Recenzia: Kontroverzný Sadko - medzi fikciou a realitou

31.01.2018 08:51
Adriana Kohútková
Adriana Kohútková (Volchovna) a Michal Lehotský (Sadko) v inscenácii opery Sadko. Autor:

Po prvých skúsenostiach sa Opera SND rozhodla pokračovať v koprodukčných projektoch, čo potvrdila premiérou Sadka od Nikolaja Rimského-Korsakova.

Dielo významného predstaviteľa tzv. Mocnej hŕstky, autodidakta s pôvodnou profesiou námorník, ktorý sa vypracoval na jedného z najnápaditejších majstrov inštrumentácie, sa vrátilo do Bratislavy po takmer šiestich desaťročiach. Vo vizuálnom tvare, aký zrejme nestrávi každý divák. Ladí s módnym trendom vykladať opery v zrkadle dneška, ten však nefunguje paušálne.

Štyridsiatnik Daniel Kramer, Američan s funkciou umeleckého riaditeľa Anglickej národnej opery, mal v úmysle vykoreniť príbeh zo sveta ruských bylín a legende nasadiť realistickejšiu masku. Zároveň cítil potrebu implantovať doň vlastnú filozofiu (bariéra medzi svetom mužským a ženským, kritika konzumu a chamtivosti) a inscenáciu predložil skôr ako zašifrovanú metaforu. Prostredníctvom scény Anetty Murschetzovej sa oprel o znázorňovanie ilustratívnych, asociatívnych či realistických výjavov na veľkom projekčnom plátne nad javiskom. Často sa však rodil paralelný, režisérom vymyslený príbeh. Práve vo filmových sekvenciách (Kramer vníma hudbu Rimského-Korsakova ako filmovú) sa zjavujú aj erotické zábery, či už animácia penisu, alebo nahé ženské telá, čo viedlo k odporučeniu divadla neponúkať inscenáciu mládeži do 17 rokov.

Samotná scéna je prostá, tvorí ju zeminou pokrytá šikmina a zopár kusov nábytku (stoličky, gauče, realistický prestretý stôl v 3. obraze) si prinášajú samotní účinkujúci. Daniel Kramer ponúka mix viac či menej čitateľných nápadov, neraz od ruskej poetiky predlohy odklonených. Zbytočný je akcent násilia a najmä svojvoľné zmeny v charaktere postáv i vyznení záveru. Sadko nie je guslarom, ale spevákom z nočného klubu, odtiaľ pochádza aj speváčka Nežata (pôvodne mužská rola pre altistku) a oboch sprevádza symbolizujúci mikrofón. V závere sa síce Sadko vracia do rodného Novgorodu, nie však k svojej manželke.

Na rozdiel od vizuálneho stvárnenia opery jej hudobné naštudovanie je štýlovo autentické. Rastislav Štúr vytiahol z orchestra širokú paletu farieb, bohatstvo inštrumentácie a rozozvučal orchester v diferencovanom, plnokrvnom dynamickom oblúku. Nemenej úspešne si počínal Pavlom Procházkom pripravený zbor, ktorý má v diele veľký zástoj. Michal Lehotský sa statočne vyrovnal s neľahkým, hoci vo výške menej exponovaným titulným partom. Dominoval v kantabilných pasážach, deklamačný recitatív mu sedel trocha menej. Obe Volchovny, Ľubica Vargicová i Adriana Kohútková, sa uplatnili skôr vo vyššej polohe. Najväčším zážitkom bol vrúcny tmavý mezzosoprán Terézie Kružliakovej (Ľubava), no nesklamala ani premiérová Monika Fabianová. V hĺbkach málo rezonovala Denisa Šlepkovská ako Nežata. Traja cudzokrajní kupci mali vhodných predstaviteľov v oboch obsadeniach.

Sadko Rimského-Korsakovova zarezonoval u publika skôr zdvorilostne. Repertoárová novinka je zaujímavá, jej vizuálny tvar však zrejme rozkýva divácku mienku.

Hodnotenie Pravdy

3 hviezdičky z 5

  • N. Rimskij-Korsakov: Sadko / réžia: Daniel Kramer / dirigent: Rastislav Štúr / kostýmy: Constance Hoffman / premiéra: v Opere SND 26. januára

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Sadko #Rastislav Štúr #Daniel Kramer
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk