Recenzia: Hedda Gablerová. Činy vzdoru a ničenia

Hedda v prvej časti inscenácie seba, „svojich“ mužov i „sklenenú“ stenu vedúcu do zimnej záhrady pomaľováva svojím menom červenej farby, rozorvané a nespokojné vnútro odkrýva za zvukov hlasnej súčasnej hudby v expresívne ladených tanečných a pohybových kreáciách. Jej manžel Jorgen Tesman sa vytŕha zo svojho konzervatívneho správania a konania „radostne detským“ naháňaním sa so slúžkou Bertou či až rituálne pôsobiacimi bozkami a dlhými objatiami s tetou July.

Bývalý Heddin milenec Eilert Lovborg zrazu zhodí svoju vydatú milenku Teu do bazéna, Tea však do neho z ničoho nič vkročila už pri prvej návšteve Heddinho domu. Právnik Doktor Brack nemá problém zapojiť sa do Heddiných tanečno-pohybových vybočení z reality a hlavne aj on – okrem Heddy – významne prispieva k ovplyvňovaniu života postáv negatívnym smerom. Všetky tieto expresívne vybočenia pôsobia ako Munchov Výkrik. Iba s tým rozdielom, že nie vždy má rovnakú farbu či intenzitu. Zišlo by sa napríklad posilniť „krik“ July, jej obrat k viere nebol dostatočne silný, podobne „krik“ Berty či They.

Inscenácia je z hľadiska využitia hereckých výrazových prostriedkov zaujímavá ešte tým, že hlavné ženské „hrdinky“ Hedda a Thea nie sú často krásne. Heddina tvár v záverečných obrazoch sa na mnohých miestach stáva škaredou a Thea v stave obrovského zúfalstva nad stratou milovaného Eilerta odporne hystericky na Heddu ziape.

Na symbolickej úrovni sa inscenácia pointuje červenou farbou. Tehotná Hedda si prestrelí pohlavie podobne, ako to urobil Eilert. Vchádza zo záhrady do vnútra domu so zakrvaveným lonom a nohami a pomaly pred našimi očami umiera. Na expresívnej úrovni sa pointuje prostredníctvom posledného pustenia hudby Heddou priveľmi nahlas, do ktorej sa pretransformoval je posledný nevypočutý „krik“.

Polákovi sa podarilo logicky a motivicky opodstatnene vystavať realistické a „areálne“ konania postáv i za veľkej podpory realisticky vyznievajúcej scénografie a kostýmov a areálnej scénickej hudby. Otázkou je však zhodná naladenosť hercov na uvedený typ videnia Heddy Gablerovej a dôslednosť v tomto smere či už v škrtoch textu, alebo v pripravenosti hercov na ich „krik“. Ibsenova hra však do tohtoročnej činohernej dramaturgie priniesla ďalšiu veľkú aktuálnu podobu témy o zmysle života v bohatstve a dostatku a poskytla veľký priestor na preukázanie hereckého majstrovstva vďaka tvarovaniu postáv „na hrane“.