Emília Vášáryová
Marián bol so svojím obrovským talentom a neskutočnou energiou výnimočný zjav. Takisto s jeho zvláštnou autenticitou, ktorú skrýval v horúcich krásnych očiach a v neposlednom rade úžasným zmyslom pre humor, ktorý vedel fantasticky interpretovať na javisku aj pred kamerou. Bol to jeden z mojich najobľúbenejších hercov. Vždy mu patril môj obdiv. Chodila som na jeho predstavenia aj v čase, keď ešte nebol mojím kolegom. Je mi veľmi ľúto, čo sa stalo, a súcitím aj s celou rodinou. Jeho pani je zamestnaná u nás v divadle a ešte pred pár dňami som ho nechala pozdravovať s vedomím, že je mu už zase trošku lepšie. Viem, že ešte veľmi chcel pracovať, ale už to celkom nešlo. Bolo to pre neho zrejme veľmi ťažké obdobie a prežívala som ho spolu s ním. Predsa len to čaká každého z nás. Napriek tomu ma to veľmi vzalo. Bol to priateľ mňa aj môjho muža.
Martin Huba
Veľa takých ľudí na ceste životom a špeciálne v životnom priestore dramatického umenia človek nestretne. O to je to väčšia škoda, väčšia bolesť… Mariánovo krédo bolo vždy, v každej kreácii, ktorú ponúkol divákovi, obhajovať vznešenosť života. Z jeho postáv, ktoré nám teraz pripomínajú či už televízie alebo rozhlas, jasne vidieť, že veci nekomplikoval, on ich prehlboval. Na dramatickú postavu sa dokázal pozrieť z ľudského hľadiska. Aj keď bol do značnej miery typovo určený, vo svojich výrazových prostriedkoch bol absolútne bezhraničný a neobmedzený. Snaha pripomenúť ľuďom vznešenosť života, akokoľvek pateticky to môže znieť, bola v jeho tvorbe dominantná. Práve v tejto dobe je veľmi dôležité si tento fakt vznešenosti, fakt, ktorý sa nám darí špiniť, ako sa len dá, pripomínať. A snáď žiť v nádeji, že to pripomínanie nám všetkým pomôže zamyslieť sa nad svojimi skutkami a mravnými postojmi.
Zita Furková
Prežila som s ním štvrťstoročie spolupráce. Spomedzi množstva inscenácií, ktoré sme spolu hrali, si rada spomínam najmä na inscenáciu Tartuffe, kde sme mali krásny dialóg. Veľmi ťažko sa o tom hovorí. Je to nečakaná správa, všetkých nás zaskočila. Vedeli sme, že má problémy, pretože som sa s ním nedávno stretla. Myslím, že táto naša civilizácia, všetko to, čo sa deje okolo nás, je jeden veľký stres, ktorý sa podpisuje pod naše životy. Marián bol človek veľmi zodpovedný k svojej práci, bol pracovitý a veľmi sebakritický. Jeho humor mi bol vždy veľmi blízky, bol to typ humoru dvojíc Lasica + Satinský, Labuda + Dančiak, členov starého divadla Korzo, ktorý sa na Slovensku bude zrejme veľmi ťažko opakovať. Ešte sme spolu plánovali, že založíme Teatro Siňorov… Je mi to nesmierne ľúto, že nás takto nečakane opustil.
Milan Kňažko
S Mariánom sme sa poznali veľmi dlho, asi 50 rokov. Prvý raz som ho stretol ešte ako kulisár v SND, kde začínal hrávať ako študent. Potom sme spolu hrali v Divadle na Korze, neskôr na Novej scéne a potom 15 rokov v SND. Spájajú nás dlhé roky spolupráce. Bol to človek, ktorý patril do kategórie Korza, kde nás bolo 12, divadla, ktoré bolo v roku 1971 násilným spôsobom pričlenené k Novej scéne. Ale aj potom sme si postupne vytvorili svoj okruh spolupráce, najmä v divadle Astorka, ktoré už nejakých 16 rokov práchnivie na Suchom mýte. Nakrútili sme spolu aj množstvo televíznych inscenácií. Z filmov by som určite vypichol snímku Dobří holubi se vracejí. Z divadla by som spomenul Višňový sad či inscenáciu Môj brat, ktorá nás aj trošku poznačila – mali sme k sebe veľmi blízko. A neslobodno zabudnúť na Mariána ako angažovaného človeka, ktorý vedel povedať to, čo mnohí iba cítili. Ako väčšina hercov, aj on sa významne angažoval v roku 1989, keď divadlá spolu so študentmi vstúpili do štrajku a zohrali kľúčovú úlohu. S Mariánom som sa znovu stretol v roku 1997, keď som po siedmich rokoch pauzy znova začal hrať. Osemnásť rokov sme spolu hrali ešte s Milanom Lasicom hru Kumšt v Divadle L+S, a to bola naša posledná divadelná spolupráca. Je mi za ním veľmi smutno, patril k najtalentovanejším hercom našej generácie. Mal som veľmi rád aj jeho často krutý humor, pretože rovnako ako uštedriť vedel aj prijímať a ja som ho nešetril v tom najlepšom slova zmysle. Veľa sme sa spolu nasmiali na javisku, ale aj v šatni. V 70. a 80. rokoch sme skutočne žili veľmi družne, navštevovali sme sa. Aj počas prvých revolučných dní bol pri tom, či už sme sedeli u mňa alebo Maťa Hubu, keď ešte neexistovali žiadne organizácie typu Občianske fórum alebo Verejnosť proti násiliu. Vzájomne sme sa podporovali.