Daniel Žulčák: Z východu som si priniesol prízvuk

28.01.2018 12:00
Daniel Žulčák
Daniela Žulčáka nedávno objavila aj televízia. Na snímke v seriáli TV JOJ Vlci. Autor:

Herec Daniel Žulčák k divadlu smeroval od detstva. Pochádza z Hudcoviec, kde vždy žili hudobníci. On sám hrá na klavíri. V muzikantskom prostredí je aj v hre o Marte Kubišovej Kabaret Normalizácia alebo Modlitba pre Martu, ktorá mala nedávno premiéru v SND. Jeho domovské divadlo je v Martine a objavila ho už aj televízia.

Marta Kubišová sľúbila, že si predstavenie Kabaret Normalizácia príde pozrieť. Videla vás už?

Ešte nie, ale teším sa na to. Nikdy som neúčinkoval v inscenácii o žijúcom človeku, takže konfrontácia by mohla byť zaujímavá. Po predstavení nám iste povie svoj názor a ja som zvedavý aj na to, ako vníma obdobie normalizácie s odstupom času. Marta Kubišová svoje názory publikovala, vyšli na tú tému mnohé články, ale osobný kontakt je niečo iné.

Je vám blízka aj ako speváčka? Poznali ste jej repertoár pred naštudovaním hry?

Pár piesní z jej repertoáru som poznal, no určite nie celý… piesne, ktoré som poznal, sa mi páčili, ale jej CD som si v aute nikdy nepúšťal. To robím až teraz. Chytili ma pesničky, ktoré sme použili v predstavení: napríklad dueto Oh, baby, baby a Hej, pane zajíci, čo spievala s Helenou Vondráčkovou a s Václavom Neckářom. Páčia sa mi tie harmónie, mám vôbec rád starú československú hudobnú tvorbu.

V hre Kabaret Normalizácia ste takmer stále na javisku. Máte väčšinou ten istý kostým – oblek, košeľa. Odohráte v ňom množstvo postáv, ktoré prechádzajú jedna do druhej, bez pauzy. Ako sa na javisku vytvára takýto mix? Nepletiete sa?

Dovedna tam hráme iba traja. Jedna postava sa nemení – Marta Kubišová v podaní Moniky Potokárovej. My s kolegyňou Silviou Holečkovou hráme doplňujúce postavičky a tých je viac. Máme vyplniť jej osud alebo charakterizovať dobu. Každú chvíľu som teda niekto iný a na vytváranie podrobného charakteru každej postavy nie je čas. Dej má rýchly spád, takže musím všetky postavy vystihnúť troma-štyrmi vetami za pár minút tak, aby každá bola niečím iná a každá divákmi rozpoznateľná. Nie je to ako v predstaveniach, kde môžem šperkovať jednu postavu od začiatku až do konca. Ale každú, ktorú som stvárnil v „kabarete“, som sa snažil ozvláštniť.

V mixe som objavila aj Václava Havla, ozvláštnili ste ho ráčkovaním, čo je dobrý identifikačný detail. Nevyčítal vám niekto, že je to dehonestujúce?

Je to všeobecne známe, ráčkovanie bolo charakteristickou črtou jeho reči. Na jednej skúške som si to vyskúšal – odrozprával som text Charty 77 ráčkujúc a režisér Matúš Bachynec povedal, že je to fajn. Potom sme spoločne hľadali tú správnu mieru tak, aby to nevyznievalo komicky, čo si myslím, že sa podarilo. A áno, ľudia sa pousmejú, keď začnem v predstavení ráčkovať, no prijímajú to rýchlo. Obsah, ktorý ako Havel hovorím, je predsa vážny.

S Monikou Potokárovou v inscenácii SND Kabaret...
S Monikou Potokárovou v inscenácii SND Kabaret Normalizácia alebo Modlitba pre Martu. Autor: Jozef Barinka

Koho všetkého hráte v tom mixe?

Dvorného skladateľa Marty Kubišovej Bohuslava Ondráčka, riaditeľa divadla Rokoko, Kubišovej klaviristu, Havla, Neckářa aj jej prvého manžela Jana Němca, druhého manžela Jana Moravca, Brežneva, ruského vojaka a na záver som ešte policajt. Je to desať postáv „v jednom“, čo je pre herca výzva, dobrodružstvo.

Ešte niečo meníte alebo je tvar definitívny?

Premiéra bola v decembri, odohrali sme zatiaľ len pár predstavení. Ešte si to celé sadá… V skúšobnom procese sa nedá všetko obsiahnuť, predstavenie potom dozrie.

A prvé ohlasy?

O hru je záujem. Divákom sa páči a vyvoláva debaty. Hovoríme s ľuďmi napríklad o tom, či treba takéto témy uvádzať na javisku. Ja si myslím, že treba, lebo na minulosť sa zabúda, a ľudia narodení po roku 1993 už o nej vedia len veľmi málo. Ja som sa narodil v roku 1988, nezažil som ani socializmus, ani normalizáciu a sloboda slova či prejavu bola pre mňa už úplnou samozrejmosťou. Myslím si, že si toto obdobie treba pripomínať so všetkým, čo prinášalo a konfrontovať ho so súčasnosťou. Sú aj otázky: V čom je to dnes iné? V čom je to jednoduchšie či slobodnejšie? Čo je dnes dobré, čo je zlé?

Čo vás najviac prekvapilo pri práci na tejto hre a objavovaní osudu Marty Kubišovej?

Najzaujímavejšia je práve samotná jej postava a osud. Obdivujem jej vzdor, to, že sa dokázala vzoprieť režimu. Niekoľkokrát vyhlásila, že nebude robiť, čo chcú, že nič nepodpíše. Zakázali jej tvoriť, utiahla sa, ale nepovolila. Keby podpísala Antichartu, možno by pokračovali ďalej aj s Golden Kids. Bola presvedčená o tom, že robí správnu vec, nedala sa kúpiť. Označil by som ju za jednu z hrdiniek tej doby.

V televíznom seriáli Vlci hráte tiež dvojrolu, otca a syna, ale každého zvlášť…

A to je iné. Tu sa vraciame do deväťdesiatych rokov. Hrám mladého Andreja Urbana a hrám aj jeho otca, ktorého neprávom zavreli. V hre o Kubišovej sa v rôznych postavách vôbec vizuálne nemením, no vo Vlkoch ma – ako otca – museli maskovať. Namaľovali mi vrásky, zošediveli mi vlasy a dali mi fúzy.

Zostarli ste s fúzami a so šedinami aj vnútorne?

No, keď mi nalepili fúzy, hneď mi to zviazalo pery a už som aj trocha šušlal. Inak tá situácia bola herecky jasná.

Vlastne aj seriál Vlci aj hra o Marte Kubišovej majú politický motív, ale kým Kabaret Normalizácia bol prijatý pozitívne, seriál Vlci po prvých dieloch kritika strhala. Dostalo sa vám to do uší?

Seriál Vlci je dramatický príbeh, ktorý sa odvíja od postavy Andreja Urbana, ktorý žije v horárni a stará sa o les, zvieratá a o rodinu, kde matka nie je psychicky v poriadku, a tak deťom hrozí detský domov. Bez pomoci okolia by si neporadili a on im pomáha. Samozrejme rozvíjajú sa tam ďalšie dejové linky, ktoré sa Andreja až tak netýkajú. Svet práva a advokácie je mu cudzí, spojí ho s ním až postava Alice. Zatiaľ mohli diváci vidieť len štart seriálu, ktorý má štyridsať dielov, čiže – dej sa ešte len bude napĺňať. Sľúbené veci sa budú objavovať, sú zakomponované do deja. Ten má svoj vývoj, možno kritika v tomto smere bola predčasná.

Otrávili vás tie recenzie? Viete prekonať kritiku?

Či ma otrávili? Nie. Každý má právo na svoj názor, niekomu sa vec páči, niekomu nie. To isté zažívam v divadle. Naštudujeme inscenáciu, istá skupina divákov ju prijme, iná nie, ale – kvôli tomu to robíme, aby sa aj nepáčilo. Aby bol dôvod na diskusiu a niečo sa tak pohlo.

Daniel Žulčák v inscenácii Koza rohatá v...
Daniel Žulčák v inscenácii Koza rohatá v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava. Autor: Braňo Konečný

V Slovenskom komornom divadle v Martine hráte práve zaujímavú hru Portrét Doriana G. Je to už riadne stará hra, dá sa na nej sledovať, ako sa časy menia. Niektoré prejavy správania sa, ktoré boli za čias autora Oscara Wilda tabu, sú už dnes bežné… Čo bolo pre vás v tejto hre, kde hráte Doriana, aktuálne a hodné pozornosti?

Režisér Marián Amsler prišiel so svojou, súčasnou adaptáciou textu – podľa necenzurovanej verzie románu aj s pasážami, ktoré boli kedysi zakázané. Obsiahli sme teda aj tému homosexuality. Dorian si ako večne mladý a krásny užíva bujarý život, nevyhýba sa večierkom, alkoholu, drogám, ženám ani mužom. Bola to veľmi zaujímavá skúsenosť priniesť takéto odvážne predstavenie na dosky martinského divadla.

Hlavný motív je dobro a zlo, ich súboj zobrazený cez obraz, ktorý starne namiesto Doriana. V martinskej inscenácii to nie je klasická maľba, ale fotografia, ktorú si Dorian nosí na USB kľúči. Osvedčila sa táto modernizácia?

V prvom rade treba povedať, že to bola koncepcia režiséra. Predstavenie sa prispôsobilo dobe modernej technológie. Namiesto maľby je použitý čierno-biely fotografický portrét, ktorý Dorian dostáva na USB kľúči ako dar. V inscenácii sa teda nahradila maľba fotkou, súčasné je oblečenie (namiesto dobových kostýmov) aj pôvod hlavného hrdinu. Dorian nepochádza zo zámožnej rodiny ako v origináli, ale je to obyčajný chalan, ktorý počas života stretne rôznych zaujímavých ľudí, umelcov. Postava Henryho ho navedie na cestu slasti a radosti bez zábran a výčitiek. Cesta alkoholových, drogových a milostných avantúr ho privedie až po vraždy, paranoju a smrť. Myslím, že táto modernizácia sa osvedčila najmä vo vzťahu k mladému publiku.

Fotka by však mohla starnúť aj vďaka technickým zásahom a nie ako zázrak!

Zamýšľali sme sa aj nad tým, že fotka sa dá predsa počítačovo upraviť. A my sme mali vytvoriť uveriteľný príbeh o tom, že fotka uložená na USB kľúči sa mení sama bez technických zásahov. Kľúč preto nosím celý čas pri sebe, buď na krku, alebo vo vrecku a vždy keď ho vložím do počítača, na stenu sa premietne portrét a zázrakom je vždy zmenený – starší a škaredší. Odzrkadľuje totiž dušu, ktorá je stále ohavnejšia.

Chceli by ste byť večne krásny, nesmrteľný ako Dorian?

Ak by som mal skončiť ako Dorian, tak nie. Chcem normálne a slušne starnúť tak, ako to je od prírody dané.

V Martine chystáte ďalšiu zaujímavú premiéru – zasa o politike. Je to Biológia Politika – Fouché!!! Podľa Stephana Zweiga. Má viac podtitulov – napríklad školenie pre cynikov či rocková pseudoopera. Vy ste aj hudobník – čo pre vás znamená hudba v divadle? V tejto hre má vraj špeciálne poslanie?

Je to predstavenie o Josephovi Fouchém, ktorý bol pred francúzskou revolúciou, počas nej i po nej pri všetkom, čo sa vo Francúzsku dialo. Padali hlavy, ale on všetkým prešiel. Nikdy nebol prvý, bol skôr našepkávač, miešal karty, vždy dokázal manipulovať situáciu a ľudí vo svoj prospech a tak, že jemu samotnému sa nič nestalo. Zaujímavá postava.

A tá hudba? Je to azda muzikál? Vidím v programe, že sa tam voláte vlastnými menami. O čo ide?

Nie je to muzikál. Ale všetci hráme na hudobných nástrojoch a spievame. Sme tam ôsmi herci a dvaja muzikanti k tomu – dramaturg Robo Mankovecký hrá na klavíri a Marián Frkáň na bicích. Ja hrám na basgitare, Tomáš Grega na gitare, používame aj rôzne perkusívne nástroje, drievka, plechy a podobne. Tomáš Mischura dokonca hrá na teremín, čo je veľmi netradičný nástroj. Hudba je neustále prítomná, sú tam sólové aj zborové songy. Pomocou hudby rozprávame príbeh, posúvame roky aj udalosti.

A čo ten podtitul – školenie pre cynikov? Čo by vás prinútilo k cynizmu?

Je to hra o politike, o moci, a vlastne aj o tom, ako sa to v každej dobe opakuje. Túžba byť silný, byť ešte silnejší… Takto som o sebe nerozmýšľal. Som nekonfliktný typ, aspoň by som ním chcel byť – aj keď sa to niekedy nedá.

Ako Dorian Gray v martinskom divadle.
Ako Dorian Gray v martinskom divadle. Autor: SKD Martin

Mne sa zdá, že sa podobáte na rakúskeho premiéra Sebastiana Kurza…

Ešte mi to nikto nepovedal… Má asi trošku väčšie uši ako ja (s úsmevom).

Zaujímate sa o politiku? Ako hodnotíte našich politikov?

No, oceňujem niektoré herecké výkony.

Vy by ste do politiky nešli?

Vstúpilo tam už dosť hercov a neviem, či všetci dokázali naplniť očakávania okolia. Ja osobne si na politické boje a slovíčkarenie netrúfam.

Po kom máte herecký talent?

Hercov v rodine nemám, len muzikantov. Dedko rád hral, spieval a vodil ma na základnú umeleckú školu na klavír. Otec je muzikant, mali sme a máme doma mnohé hudobné nástroje. Hrával po dedinách na svadbách, plesoch, zábavách. Ja som v tom pokračoval, s chlapcami zo susednej dediny a založili sme si kapelu.

Čo sa týka herectva, na druhom stupni základnej školy v Topoľovke sme s pani učiteľkou slovenčiny založili divadielko poézie Pradeno, bolo to inšpirujúce. Chodili sme po rôznych ochotníckych súťažiach, dostali sme aj pár ocenení. Chytilo ma to, pokračoval som na konzervatóriu a neskôr na VŠMU.

Čiže rodné Hudcovce sú ozaj plné hudcov.

Názov je od slova hudci aj v erbe sú husle a slák. Myslím, že v každom dome by sa našiel nejaký hudobný nástroj. Je to malá dedinka, takže nemáme názvy ulíc, ale erb máme. A samozrejme aj požiarnu zbrojnicu a tenisový kurt.

Ale vy vraj ovládate aj praktické remeslá…

Som z dediny, takže manuálna práca mi nie je cudzia, pozoroval som otca pri práci, a tak už ako dieťa som strkal prsty do zásuvky. K dedkovi som naskakoval do traktora a podobne.

Takže ste do koča aj do voza. A k tomu ešte o vás na internete píšu, že ste fešák a lámač ženských sŕdc. Je o vás medzi ženami enormný záujem? Neobťažujú vás?

Neviem povedať, či enormný záujem. Vyrastal som medzi samými dievčatami. Keď som sa narodil, prišli v Hudcovciach na svet samé baby. V ten rok sa u nás narodilo sedem dievčat a ja. Nemal som žiadneho chlapčenského rovesníka. A to ochotnícke divadielko poézie Pradeno, to boli tiež len baby a ja, takže s dievčatami nemám problém odmalička. Môj mladší brat to má zas opačne. Vtedy prišlo na svet v dedine veľa chlapcov a len dve dievčatá. Zatiaľ ma nikto neobťažuje!

Ale ešte ste neboli toľko v televízii ako teraz…

To je pravda, ale verím, že to zvládnem.

Čo ste si doniesli do hereckej profesie špeciálne východniarske?

Prízvuk, ktorého som sa musel zbaviť, ale stále ho mám pripravený, ak by sa niekde hodil.

Daniel Žulčák

Narodil sa 30. júla 1988 v Hudcovciach pri Humennom. Absolvoval Strednú umeleckú školu (dnes Konzervatórium Jozefa Adamoviča) v Košiciach. Rok pracoval – ako šofér rozvážal svetre a robil v stolárskej dielni – lebo ho neprijali na Akadémiu umení v Banskej Bystrici. Neskôr ho prijali na VŠMU v Bratislave, ktorú absolvoval v roku 2013. Od skončenia štúdia je členom Slovenského komorného divadla v Martine. Spolu s hercami Danielom Fischerom, Lukášom Dózom a Jurajom Bačom je členom kapely Orchester Jeana Valjeana.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#vlci #Slovenské komorné divadlo Martin #Marta Kubišová #Daniel Žulčák
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk