Na svete bude bez Mariána Labudu smutnejšie, na nebi veselšie

13.01.2018 15:00

Presne si pamätám deň, keď som sa prvý raz stretol s Mariánom Labudom. A dokonca – vďaka rozhovoru Matúša Oľhu so Štefanom Hudákom v Slovenskom divadle (Čo je divadlo, to predsa nie je naozaj) – viem uviesť aj dátum.

Štefan Hudák si zaspomínal: „1964: 24. mája premiéra Švarcovho Šarkana v réžii Karola Spišáka, robím scénu aj kostýmy, pesničky Ľubomír Feldek, Ilja Zeljenka, herci – Juraj Slezáček, Karol Čálik, Paľo Mikulík, Stano Dančiak, Marián Labuda, Oľga Šalagová, Nora Kuželová… hrali aj dramaturgovia Maroš Porubjak, Miki Fehér, aj Peter Jezný.“

Bolo to absolventské predstavenie Karola Spišáka a boli to (s výnimkou mňa a Ilju Zeljenku) všetko študenti. No akí talentovaní študenti! A hlavne to už vtedy boli – alebo v ten večer sa z nich stali – moji priatelia. Žiaľ, dnes si pri väčšine tých mien môžem už len vzdychnúť. A od 5. januára 2018 aj pri mene Mariána Labudu, hoci on patril vtedy medzi najmladších. Dávno som stratil tie pesničky, ale marí sa mi, že v hre, do ktorej si ich Karol Spišák odo mňa a od Ilju Zeljenku objednal, spieval práve Marián Labuda pesničku Prestaň sa držať za jazyk.

Akoby si to vzal k srdcu, prežil potom celý svoj život nielen ako vynikajúci interpret cudzích textov, ale aj ako človek, čo mal túžbu nedržať sa za jazyk a hovoriť aj sám za seba. Medzi moje najsilnejšie spomienky na za seba hovoriaceho Mariána Labudu patrí nežná revolúcia. Dal mi vtedy prečítať lístok, na ktorom bolo napísané: „Naša krajina sa dnes prebúdza ako Šípková Ruženka.“ Potom sa ma spýtal: „Čo na to povieš? Je to dobré prirovnanie?“ „Je vynikajúce,“ povedal som mu – a on bol vzápätí už pri mikrofóne a už sa to prirovnanie nieslo ponad Námestie SNP i ponad celé Slovensko a zapamätali si ho státisíce Mariánových spoluobčanov.

Státisíce spoluobčanov mal aj preto, že mal státisíce divákov. Bol to pán herec a každej úlohy sa zhostil nezabudnuteľným spôsobom. Aj ja som ho mal rád ako divák – a navyše ma postihlo šťastie, že som ho smel mať rád aj ako autor. Mával som príležitosť byť s ním aj v zákulisí a vidieť ho, ako sa sústreďuje pred vkročením na javisko. A pritom len málokto sa mohol spoľahnúť na svoju pamäť pokojnejšie. Nosil v hlave aj niekoľko obrovských úloh odrazu a ktorúkoľvek mohol odrecitovať v ktorejkoľvek chvíli.

Spomínam si, že už na prvej skúške môjho Hororu v horárni, v ktorom hral advokáta Országha, mohol hovoriť celý svoj text spamäti. Ba keby len svoj. Marián Labuda sa stihol už pred prvou skúškou naučiť aj text lekára Nádašiho, ktorého hral jeho kamarát Stano Dančiak. Ako to už v kamarátskych vzťahoch chodí, každý z nich bol z iného cesta, Stano dával prednosť „prieskumu bojom“ a učil sa svoju úlohu na pochode od prvej skúšky po premiéru. Mohol si to dovoliť najmä vtedy, keď hral vo dvojici s Mariánom – jeho najlepší kamarát nielenže vedel aj jeho repliky, ale ochotne mu ich „nahadzoval“. Pred premiérou mu už chýbalo možno len slovíčko, no aj to mu na generálke Marián pripomenul, takže na premiére bol už Stano suverén.

No za dobrý skutok sa pyká. Ten, kto si na premiére breptol, bol práve Marián. Sama od seba tak vznikla anekdota, ktorú som mu potom pri najbližšej príležitosti porozprával, aj keď som sa obával, že sa na nej budem smiať iba ja. Omyl. Ešte lepšie než ja sa na nej zabával Marián. Mariánovi Labudovi nechýbal totiž ani ten najkrajší bonus dobrého zabávača: vedel sa zabávať aj sám na sebe.

Aj preto sa s ním nemôžem rozlúčiť inak, len vetou: „Na svete bude teraz smutnejšie, ale na nebi veselšie. Zbohom, Marián.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Marián Labuda
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk