Recenzia: Najťažšie je priznať si pravdu. A ďalej žiť

Boj s drogami a so závislosťami už roky zaujíma rodičov, zdravotníctvo, teda celú spoločnosť. Preto sa nemožno čudovať, že aj umenie siahlo za touto vychytenou problematikou, ktorá vopred zaručovala záujem príjemcu. Nie je však jedno, ako sa s danou témou zaobchádza. Drogovú závislosť už neraz využívalo, či skôr zneužilo, komerčné umenie. Macmillan sa snažil vyhnúť nebezpečenstvu povrchnej analýzy javu, preto sa zameral na liečbu drogovej a inej závislosti tak, že ju umiestnil do širšieho kontextu a zobrazil ju ako boj s priznaným zlom. Tým sa téma závislosti rozšírila na mnoho ďalších okruhov, dotýkajúcich sa priamo i nepriamo hlavnej postavy a jej traumy.

Tematickej šírke a priestorovým zmenám značne pomohla scéna Juraja Kucháreka. Na pohľad bola jednoduchá, no práve preto vytvárala možnosť prechodu z liečebne do brezového lesíka, odtiaľ do baru, nemocničnej či detskej izby. Každá zmena prinášala novú informáciu a posúvala príbeh postihnutej ženskej postavy smerom von k ostatným i dnu, do jej vnútra.

Podstatné však je, že hra sa nezaoberala iba drogami, liekmi či alkoholom. Vyjadrovala sa k ťažkým životným dilemám súčasného človeka, ku ktorým sa priznávali jednotliví pacienti, vypovedala o kríze osobnosti, vzťahoch (napríklad o vzťahu matky a dcéry), rodine, viere v Boha i seba, o divadle, lebo Nina bola herečka.

Široká tematická škála kládla veľké požiadavky na hlavnú hrdinku Ninu, ktorá otvárala všetky problémové okruhy. Či už to bola jej osobná kríza, osudy ďalších postihnutých pacientov, rodinné vzťahy atď. Predstavuje človeka zapierajúceho svoje slabosti a chyby, čím sa vlastne vzpiera vyliečeniu. Autor tak otvoril citlivú otázku, pretože pre dnešného sebavedomého človeka je veľmi ťažké uvedomiť si a priznať pochybenie. Až po krutej skúsenosti Nina dospieva do štádia, že uznáva svoje chyby, svoju závislosť i zbabelosť a až potom získava víťazstvo nad sebou i závislosťou. Uvedenú škálu pocitov, zážitkov a premien musela zvládnuť Barbora Andrešičová ako Nina. Do roly vložila celé svoje herecké úsilie, podobne ako Eva Pavlíková v úlohe lekárky a matky a Roman Poláčik ako pacient i ošetrovateľ.

Zložitého titulu sa ujal skúsený režisér Marián Amsler. Dôsledne dodržiaval temporytmus hry, striedal polohy, dynamiku i nálady tak, aby sa divák nenudil. V hereckých kreáciách ustriehol mieru a jednotlivým postavám, hlavne však Nine, nedovolil prekročiť hranicu vkusu a funkčnosť postavy. Osobitnú výpovednú hodnotu mali viaceré režijné nápady, ako napr. „rozmnoženie“ postavy Niny. Dievčatá, oblečené rovnako ako ona, prežívali spolu abstinenčný syndróm.

Hra sa nekončí tragicky, ponúka možnosť nového života, ale pod podmienkou, že pacient splní zásadu, ktorú vyjadruje samotný názov. Musí sa dištancovať od ľudí, miest a vecí, ktoré sú spúšťačom závislosti. A musí to urobiť sám, bez pomoci, tak ako Nina. Inscenácia pôsobí ťaživo, zaplavuje diváka množstvom myšlienok, otázok a tém – a nekončí sa odchodom z divadla, čo možno pokladať za jej hlavnú devízu.