Lujza: Diváci sa chcú smiať nahlas
Stand up comedy nie je žáner, v ktorom zo seba robíme princezné. Základom úspechu u diváka je sebairónia. Je jedno, či sme namaľované, či vyzeráme dobre alebo máme sukňu. Musíme si vedieť robiť žarty zo seba a potom nám dovolia vystreliť si aj z nich, hovorí Lujza Garajová-Schrameková.
Pre herečku Lujzu Schramekovú znamená stand up komédia slobodu. „Herectvo závisí od iných profesií. Je to tímová práca a spolu s režisérom a kolegami sme interpretmi textu, ktorý sme nenapísali a s ktorým sa nemusíme stotožniť. Na materskej dovolenke som pochopila, že návrat k herectvu nebude jednoduchý a pravdepodobne ani možný. Predtým som totiž hrala pomerne veľa v Radošinskom naivnom divadle, ale skúšať šesť týždňov jedno predstavenie alebo cestovať s dieťaťom na zájazdy je náročné. Stand up mi ponúka nový rozmer – autorskú slobodu. Čo si napíšem, to si poviem a sama som za svoje slová zodpovedná.“
Mama dvoch detí si zároveň uvedomuje, že aj táto klubová sloboda má v dobe, keď ktokoľvek zverejní svoje video z mobilu na internete, svoje hranice. „Deti mi budú vždy veľkou inšpiráciou. Aj môj syn v puberte bude určite super materiál, ale neviem, či by bol nadšený z videa, v ktorom si z neho jeho mama robí žarty. Aj keď z toho, čo hovorím, je len päť percent pravda. Jeho spolužiaci to nebudú vedieť. Potom znovu nastúpi autocenzúra, ktorá ovplyvní výsledok.“ Rodáčka z Nitry zdedila zmysel pre humor a herecké sklony po rodičoch – mame herečke a otcovi divadelnom fotografovi. „Obidvaja sú veľmi vtipní, a zmysel pre humor podmieňoval aj výber môjho partnera. Musel to byť človek na rovnakej vlne humoru. Zdedili ho aj naše deti – osemročný syn Viktor a štvorročná dcéra Grétka.
Prvé vystúpenie mala Lujza pred šiestimi rokmi. Začínala na tzv. open mic, otvorenom mikrofóne (príležitosť pre nováčikov vystúpiť pred publikom) u Jána Gorduliča, ktorý jej ponúkol miesto v tíme. „Nezažila som prvú hanbu, aj to bolo pre mňa motiváciou. Keď mi totiž niečo nejde, nebojujem s tým. Po prvom úspechu už človek dokáže prijímať aj neúspechy a hľadať chybu.“ Už pri prvých vystúpeniach sa inšpirovala bežným životom. A hoci na pódiu nadáva, pije alkohol, lezú jej na nervy deti aj manžel, v súkromí žije oveľa usporiadanejší život. „Mnoho ľudí má pocit, že to, čo poviem na javisku, sú moje názory. Každá téma, aj rasizmus či sexuálne obťažovanie sú pre mňa veľkou skúškou. Rozmýšľam, ako tému spracovať, aby sa z toho nestalo moralizovanie.“
Lujza priznáva, že niekedy je náročné vystupovať pred divákmi, ktorí chodia na stand up comedy pravidelne. „Presne vedia, že to isté som povedala pred mesiacom, inému konkrétny fór zase chýba. Snažím sa o istú rovnováhu. Overené vtipy opakujem, ale vždy pridám aj niečo nové. Podľa Lujzy je slovenský stand up momentálne lepší ako český. „Baví ma viac. Je v ňom menej príbehov a viac vtipných point. Český je taký… rozmluvený. Ak však po minúte nepríde veľký smiech a potlesk, vystúpenie je slabé. Dnešní diváci sú rozmaznaní – chcú sa smiať nahlas, nielen usmievať.” Zabávajú sa ženy inak? „Myslím, že sa bavia s brutálnou radosťou. Moja babka sa raz na rodinnej oslave od srdca rozosmiala a nevedela sa zastaviť. Rehotala sa, až kým si nechytila ústa a nepovedala: Bože, strašne vulgárne som sa zasmiala. Odmalička do nás vštepujú sebakontrolu – aby nám pri smiechu nebolo vidno do nosa či slinu na ústach. Odmalička vieme, čo má robiť dobré dievčatko a čo nerobí zlé dievčatko. Špinavý chalan je normálny, zafúľané dievča je neslušné. Keď sú ženy v spoločnosti iných žien, ktoré sa zabávajú úprimne, uvoľnia sa, neriešia seba, nepozorujú sa, smejú sa obrovskou chuťou. Tých príležitostí nemáme až toľko, tak prečo ich nevyužiť?“
Publikum občas potrápi každého komika. „Pre mňa je stále začarovaná Orava. Nepoznám tamojší svet, vyrastala som celkom inak. Ľudia sú veľmi ovplyvnení náboženstvom a tradíciami. Niekedy mám pocit, že to, čo hovorím, nevnímajú ako humor, ale ako pravdu. A tá nie je smiešna. Ak si robím žarty zo ženského alkoholizmu (vypitá je sedmička, veselá je mamička), mnohé ženy sa zasmejú. Veď to poznajú a z času na čas sa to stane väčšine z nás. Na Orave si z toho žarty nerobia. Možno preto, že si myslia, že spomínam sedmičku tvrdého… To by asi bola tragédia, ale ja som z Nitry, a tam sa pije víno.“
Osemdesiat percent jej vystúpení tvoria vopred pripravené veci, zvyšných dvadsať je improvizácia. „Keď som začínala, mala som od slova doslova popísané jeden až dva papiere veľkosti A4. Viac-menej som to vedela naspamäť. Vytratila sa však z toho autenticita a mala som pocit, že text len verklíkujem. Dnes už mi stačia odrážky, ktorých sa držím. Stand up comedy nie je žáner, v ktorom zo seba budeme robiť princezné. Základom úspechu u diváka je sebairónia. Je jedno, či sme namaľované, či vyzeráme dobre alebo máme sukňu. Musíme si vedieť zo seba uťahovať a potom nám dovolia si vystreliť aj z nich.“
Lujza sa len stand upom neživí. Raz mesačne vystupuje v Silných rečiach, s moderátorkou Didianou pravidelne uvádzajú Sit down Ladies Comedy. Okrem toho účinkuje v divadle Aréna a Divadle L+S, hrá mamu troch chlapcov v sitkome Naši. Vyskúšala si tiež moderovanie Hodiny deťom. „Chceli moderátorku, ktorá má byť uvoľnená ako Lujza. Ale moderovanie má isté pravidlá a predpísaný text. Verím, že mi to nespôsobilo kŕč.“
Nasi: Iránka zabáva po slovensky
Vystúpenia s mikrofónom strieda s nádejnou kariérou politologičky. Iránka Nastaran Motlagh zabáva ľudí dvojjazyčne – v slovenčine aj v angličtine.
Na Slovensko prišla Nastaran Motlagh, keď mala pätnásť rokov. A hoci pochádza z Iránu, za moslimku sa nepovažuje. Naopak, jej rodičia mali vždy veľmi otvorenú myseľ. „Chceli investovať do našej budúcnosti a túžili, aby sme vyrastali v slobodnej krajine. Spočiatku som mala dojem, že sem nepatrím, ale dnes sú tieto pocity minulosťou,“ priznáva absolventka politológie. Prečo padla voľba práve na Slovensko? „Mama pracovala desať rokov na slovenskej ambasáde v Teheráne. Povedala, že tu budeme mať spokojný život.“
Ľudí zabáva v slovenčine, ktorú občas pomieša s angličtinou. A hoci to nie je pre ňu jednoduché, tvrdí, že je to výzva. Prvé dva roky po príchode do cudzej krajiny boli najťažšie. Tínedžerke sa nechcelo učiť ťažký jazyk a myslela si, že jej bude stačiť angličtina. „Najskôr som sa učila slovenčinu len z počutia, až neskôr som pridala vašu ťažkú gramatiku. Zistila som, že znalosť vášho jazyka ma dostáva bližšie k ľuďom. Ocenia, keď si viem objednať jedlo v reštaurácii, lebo za tým cítia snahu o integráciu.“
Zmysel pre humor zdedila po otcovi. Baví ho rozprávať vtipy a ľudia ho radi počúvajú. „Taká je však celá naša rodina, každý z nás má zmysel pre humor.“ So stand up komédiou sa prvý raz stretla až po príchode na Slovensko – pri prezeraní videí na youtube, ktorý je v Iráne zakázaný. „Od začiatku sa mi to páčilo. Vyzeralo to tak jednoducho a zároveň komplikovane,“ spomína. Veľkou inšpiráciou bol pre ňu starší brat Sia, ktorý sa takisto venuje stand upu. Nasi sa chodila pozerať na jeho vystúpenia v tíme Silné reči, aj na „open mic“, vystúpenia nováčikov. Keď mu povedala, že si to chce vyskúšať, podporil ju a pomáhal jej.
Nasi hovorí, že stand up komičkou sa stala práve vďaka nemu a Jánovi Gorduličovi, ktorý v nej videl potenciál. Dnes ju môžeme vidieť pravidelne vystupovať v kluboch popri Tomášovi Hudákovi, Michaelovi Szatmarym či Šokovi. Jej prvé vystúpenie pred dvoma rokmi bolo o frustrovanej panej v autobuse, ktorej sa nepáčilo, ako sa Nasi obliekla. „Nemala som vôbec trému, lebo som vedela, že ak mi to nevyjde, jednoducho nebudem pokračovať. Jano ma podporil, že na prvý raz to bolo celkom dobré, no ak som chcela pokračovať, musela som na svojich vystúpeniach popracovať.“ Na päť- až desaťminútový stand up sa pripravuje poctivo aj dve hodiny, text si niekoľkokrát zopakuje pred zrkadlom. Keďže je amatérka a slovenčina nie je jej rodný jazyk, nemôže veľmi improvizovať. Nasi sa najviac potrápi pri prekladaní svojho humoru a myšlienok do slovenčiny. Odmenou je smiech. „Baví ma, keď môj humor ľudia pochopia a zasmejú sa.“
Nočnou morou stand up komika je podľa Nasi okno – keď vyjde na javisko a musí z neho odísť, lebo si na nič nevie spomenúť. „To je fakt strašidelné a trápne. Stalo sa mi to raz v Žiline. Polovicu vystúpenia som zabudla.“ Iránska komička čerpá najmä zo života a zo svojich vlastných skúseností. Snaží sa vystupovať aspoň päťkrát do mesiaca na jednom z pódií slovenskej stand up comedy – Silné reči, Pančlajn, Comedy Dungeon alebo Joke's on you.
Slovenské publikum si mladá Iránka pochvaľuje. „Slováci majú blízko k irónii a sarkazmu, vedia si robiť žarty aj na svoj účet a neurážajú sa. Na svojich vystúpeniach si uťahujem aj zo slovenského alkoholizmu a ešte sa to nikoho nedotklo. V Iráne by to nefungovalo. Hoci našinci dokážu vtipkovať na svoju adresu, ak by to chcel urobiť niekto iný, urazili by sa. Sú priveľmi hrdí na svoj pôvod a kultúru.“
Simona: Stand up vymysleli pre mňa
Na paškál si berie lásku, chudnutie či manželstvo. Najlepšie nápady dostáva tesne predtým, než zaspí. „Som lenivá si ich zapísať a potom lietajú už len v nebi potenciálneho smiechu. Často mi dobré veci napadajú po vystúpení, kedy som povzbudená od divákov,“ hovorí Simona Salátová.
Simona bola v detstve mierne autistické a tiché dieťa. Do obdobia, keď si ju prestali všímať rodinní príslušníci. Vtedy nastal zlom. „Začala som rebelovať a cítila som potrebu ukazovať sa. To bol začiatok. Nemyslím si, že som po niekom zdedila zmysel pre humor. Práve naopak, som z dediny, kde sa málo vecí bralo na ľahkú váhu a zábava mala presne vyhradený čas,“ hovorí Simona, ktorá pochádza od Žiliny a momentálne býva na Kysuciach.
O stand up comedy prvý raz počula od svojho učiteľa v dramatickom krúžku. „Navrhol mi, že by sme mohli niečo podobné vyskúšať v priestore kaviarne, ktorú mal k dispozícii. Urobili sme asi päť predstavení s názvom Že ťa huba nebolí, ktoré som viac-menej režírovala, moderovala a účinkovala v nich. Žáner sa mi neuveriteľne páčil. V šestnástich som mala potrebu rúcať svet a pocit, že stand up comedy vymysleli v Amerike pre mňa.“ Na prvom vystúpení Simony sa však nikto nesmial. „Doslova som prečítala napísaný príbeh. Bol síce vtipný, ale len na papieri. Bolo to strašné. Otriasla som sa a pokúsila hľadať tajomstvo vydareného vtipu. O niečo neskôr som narazila na Silné reči a začala v nich účinkovať.“ Ešte predtým si však vyskúšala silu potlesku a energiu publika v televíznej talentovej šou.
To, ako jej vystúpenie vypáli, závisí nielen od Simoninej nálady, ale aj od nálady publika. „Je dobré zamyslieť sa, pred aké publikum sa chystám postaviť. Ak začnem nevhodným vtipom, nasledujúcich pár minút sa riadne vytrápim. Diváci zároveň cítia moju vnútornú energiu, a preto, keď nezakrývam vlastnú depresiu, ale hovorím práve o nej, zabavíme sa spolu oveľa viac.“
Podľa Simony je nočnou morou komika ticho. „Ticho a tma. Ticho, tma a ešte nahnevané pohľady. A nahnevané pohľady vymakaných chlapov. Ani kvôli tichu by sa však nemalo utekať z javiska. Treba dopovedať, zachovať si úctu a pokúsiť sa odovzdať myšlienku. Moja učiteľka na dramatickom krúžku mi vždy vravela: Hráme aj pre jedného diváka.“ Ženské publikum je náročnejšie a citlivejšie. „Ak sa nájde pohoršený divák, na 99 % to bude žena. Sme trochu vzťahovačné. No ak sa zabávajú ženy, máme vyhraté. Ony sa totiž neboja smiať, a keď na to príde, smejú sa odušu a nahlas.“ Aj ona sama sa počas svojich vystúpení často rozosmeje. „Kedysi som sa snažila byť vážna. Prišla som však na to, že keď sa zasmejem aj ja, publikum ma nevníma ako platenú komičku, ale ako jednu z nich.“ So stand upom vystupuje po celom Slovensku. „Slováci sa vedia skutočne zabávať v každom meste. No stále je pre mňa najťažšie odchádzať od rodiny a od dvojročného syna Damiána.“ A čo na jej vystúpenia hovoria príbuzní? „Tešia sa, že si privyrábam na materskej. No jediný, ktorého názor by som si naozaj vzala k srdcu, zatiaľ, chvalabohu, nevie rozprávať.“