Stanislav Štepka: Želal by som si vidieť viac úsmevov

14.01.2018 09:00

V Radošinskom naivnom divadle nedávno uviedli novú hru Stanislava Štepku Besame mucho. Odohráva sa v meste priamo pred hlavnou stanicou. Stanislav Štepka v hre predstavuje celkom nové „tváre“ a aj charaktery. Vlastne – necharaktery. A má bujnú hrivu! Hoci ide o vážne veci, humor nechýba! A o to pôjde v divadle i v živote aj v novom roku, ktorý prichádza.

„Viac ako ideály máme radšej príjemnú realitu,“...
„Viac ako ideály máme radšej príjemnú realitu,“ tvrdí o Radošinskom naivnom divadle Stanislav Štepka. Autor: Robert Hüttner, Pravda

Čím ste začali nový rok 2018?

Rodinným stretnutím. Spoločné stretnutie mávame vždy na Nový rok a trvá to už viac ako štyridsať rokov.

Kde sa stretávate?

Stretávali sme sa u svokra, ktorý mal v ten deň narodeniny. Hovorí sa o uplynulom roku, ale aj o tom, čo bolo na Silvestra, čo sme zažili v posledných dňoch. Vždy som sa tešil na chvíľu, keď svokor vytiahol harmoniku. Nebol koncertný hráč, ale chuť mal veľkú. Veľmi chcel napodobniť zvuk dolnozemských harmonikárov. Svokrovci boli Slováci z Dolnej zeme, zo Starej Pazovy. Presťahovali sa na Slovensko v roku 1946 a odvtedy neustále spomínali na rodnú Pazovu. Inak, dolnozemskí Slováci mali a majú úžasný vzťah ku kultúre a najmä k ľudovej piesni.

Boli ste tam?

Keď sme pred časom išli po prvý raz s naším divadlom do Starej Pazovy, nachystali sme si s Jankom Melkovičom aj zmes piesní, čo sme krajanom chceli zaspievať. No ani sme si nepípli, lebo keď začali spievať oni – spievali iba oni, jednu pieseň po druhej, od večera do rána.

Aký nástroj ovládate vy? Už sa menej v rodinách muzicíruje…

Dva a pol roka som v piešťanskej hudobnej škole trápil harmoniku. Nedalo sa, čosi chýbalo, možno talent… Vidím to aj pri skúškach do nášho divadla. Niektorí záujemcovia radi tvrdia, že hrajú na husle či na klavír, ale keď majú na nástroji zahrať, zrazu to nejde, dostaví sa tréma, už dávno nehrali… niečo chýba, povedzme spomínaný talent.

Čaká vás v novom roku niečo, čo ste ešte nezažili?

V roku 2018 pripravujeme v RND na uvedenie dva tituly, chystáme tri rozhlasové verzie verejných nahrávok našich starších hier a hlavne sa tešíme na celovečerný film, čo je náš dlhoročný veľký sen.

Aký to bude film?

Ako vravím, je to náš dávny sen – nakrútiť tak po našom film o Štefánikovi, podľa mojej hry Generál. Štefánik bol veľmi inšpiratívny človek so zaujímavým životom, z ktorého sme si, bohužiaľ, tuším zapamätali iba jeho smrť. O rok bude výročie jeho smrti, bude sa o jeho smrti vo Vajnoroch veľa písať. Prežil krátky život, v ktorom však bolo nadmieru nielen toho na udalosti bohatého, ale aj pôsobivého či vtipného. A práve o tom jeho pestrom životnom osude, na slovenské pomery nevídanom, som pred štrnástimi rokmi napísal hru Generál, ktorá mala u nás v divadle úspech. Prepísal som ju do filmovej podoby tak, aby sme aj vo filme hovorili hlavne o tom, že Milanovi Rastislavovi Štefánikovi nič ľudské naozaj nebolo cudzie.

Obávate sa niečoho?

Napríklad chorôb a pestovanej ľudskej hlúposti. Ale ešte aj toho, že náš spomínaný sen o filmovaní prebudí trpká slovenská realita.

Podobajú sa vaše vstupy do nového roka, alebo je to každý rok iné?

Trochu sa podobajú: dokončujem práce z konca minulého roka a do kalendára si zaznačujem staronové miesta, kde už v najbližších dňoch a týždňoch zavíta spolu so mnou naše divadlo s novou hrou.

Vidím, že používate klasický papierový kalendár…

Pravdaže! Aha, už sú tam napísané aj poznámky a plány na rok 2018. Mám aj počítač, ale ja sa orientujem podľa tohto stolového kalendára. Aj moja manželka vie, že u nás platí iba to, čo je v ňom.

Aj vy „nestíhate“, alebo si viete dobre zorganizovať čas a povinnosti? Kto vám pomáha, na koho sa spoliehate?

Mojou pravou a tuším aj ľavou rukou v divadle je náš divadelný manažér Lacko Hubáček – s ním, chvalabohu, stíhame skoro všetko. A ešte je tu aj druhá dôležitá domáca manažérka – moja manželka.

Radošinský ochotnícky súbor Hlavina spolu s...
Radošinský ochotnícky súbor Hlavina spolu s autorom po premiére hry Ako sme sa hľadali na Radošinských Vianociach 2017. Autor: Lukáš Chovanec

Ladislav Hubáček je manažér divadla, ale aj hrá. Ako ste sa zoznámili?

Pán Hubáček je dvadsaťdva rokov manažérom nášho divadla a zároveň je to aj rodený divadelník. Už ako stredoškolák doslova vyrástol v Trnavskom divadle na poetických inscenáciách Juraja Nvotu a toto poeticko-humorné chápanie divadla v ňom pretrvalo dodnes. Vyštudoval na pražskej DAMU, bol aj riaditeľom Domu umenia v Piešťanoch… a tam sme sa stretli. Zaujalo ma už to, ako nás vždy spôsobne v divadle privítal, a vôbec, ako sa k súboru vľúdne správal. Čudovali sme sa a veľmi: Je to možné na Slovensku?

Nie je to tak všade, keď po Slovensku účinkujete?

Na mnohých miestach na Slovensku v domoch kultúry nás neprivítajú. Je síce vypredané, ale nikto z organizátorov nám ani ruku nepodá, ba ani sa nikto s nami nerozlúči. Samozrejme, je zopár organizátorov na úrovni aj u nás, ale dali by sa porátať na prstoch dvoch rúk. Hádam by sa zo slušnosti patrilo prísť privítať, pozdraviť, prípadne sa po predstavení rozlúčiť. Je mi z toho niekedy, teda dosť často, smutno.

Máte toľko fanúšikov, človek by ani nepredpokladal, že niekde si nevážia, ak vás tam majú. Ale vlastne, ani odborári vás nechceli a museli ste sa presťahovať na Záhradnícku. Tu je divadlu dobre?

Nakoniec sme sa dohodli na dlhoročnej spolupráci s Poštovou bankou. Máme nové a krásne divadlo, kde sa dobre cítia diváci aj my. Sme tu už tretí rok a žije sa nám na Záhradníckej 95 dobre.

Na čo sa teraz v živote najviac sústreďujete?

Aby naše divadlo bolo stále v dobrej tvorivej aj prevádzkovej forme. Aby povedzme najbližšia javisková téma, s ktorou prídeme, bola zaujímavá pre našich divákov. Aby sme to, čo budeme onedlho hovoriť zo scény, hovorili zrozumiteľne, s humorom a s nádejou, že to nielen hovoríme, ale zároveň aj trochu divákov podnecujeme k spoločnému uvažovaniu.

Názov hry Besame mucho je milý. Človeku sa hneď vybaví známa melódia. Kde ste po prvý raz počuli pieseň Besame mucho? Chodievali ste kedysi tancovať?

Zažil som to, na čo sa dnes už iba s nostalgiou spomína. Teda, keď sa pred tancom pred vyhliadnutou dámou vyslovovalo to pekné Smiem prosiť? Už v tých dvoch slovách bolo toho nežného viac než dosť. To vtedy v rokoch mojej radošinskej mladosti účinkovala v kultúrnom dome populárna piešťanská hudobná skupina s fešákom sólistom Ferom Púchovským, my sme sa pokorne skláňali pred dievčatami a s malou trémou vyslovovali to pôvabné Smiem prosiť. Spevák Fero sa doslova ústami prilepil na bakelitový mikrofón a zaznela Marína, ale aj to nádherné a sladké mexicko-slovenské Besame mucho, čiže Bozkávaj veľmi alebo s vášňou.

Rád skladáte texty piesní?

Písanie textov piesní je pre mňa po dopísaní novej hry čosi také pekné navyše – ako pečenie voňavých orechových koláčov. Hrám sa s témou, so slovami, rýmami, rytmom, v duchu si pospevujem súkromné krkolomné melódie a zároveň v duchu prosím poéziu, aby bola zhovievavá k mojim veršom.

Čiže, vy „nahodíte“ aj hudbu?

Vždy, keď píšem texty piesní, pospevujem si vlastnú melódiu, čosi také všelijaké, ako by pieseň asi mala znieť. Viem, že to bude nakoniec inak. No stáva sa, že hudobný skladateľ tak geniálne vystihne môj tušený zámer, že už k tomu nemám čo dodať, najmä teraz počas spolupráce so skladateľom Jurajom Haškom.

Zaujímavé sú aj choreografie, ktoré hladko zapadajú do diania na javisku… Hodia sa aj do scény Fera Liptáka.

Naša stála spolupracovníčka Eva Burdová vždy počas skúšok sedí vedľa režiséra, ako keby bola asistentka réžie, a choreografie vytvára spolu s režisérom tak, aby divadelne žili v spojení s dialógmi a piesňami, aby nepôsobili iba ako samostatné čísla. A Ferko Lipták sa zase niekedy musí prispôsobiť našim možnostiam: jeho dekorácie sa musia napríklad vmestiť do dodávky spolu s aparatúrou, keď ideme hosťovať! Vynikajúco sa nám už roky spolupracuje aj s našimi dramaturgičkami Mirkou Čibenkovou a Darinou Abrahámovou.

Vraj ste na myšlienku východiska hry Besame mucho prišli, keď vám kolegyňa herečka dala postrážiť kufor.

Kolegyňa herečka Marta Maťová sa pred divadelným zájazdom blížila s kufrom na kolieskach na miesto, kde mal zaparkovať náš autobus, pristavila sa pri mne, vraj či by som jej nepostrážil kufor, lebo si ešte potrebuje niečo vybaviť na pošte. Stál som pri kufri vtedy na jar 2016 dosť dlho, lebo aj herečka dlho stála v rade na pošte, a vtedy mi zišiel na um skoro celý príbeh budúcej hry.

Vy sa často vyskytujete s kufrom? Ste cestovateľ aj po svete, alebo len po Slovensku?

S kufrom chodím iba na divadelné zájazdy po Slovensku. Náš šofér mi vravel, že počas divadelnej sezóny najazdíme okolo 37-tisíc kilometrov, takže dosť sa nacestujeme. Aj preto na zahraničné zájazdy už nechodím, veď tých domácich máme viac než dosť.

Ako dôchodca, stará štruktúra s Maruškou...
Ako dôchodca, stará štruktúra s Maruškou Nedomovou v hre Besame mucho. Autor: Ctibor Bachratý

Kufor je v predstavení Besame mucho zaujímavou metaforou, centrom, okolo ktorého krúži život. Znamená tajomstvo, lákadlo a možno aj nebezpečenstvo – čo ak je v ňom výbušnina? V každom prípade priťahuje zvedavcov, ktorí by ho chceli otvoriť, mať… Vytvorili ste pekné scény s pozoruhodnými ľuďmi, ktorí chodia okolo pouličného hudobníka strážiaceho kufor. Je to priestor pred hlavnou stanicou?

Hra Besame mucho sa mi písala ľahko: taký či onaký priestor pred železničnou stanicou, bezdomovec s gitarou a pestrá zmes príbehov okolitých veľmi zvláštnych chodcov súčasníkov… No bratislavská Hlavná stanica je smutná téma, až tragická. Ako o tom napísať hru pre divadlo, ktorého poznávacím znakom je humor? Skúsil som to. A pridali sa aj ostatní okolo mňa.

Žije dnes ešte ulica takýmto pestrým životom, alebo sa aj toto mení? Kedysi sa ľudia poznali aj z videnia – existuje to dnes ešte?

Mladí sa budú spoznávať už možno iba z displejov… smutné spoznávanie. Už vlastne iba konštatujeme tento tragický jav. A robíme niečo pre to, aby to bolo inak? A treba? A kto?

Chodíte po meste pešo či autom?

Chodím pešo a električkou, lebo ja už nie som šofér. Dobrí ľudia ma často odvezú do divadla aj z divadla autom.

Kamil Mikulčík zvláda svoju rolu výborne, ale diváci stále čakajú s napätím, kedy so objavíte na scéne vy. Vnímate toto očakávanie? Teší vás?

Verte mi, najväčšiu radosť mám z toho, keď sú všetci herci na scéne zaujímaví, vtipní a prekvapiví. Potom sa aj mne dobre prichádza na javisko.

Ako ste konkrétne tvorili svoje postavičky – dôchodcu, starú štruktúru a zlodejíčka, donášača do Besame mucha? Kde sa začína tá práca? Hneď v duchu vidíte aj to, ako budete vyzerať? Hovoríte o tom kostýmovej návrhárke Kataríne Hollej?

Zažil som pred časom i nedávno podobné typy, takže sa mi ľahko písali a poskúšam sa ich aj ako herec čo najvernejšie predstaviť divákom. Veľmi dobre mi pri tom pomáhajú kostýmy výtvarníčky Katky Hollej – priliehavé kostýmy sú už roky naozaj moja druhá javisková koža!

Zdalo sa mi, že v úlohe „starej štruktúry“ hovoríte ako Vasil Biľak. Máte nacvičené konkrétne hlasy ľudí z našej histórie? Ide to hneď, alebo to treba cvičiť?

Môj javiskový dôchodca z minulých rokov nechcel byť Biľak ani nikto konkrétny, ale hádam skôr by v ňom mali byť zosobnení všetci tí, čo reprezentovali predchádzajúci režim, čo v predchádzajúcom režime ešte stále v duchu žijú a túžia po jedinom, aby zase „boli schôdze, kde o nič nešlo… a aby zase mlieko bolo po dve koruny“.

Niekto vám aj oponuje? Necháte sa vo vlastnom divadle vôbec režírovať? Ako spolupracujete s režisérmi?

Mojimi prvými oponentmi sú dramaturgička a režisér, ale aj manažér Lacko Hubáček, moja rodina, známi, ktorým dávam hru čítať. Vypočujem si všetky pripomienky – a napokon dopíšem hru po svojom. Roky spolupracujem s dvoma režisérmi – s Jurajom Nvotom a Ondrejom Spišákom. Dobre ma poznajú – a ja zase ich. Je to dlhoročná tvorivá, ale aj príjemná kamarátska spolupráca.

Ako sa k vám do divadla dostávajú herci a ktorí sú dnes vaše hviezdy?

Nejako sa navzájom hľadáme a tuším sa aj nájdeme. Najprv si padneme do oka, potom sedíme nad textami a pri klavíri, necháme si čas na rozmyslenie, opäť sa stretneme, ešte si o čomsi pohovoríme, aj si zaspievame. Takto nejako začínali skoro všetci. A mnohí z nich, ako vravíte, sú už hviezdy.

Koľko hviezd ste odchovali?

Doteraz naším divadlom prešlo 167 herečiek a hercov. V našej ročenke RND Revue uverejňujeme ich mená. Ak máte čas a vôľu, vyhľadajte si tých, čo podľa vás už tými hviezdami sú.

Neprekáža vám, keď niektorí herci majú aj iné aktivity, ako napríklad Michal Kubovčík?

Ak herci z nášho divadla nájdu v inom prostredí novú, väčšiu, hodnotnejšiu tvorivú príležitosť a tému, čo ich umelecky obohatí a vyššie posunie, tlieskam im.

Jednou z vašich verných a úspešných protagonistiek je Maruška Nedomová, ktorá sa vyjadrila, že prvé predstavenie RND, ktoré videla, jej vyrazilo dych. Počuli ste podobnú poklonu často?

Už Maruška samotná nám vtedy v 80. rokoch, keď sme ju objavili, vyrazila dych… svojím dievčenským šarmom a nevídanými speváckymi a hudobníckymi danosťami. Keď sa k tomu neskôr pripojila dlhoročná herecká, javisková práca – stala sa z východniarky Marušky súčasná prvá dáma RND.

Je ťažké držať takúto úroveň po desaťročia? Čo vám dokáže ešte dnes vyraziť dych?

Pokúšame sa prichádzať pred divákov rok čo rok so zaujímavou a trochu aj prekvapujúcou dramatickou témou, lebo odjakživa ma desila predstava, aby to moje písanie „nebolo na jedno kopyto“. A tak sa všetci spolu stále pokúšame pripraviť v novom titule divákom prekvapenie. A neviem čo by sme dali za to, aby to vždy bolo prekvapenie príjemné.

Medzičasom zmizlo PKO, kde ste hrali Jááánošíííka, čo bolo nezabudnuteľné predstavenie. Je vám ľúto za budovou PKO?

V bratislavskom PKO sme prežili nezabudnuteľných desať divadelných sezón, mali sme tam v Malej sále premiéry mnohých titulov, čo v našom divadle (a iste nielen v našom) niečo znamenali (Svadba, Čierna ovca, Pavilón B, Ženské oddelenie, Loď Svet). PKO už, bohužiaľ, neexistuje. Pokúšame sa čosi z atmosféry tamtých rokov a miest symbolicky preniesť na našu scénu, teda priamo od Dunaja na Záhradnícku.

Ako zlodejíček Orech s Jozefom Adamčíkom v...
Ako zlodejíček Orech s Jozefom Adamčíkom v úlohe policajta v hre Besame mucho. Autor: Ctibor Bachratý

Páčia sa vám nové priestory pri Dunaji ako Eurovea či River park? Chodíte do reťazcov?

Nechodím „do obchodných reťazcov“, poznám krajšie miesta a lákadlá.

V škole sa deti o vás učia. Čo by ste chceli, aby si z vašej osobnosti a diela vzali do života?

Nechcel by som byť strašiakom pri vyučovaní. Ale pozorujem na našich organizovaných predstaveniach pre školy, že je to skôr naopak; tí mladí sú výborní diváci. Napríklad takí prešovskí gymnazisti. Hádam aj pred nimi nehovoríme iba o tom, „ako bolo“, ale aj o tom, „ako je“. Aj o tom chce byť naše divadlo.

Kto bol vzorom pre vás?

Boli to hlavne zemité vidiecke typy a ich bohaté životné príbehy a osudy. S nimi sa mi dobre žilo, ale aj sa mi o nich dobre písalo. Mám taký neskromný pocit, že ani diváci neboli proti.

Na čo sa vás ľudia najviac pýtajú po predstaveniach?

Kam na to chodíme.

Chcú sa s vami o predstaveniach rozprávať?

Veľmi často, vlastne dennodenne. Nielen rozprávať, ale teraz najnovšie hlavne sa fotiť.

Máte aj takých fanúšikov, s ktorými sa osobne poznáte?

Máme a neúrekom. Celý zoznam.

Je iné publikum v Bratislave a na vidieku? Poznáte dobre Slovensko? Líšia sa jeho rôzne kúty?

V Bratislave sme doma, tu nás skoro vždy berú ako domácich, ako istú samozrejmosť. Výborne sa nám hrá na domácej scéne na Záhradníckej ulici, stále máme plno a iste sa aj diváci u nás cítia príjemne. Pominuli trampoty z predchádzajúcej odborárskej scény, kde sme divadelnú sálu v chladnejšom období prihrievali vyhrievačmi, rozdávali sme deky a udobrovali si divákov vareným vínom. Vždy, keď prídeme na niektorú mimobratislavskú scénu, tuším zažívame dôvernejší kontakt s divákmi, taký sviatočnejší. Samozrejme, najvrúcnejšie je to asi v rodnej Radošine.

Kde vás majú najradšej a v akom prostredí hráte?

S ústretovými divákmi sa stretáme skoro všade. Ak by som mal povedať, kde sa nám hrá najhoršie, s tým by som mal problém…

Kedysi sme hovorili o tom, že ľudí nezaujíma história, že nerozumejú ani všetkým hrám, ktoré napíšete. Vraj mladí nevedeli ani, kto je Dubček… Zlepšilo sa to? Máte divákov aj z celkom mladých ročníkov?

Nezlepšilo sa to. Pred pár týždňami boli na našom predstavení To nemá chybu budúci maturanti, veľa tlieskali, páčilo sa im, aj sme sa na chodbe spolu fotili. A zrazu taká mladá sympatická dvojica mi uprostred toho pozitívneho ruchu povedala: „V hre sa spomína nejaký Lenin, to bol kto?“

Ako vás berú v Česku? Majú tam stále odozvu vaše hry a vaše divadlo?

V Česku sa to tuším so slovenským divadlom rapídne zhoršilo. Mladí Česi – pozorujeme to v priebehu predchádzajúcich povedzme piatich rokov – prestali rozumieť po slovensky. Akoby sme hrali už iba pre tamojších Slovákov a pamätníkov bratislavských televíznych pondelkov. Slovenské filmy sa už dávnejšie dabujú do češtiny, o slovenské televízie nie je v Čechách záujem. Je to tak. Podstatne ubudlo mladých divákov, ale aj našich predstavení na česko-moravskej strane. Po dvadsiatich ročníkoch sa už nekoná ani reprezentačná prehliadka Slovenské divadlo v Prahe, vraj nám Slovákom nerozumejú… My však zatiaľ Čechom rozumieme. Mám taký nedobrý pocit, že onedlho už slovenské divadlo v Čechách tuším bude iba príležitostná rarita.

Ako by ste si predstavovali ideálne divadielko pre RND?

Viac ako ideály máme radšej príjemnú realitu. Tú žijeme.

Je vám teda naozaj dobre na Záhradníckej ulici? Žiadne túžobné želanie do nového roka?

Je nám tam dobre. A nielen nám, ale aj divákom. Máme iba jeden spoločný, no veľký a celobratislavský problém – parkovanie pred budovou. Prijali by sme v mene našich divákov a nás každé mestské riešenie tejto havarijnej situácie.

Čo je nového u vás v Radošine? Ste tam často?

Nedávno sa uskutočnili Radošinské Vianoce – každoročné veľké regionálne predvianočné radošinské podujatie – stretnutie domácich, ale aj okolitých spriaznených duší RND. V miestnom kultúrnom dome naše divadlo odohralo dokonca až päť predstavení Besame mucho a miestni ochotníci zo súboru Hlavina zase zaujali divákov s mojou hrou Ako sme sa hľadali. Práve koncepčne pripravujeme v bývalej radošinskej biskupskej sýpke veľkú výstavu k nedožitej sedemdesiatke nášho skvelého výtvarníka Svetozára Mydla, pripravujú sa aj radošinské vínne dni a možno aj oslavy 50. výročia vzniku legendárneho miestneho Klubu mladých, s radošinskými ochotníkmi plánujeme ďalší titul. V Radošine to zásluhou miestnej Hlaviny po kultúrnej stránke naozaj žije.

A na záver vinš do nového roku: čo by ste nám všetkým želali?

Viacej sa rozprávať a usmievať a oveľa menej telefonovať.

Stanislav Štepka

Autor: Robert Hüttner, Pravda

Narodil sa 26. júla 1944 v Radošine. Roku 1965 absolvoval štúdium na Pedagogickej fakulte v Nitre a novinárstvo na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1977), v rokoch 1964–69 bol učiteľom v Bojnej, 1970 – 1975 redaktorom Učiteľských novín v Bratislave, 1976 – 1983 redaktorom zábavných programov v Československom rozhlase v Bratislave; od roku 1983 sa profesionálne venuje divadlu a spisovateľskej práci; je zakladateľom a umeleckým šéfom Radošinského naivného divadla (1963).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Stanislav Štepka #Radošinské naivné divadlo #Besame mucho
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk