj u nás v Rusku. Ani v Mariinskom divadle si nemôžeš vybrať, čo chceš, dnes sú obmedzenia. Je to problém baletu na celom svete. Podľa môjho názoru popularita baletu medzi divákmi rastie. Ale tanečníkov, ktorí sa chcú venovať baletu, je čoraz menej. Lebo balet je veľmi zlá profesia a ľudia to pochopili. Kedysi, v sovietskych časoch, bol k baletu romantický vzťah – balet, to bola mágia, čosi čarovné. Rodičia si mysleli, že ak ich syn alebo dcéra budú tancovať v balete, je to šťastie. Každý syn akademika alebo profesora sníval o tom, že sa ožení s balerínou. Dnes nie.
Foto: Peter Brenkus
Prečo?
Balet sú galeje, práca je málo zaplatená a hrozia tam úrazy. Takže dnes sa čoraz menej detí chce venovať baletu a výber je čoraz menší, rovnako ako konkurencia. Mám v Petrohrade akadémiu tanca, veľkú a krásnu, ale nevieme v Petrohrade nájsť deti do baletu. Moji asistenti cestujú po celom Rusku a hľadajú talenty po celej krajine. V Petrohrade, kde žije päť a pol milióna ľudí, sa nedajú nájsť. Rodičia nechcú dať deti na balet. Chcú s deťmi chodiť na balet ako diváci, ale deti sa majú stať biznismenmi, hlavne chlapci. Takže nás v budúcnosti čaká veľký problém.
Aký bol výber tanečníkov v Bratislave?
Nie že by som prišiel do SND a vykríkol nadšením: Och, koľko ich je – a že by som si nevedel vybrať. Tak to nebolo. Ale tí, ktorých sme našli – a až do dvoch obsadení – tí sú dobrí. Vôbec sa to nemuselo podariť. Už sa mi párkrát stalo, že som prišiel do nejakého divadla a našiel som tanečníkov ledva do jedného obsadenia. A niekedy ani to nie.
Ste známy tým, že uprednostňujete vysokých tanečníkov – takých ste tu našli?
Andrej Szabo, ktorý tancuje brata Ivana, je vysoký, aj predstaviteľka Grušenky, Silvia Najdená, je dosť vysoká. Rád by som vyzdvihol výkon Adriana Szelleho, predstaviteľa najmladšieho brata Alexeja, je to veľmi talentovaný, jemný chlapec. Sú tu dobrí herci, páčia sa mi. Aj v druhom obsadení sú veľmi talentovaní. Akurát nemajú prax, nemajú repertoár, kde by mohli ukázať všetko, čo vedia. Chápete, s akými problémami bojujú? Ani cudzí jazyk sa nenaučíte za dva mesiace. Keby vám povedali, naučte sa za dva týždne po čínsky, niečo sa naučíte, ale s akým úsilím. Budete hovoriť s prízvukom. Aj naši baleťáci majú „prízvuk“, ale s každým predstavením je menej badateľný. To ma teší. Veľmi som sa bál, že predstavenie nebude mať dostatočnú úroveň. Ale nemôžem to povedať.
So SND máte veľmi priateľské vzťahy. Dokázali by ste kvôli nim prehryznúť aj nižšiu úroveň, ak by to tanečníci nezvládli dokonale?
Viete, nemám právo zastaviť projekt. Už sa naň minulo dosť veľa peňazí a ja nemám v zmluve právo zastaviť ho. Ak by to však nedopadlo dobre, určite by som neprišiel na tlačovú besedu. Mal by som veľmi zlú náladu, ešte belšie vlasy než mám, asi by som nevyšiel ani na ďakovačku po predstavení. Nemohol by som to zastaviť, ale bolo by mi to ľúto. Ale vidíte, nie som v takom stave. Moji asistenti tu strávili dva mesiace, odviedli obrovskú prácu. Ja som prišiel necelý týždeň pred premiérou. Baletná skupina si mojich asistentov veľmi obľúbila. Videla, že moji asistenti im odovzdali všetko, čo treba.
Foto: Peter Brenkus
Ako zvyknete oslavovať úspech predstavenia? Otvoríte si fľašu šampanského?
No neopijem sa. Pre mňa je to sviatok duše, nie hodovanie pri stole. Dôležité je, že som prišiel a vidím, že výsledok je umelecké dielo. No keby to tak nebolo, bola by to pre mňa malá tragédia.
Váš súbor Eifman Ballet má sto zahraničných hosťovaní do roka. Zúčastňujete sa na všetkých zájazdoch?
Nie, teraz cestujem čo najmenej. Kedysi ma nepúšťali za hranice, nemal som pas. Môj súbor vycestoval, ale mňa nepúšťali, bolo to veľmi dramatické. Teraz využívam všetky príležitosti, aby som mohol zostať doma, čítať, písať, premýšľať.
Máte k Bratislave mimoriadny vzťah?
Je tu veľmi dobré divadlo, dobre vybavená scéna, dobrá sála, z každého miesta v divadle je dobre vidieť, to je vo svete dosť zriedkavé. Je tu dobré publikum, priatelia. Po poslednej skúške pred premiérou som išiel k Dunaju, je veľmi krásny, široký. Sú tam mostíky, na jednom som stál, pozeral, ako tečie voda, bolo tam tak krásne, pokojne. Páči sa mi aj Staré Mesto, ale Dunaj ma priťahuje osobitne. Keď pozoruješ tečúcu vodu, prichádza veľa myšlienok.
Ocenili ste, že v SND hrá k vášmu predstaveniu živý orchester. V Petrohrade ho nemáte?
Závisí to od divadla – v niektorých divadlách hráme so živou hudbou, v Taliansku, teraz pôjdeme do Montrealu, tam tiež bude živý orchester. Povedia mi napríklad: máte Requiem od Mozarta, urobme to s orchestrom. Keď budem mať svoje divadlo – teraz sa začína stavať, bude tam aj orchester.
Boris Eifman
Foto: Peter Brenkus
Tvorca moderného ruského baletu a nositeľ mnohých vyznamenaní sa narodil 22. júla 1946 v meste Rubcovsk v sibírskej časti Ruska. Vyštudoval tanečné konzervatórium vo vtedajšom Leningrade. V roku 1977 bol ako 31-ročný vymenovaný za šéfa Leningradského baletného súboru, dnes slávneho Eifman Balletu. Je známy spracovaniami veľkých literárnych diel s psychologickými sondami do temných stavov duše. Z predstavení: Ja, Don Quijote, Don Juan, Moliérove vášne, Majster a Margaréta, Karamazovovci, Onegin, Červená Giselle, Rekviem, Anna Kareninová. V Bratislave v posledných rokoch s predstaveniami Rodin, Up & Down (podľa románu F.S.Fitzgeralda Nežná je noc), Anna Kareninová. Najnovšie súbor SND naštudoval Eifmanov balet Za hranicami hriechu/Bratia Karamazovovci. Eifman Ballet poznajú milovníci baletu na celom svete, pretože súbor precestoval Áziu, Európu, obe Ameriky aj Austráliu. Eifman vytvoril originálny moderný baletný repertoár (vyše 40 predstavení) založený na bohatej tradícii ruského psychologického divadla.
