Zúfalo jej chýba vzrušenie a napätie, ktoré zažívala v rokoch búrlivej mladosti. A nudnej prázdnote sa snaží hrdinka druhej najhrávanejšej hry Henrika Ibsena uniknúť za každú cenu. Inscenáciu drámy slávneho nórskeho dramatika premiéruje dnes a zajtra Činohra Slovenského národného divadla. Chladná, sklamaná a z dobových konvencií sa túžiaca vymaniť žena, ktorá vidí svoj život len v temných farbách, je ďalšou z veľkých dramatických postáv, ktorej vdychuje život Táňa Pauhofová.
Po krehkej Manon, romantickej Roxane, vášnivej i nešťastnej Madame Bovary či osudovej Sissy sa meníte na nepokojnú a večne nespokojnú Heddu. Čo bolo pri práci na tejto postave pre vás najtvrdším orieškom?
Pre mňa to bolo v podstate jedno z najnáročnejších skúšobných období. Režisér Roman Polák mi hneď na začiatku povedal, že na to, aby som mohla vkĺznuť do svojej postavy, potrebuje zabiť moju konštantnú radosť zo života. Ja som sa smiala a hovorila: To nedáš! Ale ako som sa postupne snažila byť Heddou, ocitla som sa v situácii, že ma začala naozaj zožierať zvnútra. Jej beznádej, bezvýchodiskovosť, neschopnosť ukotviť sa, ktorá sa prejavuje až v hneve… Začala som mať pocit, že sa mi zrkadlí do života. Pýtala som sa sama seba, čo tu vlastne robím, načo som tu? Bolo to pre mňa emočne ťažké, takýto stav som doteraz nepoznala. A myslím, že sa mi Hedda dostala príliš hlboko pod kožu. Navyše tá voda…
Myslíte bazén, v ktorom sa podchvíľou ocitá aj vaša hrdinka?
To je naozaj fantastické. Ako „obličkárka“ som z toho skutočne úplne nadšená.
Spomínate si ešte, kedy a s akými pocitmi ste po prvý raz čítali Ibsenovu Heddu Gablerovú?
Povinne ešte ako študentka na Vysokej škole múzických umení. Musím povedať, že vtedy som bola veľmi šlendriánsky čitateľ, takže vo mne neostal žiaden pocit pasie. Nie že by som ju vôbec nepochopila, ale mám pocit, že ešte doteraz stále hľadám pochopenie a prijatie mnohých odtieňov jej postavy, a to už s ňou veľmi intenzívne žijem druhý mesiac.
Ako ste vlastne reagovali na správu, že v Ibsenovej dráme máte hrať ústrednú hrdinku?
Keď som sa dopočula, že ideme robiť Heddu Gablerovú, bola som nadšená tým, že budem môcť robiť s režisérom Romanom Polákom a celým jeho inscenačným tímom – dramaturgom Dankom Majlingom, kostýmovým výtvarníkom Petrom Čaneckým, scénografom Pavlom Borákom, autorkou hudby Luciou Chuťkovou… Hovorila som si, tak to je mega! Ale že by samotná téma Ibsenovej drámy alebo spomienka na jej prvé čítanie pred rokmi vo mne vyvolávali ohromný plezír, to sa nedá povedať. Romanovi Polákovi, s ktorým sme robili už viackrát, naozaj veľmi dôverujem v tom, že herca síce pre účel hry nechá vytrápiť, ale nestrápni ho, nenechá ho v prázdne. Vždy, keď pristupuje k nejakej téme, cíti jej dôležitosť a je pre neho bytostná. Nerobí veci len tak, a to je pre mňa vzácne.
Príbeh ženy z konca 19. storočia posunul do 21. storočia, nerobilo vám to problémy?
Našťastie Roman Polák je typ režiséra, ktorý nepracuje s hercami ako s bábkami. Je otvorený dialógu, má pomerne jasnú predstavu, ale zároveň potrebuje využiť potenciál herca. On dá nástroje a my musíme svoje postavy oživiť. Pokiaľ by sme nesúhlasili alebo proti nemu bojovali, išli by sme sami proti sebe. Veľa sme sa o tom rozprávali, veľa sme sa snažili pochopiť. Je pravda, že Heddu do veľkej miery určuje doba, hlavne ženu, ako je ona.
Aká teda je?
Ibsen nedal hre názov podľa mena hrdinky už ako vydatej pani. Nie je Hedda Tesmanová, ale Hedda Gablerová – dcéra generála, o ktorej sa hneď na začiatku dozvieme, že jazdievala na konci vedľa otca, je to slobodná a vášnivá bytosť, ale zároveň do veľkej miery neuchopiteľná. Keď dáme preč dobové reálie, keď tento typ ženy nemal svoje uplatnenie, a ako manželka už vôbec nie, ešte stále je v tejto nesmierne komplexne napísanej postave veľa tém, na ktoré sa môže človek pozrieť aj v dnešnej dobe. Áno, dnes sa už žena môže rozviesť, môže ísť aj sama do spoločnosti, pre mňa však bola najzaujímavejšia téma človeka, čo sa ocitne v prostredí, v ktorom sa cíti nepatrične a neprijateľne. A zároveň téma Heddy a jej večného neuspokojenia a jej rozpoltenosti.
Vaša Hedda nie je čiernobiela figúra ani monštrum. Na jednej strane pripomína chladnú bytosť, ktorá s chuťou manipuluje s mužmi i so ženami, ale na druhej strane ju vnútorne spaľuje vášeň.
Myslím si, že nikto nie je iba zlý alebo iba dobrý. Také postavy sú len v rozprávkach. Každý z nás má svoje temné aj pekné stránky. Pri povrchnom pohľade možno Heddu ľahko posúdiť ako neprijateľné a nepatričné monštrum. Ale mňa zaujímalo hľadať za tým jej svet. Príčinu, čo v nej vrie, že to takýmto spôsobom vyráža na povrch. Vo svojej podstate je to enormne zranená žena. Zranená sebou aj spoločnosťou, ktorá je vlastne nekompatibilná s jej predstavami. Zároveň však ani sama nevie, čoho sa má vlastne chytiť. Čím ľahšie moja Hedda pôsobí na javisku, tým viac sa teším.
