Režisér Matúš Bachynec a traja herci – Monika Potokárová, Silvia Holečková a Daniel Žulčák normalizáciu na vlastnej koži nezažili a príbeh speváčky poznajú len z rozprávania alebo z rôznych interpretácií. Priznávajú napríklad, že sa inšpirovali filmom dokumentaristky Olgy Sommerovej o Marte Kubišovej. Chceli do osudu speváčky hlbšie preniknúť, a tým aj do diania v minulých rokoch. Hru venovali štyridsiatemu výročiu Charty 77 cez osud jednej chartistky.
Učebnice dejepisu iba konštatujú fakty, ale detaily a pocity chýbajú. Mladí tvorcovia si teda na výskum dejín našli vhodnú osobnosť, ktorá je všeobecne známa a umelecky inšpirujúca. Jednak je to uznávaná a milovaná speváčka, jednak je to zvláštna povaha. Marta Kubišová bola „od prírody“ apolitická osobnosť, nebola rada v centre pozornosti, a predsa – doba ju vtiahla do svojich krútňav, aby ju potopila a potom zasa vyniesla na piedestál slávy. Hra neskúma príbeh do hĺbky, ide skôr o montáž udalostí, ktoré sa v živote speváčky odohrali. Epizódy dopĺňajú filmové dokumentárne ukážky. Podstatou inscenácie sú samotné pesničky z Kubišovej repertoáru.
Martu Kubišovú hrá a spieva Monika Potokárová. Postava sa jej vydarila, je civilná, nehysterická, hrá úsporne, striedmo v duchu osobnosti, ktorú stvárňuje, a vystihuje to aj kostým – tmavé šatôčky s bielym golierikom. Divák ju ako Kubišovú prijme, chvíľami verí, že sa díva na vážnu Martu. A herečka aj podobne spieva. Kubišovej repertoár zvládla výborne. Najzložitejšia vraj pre ňu bola skladba Denně čekám a najmilšia sa jej zdá Oh, Baby, Baby. Na predstavenie má po sviatkoch zavítať aj samotná Marta Kubišová. Teší sa na jej návštevu Potokárová? „Ja sa bojím!“ vyhŕkne.
Bude to zaujímavá konfrontácia, lebo predstavenie rozpráva o živote Marty Kubišovej, a to od samých začiatkov. Okrem speváckej kariéry sleduje dej aj súkromie speváčky. Marta Kubišová bola dva razy vydatá, obaja manželia boli neverníci, s druhým sa jej narodila dcéra. Viac sa nevydala, žila pre dieťa a pre zvieratká. Vďaka povahe jej neprekážalo existovať v ústraní, byť úradníčkou. Ako keby čas išiel popri nej, ale – v roku 1989 sa dostala zasa na tribúny a zasa zazneli jej piesne.
V týchto dňoch Kubišová zakončila spevácku kariéru, ale zostala súčasťou dejín. Potvrdzuje to aj táto hra, ktorá nastoľuje skôr otázky, než by prinášala odpovede – a to je dobrá metóda. Tá doba bola zložitá, je veľmi ťažké ju rozpletať. Mladí tvorcovia ukázali, ako ju vnímajú oni, ako si veci vysvetľujú, koho vinia, koho obhajujú. Je to názor a podarilo sa im ho vyjadriť v divadelne príťažlivej podobe. Situácie sa rýchlo menia, postavy sa bleskovo prevteľujú, hudba vstupuje do deja účelne a celkovo je v hre veľa mladej energie. Ak vzbudí hra ďalšie otázky a diskusie, bude to len užitočné. Mladí môžu svojimi – aj takto formulovanými – otázkami vyprovokovať rôzne svedectvá o tom, ako to všetko vlastne bolo. Aj na tlačovej konferencii pred premiérou si tvorcovia ťažkali, že sa o tom s nimi nikto zo starších nezhovára. Je to ťažká téma. Takže – dobre, že do toho išli.
