Recenzia: Hedda Gablerová. Činy vzdoru a ničenia

06.02.2018 09:00
Hedda Gablerová
Alexander Bárta (Jorgen Tesman) a Táňa Pauhofová (Hedda) v inscenácii Hedda Gablerová. Autor:

Ibsenova Hedda Gablerová (1890) nie je jedinou svetoznámou Ibsenovou hrou, ktorá je síce plná postáv realistických kresieb, ale hlavne postáv na hrane. Sila jeho hier spočíva práve v tom, že divadelné príbehy sú plné životných osudov, ktoré sa stretávajú v dramatických a často aj „exkluzívnych“ situáciách. Zhodou týchto „dramatických okolností“ je aj Hedda Gablerová hrou, ktorá dráždi či zaujíma tak v pozitívnejšom, ako aj v negatívnejšom smere. Polákovo videnie v nej posilnilo symbolickú a expresívnu rovinu vo všetkých postavách.

Hedda v prvej časti inscenácie seba, „svojich“ mužov i „sklenenú“ stenu vedúcu do zimnej záhrady pomaľováva svojím menom červenej farby, rozorvané a nespokojné vnútro odkrýva za zvukov hlasnej súčasnej hudby v expresívne ladených tanečných a pohybových kreáciách. Jej manžel Jorgen Tesman sa vytŕha zo svojho konzervatívneho správania a konania „radostne detským“ naháňaním sa so slúžkou Bertou či až rituálne pôsobiacimi bozkami a dlhými objatiami s tetou July.

Bývalý Heddin milenec Eilert Lovborg zrazu zhodí svoju vydatú milenku Teu do bazéna, Tea však do neho z ničoho nič vkročila už pri prvej návšteve Heddinho domu. Právnik Doktor Brack nemá problém zapojiť sa do Heddiných tanečno-pohybových vybočení z reality a hlavne aj on – okrem Heddy – významne prispieva k ovplyvňovaniu života postáv negatívnym smerom. Všetky tieto expresívne vybočenia pôsobia ako Munchov Výkrik. Iba s tým rozdielom, že nie vždy má rovnakú farbu či intenzitu. Zišlo by sa napríklad posilniť „krik“ July, jej obrat k viere nebol dostatočne silný, podobne „krik“ Berty či They.

Inscenácia je z hľadiska využitia hereckých výrazových prostriedkov zaujímavá ešte tým, že hlavné ženské „hrdinky“ Hedda a Thea nie sú často krásne. Heddina tvár v záverečných obrazoch sa na mnohých miestach stáva škaredou a Thea v stave obrovského zúfalstva nad stratou milovaného Eilerta odporne hystericky na Heddu ziape.

Na symbolickej úrovni sa inscenácia pointuje červenou farbou. Tehotná Hedda si prestrelí pohlavie podobne, ako to urobil Eilert. Vchádza zo záhrady do vnútra domu so zakrvaveným lonom a nohami a pomaly pred našimi očami umiera. Na expresívnej úrovni sa pointuje prostredníctvom posledného pustenia hudby Heddou priveľmi nahlas, do ktorej sa pretransformoval je posledný nevypočutý „krik“.

Polákovi sa podarilo logicky a motivicky opodstatnene vystavať realistické a „areálne“ konania postáv i za veľkej podpory realisticky vyznievajúcej scénografie a kostýmov a areálnej scénickej hudby. Otázkou je však zhodná naladenosť hercov na uvedený typ videnia Heddy Gablerovej a dôslednosť v tomto smere či už v škrtoch textu, alebo v pripravenosti hercov na ich „krik“. Ibsenova hra však do tohtoročnej činohernej dramaturgie priniesla ďalšiu veľkú aktuálnu podobu témy o zmysle života v bohatstve a dostatku a poskytla veľký priestor na preukázanie hereckého majstrovstva vďaka tvarovaniu postáv „na hrane“.

Hodnotenie Pravdy

4 hviezdičky z 5

  • Henrik Ibsen: Hedda Gablerová / réžia: Roman Polák / scéna: Pavel Borák / kostýmy: Peter Čanecký / hrajú: Táňa Pauhofová, Alexander Bárta, Monika Potokárová, Dano Heriban, Robert Roth a ďalší / premiéra 3. februára v Činohre SND

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Táňa Pauhofová #SND #Roman Polák #Henrik Ibsen #Hedda Gablerová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk