Tomáš Procházka: Musíme sa konfrontovať s minulosťou

13.01.2018 14:00
Smrť sa volá Engelchen
Ján Dobrík (Fred) a Michal Koleják (Voloďa) v dramatizácii Mňačkovho románu Smrť sa volá Engelchen. Autor:

Horiaca kopaničiarska osada a zmasakrovaní vidiečania. Tak vyzerala na konci druhej svetovej vojny pomsta esesákov za to, že obyvatelia Ploštiny pomáhali partizánskej jednotke. Kto je víťaz a kto porazený? Vychádzajúc z osobnej skúsenosti si ťaživú otázku viny a neviny kládol Ladislav Mňačko v románe Smrť sa volá Engelchen. Dramatizáciu sugestívneho nadčasového príbehu, ktorej režisérom je Tomáš Procházka, uvádza v sobotu v premiére Mestské divadlo Žilina.

Čím vyprovokovala ani nie tridsiatnika kniha, ktorá vyšla takmer pred šesťdesiatimi rok­mi?

Prečítal som ju za noc a oslovila ma tým, že nie je o hrdinoch. Nie je o zlých fašistoch a dobrých partizánoch, ale hovorí o ľuďoch z mäsa a kostí, ktorí žijú v nešťastnom čase na bohužiaľ nešťastnom mieste. Dostal ma skutočný príbeh partizánskej osady Ploština, na pozadí ktorého sa dej odohráva. A spôsob, ako sa s ním Mňačko vyrovnáva. Jeho román je pokánie za to, čo sa udialo na tomto mieste, keďže bol jeho účastníkom.

Bol to pre vás objav?

Od Mňačka som poznal iba román Ako chutí moc. Na svoj veľký hriech som ako väčšina mladých ľudí kategoricky odmietal autority na stredných školách, takže mnohé diela kedysi povinného čítania som začal objavovať postupne až neskôr, keď som dostal rozum.

Nemali ste chuť predlohu si aj sám zdramatizovať, že ste túto úlohu prenechali Lenke Garajovej?

Bolo to mojou ambíciou, ale rozhodnutie vzišlo od divadla. A ukázalo sa ako správny krok, pretože ako režisér rýchlo strácam odstup od svojich inscenácií. Vždy potrebujem vedľa seba veľmi dobrého dramaturga. Tým, že nie som autorom dramatizácie, mal som možnosť byť ten, kto spolu s hercami text objavuje. Lenka Garajová je moja bývalá spolužiačka z Vysokej školy múzických umení a mala moju plnú dôveru. Vysvetlil som jej len svoju základnú predstavu a povedal, ktoré pasáže z knihy musia ostať zachované.

Ste známy ako režisér, ktorého formovalo experimentálne a alternatívne divadlo, vaše inscenácie Kafka Dreaming a Ľudia, levy, orly, jarabice vyvolali záujem aj na festivale Nová dráma/New Drama. Ako ste pristúpili k predlohe tentoraz?

Som skôr typ autorského režiséra a robím do veľkej miery iné divadlo. Pre mňa bol v prípade tohto textu experimentom návrat k realistickým začiatkom kamenných divadiel po rokoch strávených réžiou performancií a happeningov v pivniciach a kluboch. A návrat veľmi príjemný, aj keď môj rukopis je už, bohužiaľ, nezmazateľný. Pre mňa bolo veľmi dôležité rozprávať tento príbeh bez akýchkoľvek formálnych zásahov alebo úprav. Ak sa nemýlim, ide o svetovú premiéru tohto Mňačkovho románu v divadle, tak som chcel, aby odznel tak, ako je napísaný. A aby som inscenáciou vzdal hold tým príbehom minulosti, ktoré mňa samého veľmi zasahujú. Viem, že v takýchto prípadoch je veľmi dôležité počúvať skutočnú pravdu a nič než pravdu.

Zvolili ste optiku pozorovateľa, ktorého pozíciu si zväčša volíte?

Za dôležité som považoval vytvoriť svet, ktorý reprezentuje Voloďove spomienky. Pri inscenovaní Mňačkovho textu ma veľmi inšpirovala stať z románu Orlando od Virginie Woolfovej, ktorú budem musieť voľne parafrázovať. Hovorí, že pamäť je ako nezbedná krajčírka, ktorá behá s ihlou sem a tam a nikdy nevieme, aký bude jej ďalší krok. Tým pádom akákoľvek banálna činnosť, ako napríklad že si sadáme alebo vstávame od stola, môže vyvolať desiatky tisíc fragmentárnych spomienok, ktoré visia vo vetre ako čerstvo zavesená bielizeň. Navyše téma inscenácie sa ma aj osobne bytostne dotýka.

Ako?

Jeden z mojich dedov je vojak na dôchodku. Pradedo bol po skončení druhej svetovej vojny odsúdený na nútené práce v ruských gulagoch na Sibíri, jemu je vlastne inscenácia venovaná. Pre mňa samého bolo zaujímavé skúmať túto minulosť v sebe, pretože v našej spoločnosti je téma minulosť veľmi živá a stále nevyriešená. Nemožno zmazať fakt, že sme bývalá fašistická krajina. Musíme sa stále konfrontovať s týmito príbehmi minulosti. Musíme sa k nim stavať čelom, aby sme sa mohli pohnúť ďalej. Inak sa budeme stále točiť v kruhu a len ukazovať prstami – nie, my za to nemôžeme, za to môžu oni. Nikdy to nie je jednostranné, nikdy to nie je o vine a nevine jedného alebo druhého. Je to o kolektívnej zodpovednosti. Tieto myšlienky ma pri inscenovaní Mňačkovho textu ťahali a boli aj predmetom debát s hercami.

Rád obsadzujete hercov proti typu, urobili ste tak aj tentoraz?

Obsadenie je viac-menej typové. Keďže aj kostýmová výprava išla po až učebnicovej historickej presnosti, snažili sme sa vytvoriť naozaj ucelený obraz. Smrť sa volá Engelchen je príbeh postavený na spomienkach a retrospektívach. Akceptoval som preto, že sa vlastne dívam na predstavy tých ľudí a nie na konkrétne osoby.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Tomáš Procházka #Smrť sa volá Engelchen #Mestské divadlo Žilina #Ladislav Mňačko
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk