Daniel Kramer: Moje inscenácie neservírujú popkorn

, 22.01.2018 09:01
Daniel Kramer
Americký režisér Daniel Kramer skúša v Opere SND inscenáciu opery Sadko. Autor:

„Sadko je príbeh muža, ktorý stratil vieru vo svoju víziu,“ hovorí Daniel Kramer, americký režisér a umelecký riaditeľ Anglickej národnej opery v Londýne, ktorý v Slovenskom národnom divadle pripravuje inscenáciu opery Nikolaja Rimského-Korsakova Sadko. Projekt, ktorý vznikol v koprodukcii s Flámskou operou v Antverpách a Gente, bude mať v piatok bratislavskú premiéru v Opere SND.

Čím vás oslovil príbeh chudobného gusliara, ktorý ruský skladateľ skomponoval pred viac ako sto rokmi?

Rimskij-Korsakov bol geniálny skladateľ. V opere Sadko vychádza z ruských bylín, čo boli epické básne opisujúce hrdinské činy bohatierov. Vybral si tú o Sadkovi a stvoril z nej mýtus. Navyše je Rimskij-Korsakov aj vynikajúci inštrumentalista, v Sadkovi má napríklad tri absolútne odlišné verzie jednej uspávanky – a majstrovské. Hudbu tohto celosvetovo uznávaného skladateľa milujem aj pre niečo iné. Viete, vyrastal som na ovčej farme obklopený prírodou. Verím v nadprirodzeno, tajomno, dobro a on to všetko dokázal vo svojej hudbe, ktorá je nesmierne filmová, zachytiť.

Ako rozumieť vašej charakteristike filmová hudba?

Mám pocit, že ľudia si neuvedomujú, že práve vďaka hudbe Rimského-Korsakova sa zrodil svet kresleného filmu Walta Disneyho a jeho fantázie. Dokázal skomponovať hudbu, v ktorej je akcia, znovuzrodenie, soundtrack. Jeho hudba je nesmierne filmová a raz darmo, my sme filmová generácia. Nazdávam sa, že práve preto je od prelomu storočí ruská klasická hudba taká nesmierne populárna. Milujem veľké opery a Sadko je úžasný.

Vo vašej inscenácii však nie je Sadko gusliarom 12. storočia, ale neúspešným spevákom v nočnom klube. Aj iné postavy ste preniesli z čias, do ktorých zasadil skladateľ príbeh svojej opery, do súčasnosti. Na čo ste potrebovali časový posun?

Nepoužil by som slovo potreboval. Neverím v dobové divadlo, urobiť Traviatu tak, ako ju Verdi napísal, je ľahké, ale je to už história. Nezaujíma ma robiť hoci flamengo v dobových kostýmoch. Skutočný umelec je interpret, nastavuje zrkadlo ľudskej prirodzenosti dneška. V našej inscenácii hovoríme o súčasníkoch. Rozprávame o umelcovi, ktorý žije a tvorí dnes. Rozprávame o malej konzervatívnej, rasistickej, rigidnej, homofóbnej a islamofóbnej komunite existujúcej tu a teraz. Nechcem, aby ľudia prišli do opery len pre to, aby si urobili pohodlný a zábavný večer. V tom prípade nech si radšej zájdu na muzikál. Diváci, ktorých sa snažím osloviť, by mali prichádzať pre to, aby premýšľali a prijali moju výzvu.

Michal Lehotský (Sadko) v titulnej postave...
Michal Lehotský (Sadko) v titulnej postave opery Nikolaja Rimského-Korsakova. Autor: ANTON SLÁDEK

Neobávate sa, že by vás publikum nemuselo pochopiť?

Moje inscenácie im neservírujú popkorn a čokoládu. Na to nech si chodia do kina na stupídne hollywoodske filmy. Do divadla by sa mali vybrať na veľkolepý kus, aby si nasýtili svoju myseľ a svoje srdce. Aby hľadali niečo viac, ako len zábavu. Môj Sadko je plný aj komediálnych prvkov, hravosti a emócií, ale aj plný myšlienok. Niektorí ľudia to nemajú radi. Za svoje peniaze chcú vidieť dobové kostýmy, ale nie ženy – obete, ktoré takmer prišli o život. Chcel som, aby bol Sadko obyvateľom nášho sveta, v inscenácii však pritom zostali aj magické labute, princezná, hriechy a zlo, stále je to úžasná fantasy. Zároveň som operu inscenoval tak, aby sa na scéne videli aj moja mama a môj otec, aj starí rodičia. Myslel som na to, že tvorím predstavenie pre ľudí z môjho rodného Ohia, Gentu, Anglicka aj Bratislavy, aby sa naša produkcia prihovárala všetkým.

Na veľkej obrazovke sa premietajú rôzne videá – od víťazných futbalových zápasov až po vratké gumové člny plné utečencov. Chceli ste tak podčiarknuť témy ako konzum, xenofóbia či imigrácia?

Nie, obrazovku som použil preto, aby som mohol ukázať nádherný veľký mesiac. Aby moja inscenácia mohla byť metafyzická, chcel som dostať na scénu vodu, temnotu a svetlo. Inak, imigrácia je podtémou Sadka. Je to príbeh muža, ktorý stratí vieru vo svoju víziu. Verí mu jedine princezná, ktorá mu hovorí: musíš spievať, je to dar od boha. Kto počúva tvoju hudbu a slová tvojich piesní, dovtípi sa a pochopí tvoje predstavy a zámery. Nesnažil som sa hľadať čosi moderné, ale zároveň som nechcel loviť divákov na háčik dobových kostýmov. Veľkí tvorcovia uvažujú o večnosti, archetypoch, nadčasovosti. Na začiatku nestála predstava, že sa príbeh opery Rimského-Korsakova musí odohrávať v súčasnosti. Pri tvorbe vždy začínam ľudským srdcom.

Kedy ste sa rozhodli, že opera je presne to, čomu sa chcete venovať?

Milujem operu aj divadlo. Ale definitívne som sa rozhodol, až keď som sa usadil v Londýne. V opere som cítil oveľa viac slobody aj podpory, ako keď robím v divadle. Opera je podľa mojich skúseností oveľa odvážnejšia, trúfalejšia, radikálnejšia, nebojí sa vízie, dáva oveľa väčší priestor riziku, znesie aj politické otázky či odvážne konštrukcie režiséra ako anglické divadlo. Keď som bol v Nemecku, žil som v Mníchove a Berlíne, to tak nebolo. V Británii mám pocit, akoby anglické divadlo fackalo moju odvahu a chuť riskovať. Dokola opakujú: buď menej extrémny! V opere sa cítim totálne slobodný.

Ktorý post je pre vás náročnejšou úlohou, tvorba režiséra či povinnosti umeleckého šéfa Anglickej národnej opery v Londýne?

Byť umeleckým riaditeľom je rozhodne náročnejšie, keď ide o úradovanie, množstvo času, ktoré pri tom treba stráviť, stres, zodpovednosť za tri stovky členov ansámblu a nároky publika. Zo skúseností viem, že viac ako päťdesiat percent sa na tomto poste musím starať o to, kto sedí v hľadisku a či tam vôbec niekto je. Rozhoduje samozrejme zisk. Tak ako v Londýne to chodí aj v Spojených štátoch, vo Francúzsku, v Nemecku i tu v Bratislave. Zháňať finančné prostriedky na umenie je nesmierne náročné na celom svete. Nič iné mi na druhej strane nedáva toľko voľnosti ako tvorivý proces. Keď sa ako režisér snažím uchopiť operu alebo divadelnú hru na javisku. Sme komunitou, ktorá nemá veľa nástrojov na to, aby vytvorila jedinečné dielo bez ohľadu na zhodnotenie dobré či zlé. Tvorca je pri tom zodpovedný za jeho hodnotu v prvom rade sám pred sebou. Je to veľmi náročná, ale slobodná práca.

Darí sa vám napĺňať predstavy, s ktorými ste nastupovali na miesto umeleckého riaditeľa popredného britského operného domu?

Každučkú minútu som si musel uvedomovať, že nejde o moje vízie a idey. Na tomto poste sa musíte starať o prevádzku, musíte slúžiť celej komunite. Osem mesiacov v roku zisťujem, čo by som vôbec ako umelecký riaditeľ mohol a mal urobiť. A nikdy to nestačí. Moja prvá sezóna bola skutočne dobrá klasická operná sezóna. Riziko, ktoré som podstúpil, vyšlo. Druhá bola o čosi väčší risk a v tejto tretej som pochopil, že v tomto smere nemožno snívať. Rozhodujúci je počet divákov, úspešnosť repertoáru, ľudia, za ktorých som zodpovedný, a smer, ktorým sa uberáme. Musím riadiť a vládnuť, ale aj sa podvoľovať. A pri tom rozhodovať, bude to takto a nie inak.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Sadko #Opera SND #Daniel Kramer
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk