Recenzia: Vydarený koncert na politickú nôtu

V inscenácii Biológia politika – Fouché!!! sa tak stretávajú dve línie. Prvou je tradícia tzv. hudobného divadla, ktorú SKD už dlhšie rozvíja – príkladom je úspešná inscenácia Štúrovci (koncert zrušený) či divadelný sitcom na pokračovanie www.narodnycintorin.sk. Druhá línia sa spája s Lukášom Brutovským, ktorý v rámci svojej tvorby už viackrát odhalil záujem o politické témy a ešte konkrétnejšie o bezcharakterné, parazitické typy prezliekačov kabátov, ktoré majú schopnosť prežiť v akomkoľvek období.

Tentoraz sa však Brutovský už neskrýva za klasické dramatické texty, v ktorých hľadá aktualizačné roviny, ale na základe knihy Stefana Zweiga sám autorsky spracováva kontroverznú osobnosť francúzskych dejín – Josepha Fouchého. Politického i ľudského chameleóna, ktorý stál v pozadí každej významnej udalosti pred, počas aj po Veľkej francúzskej revolúcii. Za jeho intrigánske, manipulatívne a prospechárske správanie by sa dnes nemusel hanbiť nejeden politik. Pravda však je, že aktualizačných momentov je v inscenácii pomenej, respektíve sa akosi strácajú v množstve informácií a faktov, ktoré na diváka herci počas viac ako dvoch hodín chrlia. A práve táto „preinformovanosť“ môže byť jedným z úskalí inscenácie.

Faktografia je však spracovaná príťažlivou koncertnou formou, čo inscenácii vracia ľahkosť, dynamiku a plynulosť. Brutovský v spolupráci s dramaturgom Robertom Mankoveckým ako autori hudby využívajú navyše rôzne hudobné štýly – nezostávajú pri rocku či variáciách opery, ale hrajú sa aj s popovými melódiami a prvkami z hip-hopu. A všetko vo veľmi elegantnej a nenásilnej kombinácii.

V inscenácii Biológia politika – Fouché!!! dramatické repliky nahradili piesne. Postavy tu fungujú iba v zastúpení akýchsi revolučných cynických komentátorov, mladých rozhnevaných hudobníkov. Ak sa tu aj nejaká reálna historická osobnosť objaví – Robespierre či Napoleon, tak iba ako kartónová hlava nastoknutá na stojane z mikrofónu či v rukách niektorého z hercov. Koncert sa tak miestami mení na akýsi maškarný bál – všetci hrajú všetkých a nikto nikoho. Hranica medzi tými „dobrými“ a „zlými“ je naozaj tenká. Najlepšie je preto stáť niekde uprostred – toho sa napokon celý život držal i sám Fouché.

Dalo by sa možno namietať, že tejto hudobnej forme chýba divadelnosť a nejaká konkrétnejšia dramatická nadstavba. Istá miera divadelnosti tu však predsa je, ale nachádza sa skôr v detailoch, v konkrétnych mizanscénach, v práci s kostýmom a scénografiou, v hereckom stvárnení. Napriek tomu, že martinský ansámbel je skutočne muzikálny (na súčasnej slovenskej scéne možno ani nemá priameho konkurenta), mladý herecký kolektív nestavil len na hudobné a spevácke predvedenie. Obzvlášť Jana Kovalčíková a Tomáš Mischura po celý čas prekvapujú svojimi hereckými štylizáciami. Tvorcovia avizujú, že Biológia politika – Fouché!!! je rockovou pseudooperou a tento rámec aj náležite spĺňajú. A čo viac? Plusom je určite istá edukatívna rovina diela, a dalo by sa povedať, že podprahovo sa inscenáciou nesie aj odkaz na našu súčasnú politickú scénu. Možno by však nezaškodila zrejmejšia adresnosť.