Čím sa najsilnejšie zapísal do vašich spomienok?
Počas revolúcie v decembri 1989 rečnil u nás v Trnavskom divadle z balkóna. Keď zišiel dolu, prišiel za mnou a povedal: Ďuro, je to strašne opojný pocit. Je to ako droga, keď si na balkóne a vládneš davom dole. Čo je však veľmi nebezpečné. Človek si to musí vedome zakázať a dištancovať sa od neho, pretože je nesmierne zvodný a vyvoláva chuť pokračovať.
Spolupracovali ste na inscenácii Birinského Chaosu v SND začiatkom roku 1991. Aký bol vo vzťahu herec – režisér?
Robilo sa s ním dobre. Všetky jeho zaváhania a zakopnutia si vždy odniesla šepkárka, ktorá bola vždy na vine, keď mu niečo nešlo. Nakoniec aj jeho celoživotná spolupútnička manželka je profesiou šepkárka. Počas tvorby boli šepkárky hromozvodom každého jeho zaváhania a emócií, ale vedel im to vynahradiť a ospravedlniť sa.
Jeho herecké umenie ste registrovali už od svojich trinástich rokoch, keď ste v Divadle Korzo videli takmer všetko. Aký bol cez roky pre vás ako diváka?
Výnimočný bol už genetikou, ktorou ho obdarila príroda aj rodičia. Bol iný, takže nesmierne sa hodil na roly „neprebudených“. Mal v sebe úžasnú energiu. Radosť bola sa na neho pozerať, lebo prekvapoval rozličnými výbuchmi emócií, ktoré my ostatní skrývame a snažíme sa ich prejavy kultivovať. Marián bol výnimočný práve v tom, že pri opise ľudského správania priznával všetky ataky zlosti, ale aj radosti, túžby aj smútky, nenaplnenia i nešťastia.
Čo rozhodlo o tom, že ste nakrútili dokument Gen.sk práve o Mariánovi Labudovi?
Vážil som si ho, bol pre mňa inšpirujúcou autoritou. Už v zadaní cyklu je, že má byť očami režiséra. A poznal som ho aj trochu inak ako verejnosť. Nielen povrchne, ako len „takého komika“. Prejavilo sa to napríklad už v jeho detstve, keďže chcel byť kňazom. Bol veľmi pokorný, hoci navonok to vyzeralo presne naopak. Nebol len agresívny a výbušný, netúžil len po tom, aby sa vždy a všade presadil. Vedel sa kajať. Trápili ho vnútorné neistoty i strachy. A mal veľkú úctu k niečomu, čo cítil, že ho presahuje.
Jeho vnukovi Richardovi Labudovi ste zverili hlavnú úlohu vo filme Rukojemník. Na jeho premiére dedo, samozrejme, nechýbal. Bol pyšný na pokračovateľa rodinnej tradície?
Na nakrúcanie nechodil. Ale keď sme sa po slávnostnej premiére rodinného filmu stretli, tak mi vravel: Ten Riško na to ide moc zhurta. Vlna jeho úspechu sa valí až tak rýchlo, že sa bojím, aby na tom „prkne“ obstál.
