Recenzia: Hoffmannove poviedky bez nápadov a point

Dramaturgická vízia operného súboru košického Štátneho divadla je pomerne odvážna, ale koncepčná. V ostatných inscenáciách (Wagnerove Víly, Verdiho Falstaff) sa darilo premieňať ju na pozoruhodné výsledky. Priaznivý trend však minulý piatok preťala premiéra Offenbachových Hoffmannových poviedok.

27.02.2018 16:00
debata
Tomáš Černý a Nicola Proksch v inscenácii... Foto: Joseph Marčinský
Hoffmannove poviedky Tomáš Černý a Nicola Proksch v inscenácii Offenbachovej opery Hoffmannove poviedky v Štátnom divadle Košice.

Posledné dielo legendárneho majstra francúzskej operety (neraz terminologicky bližšie „opéry comique, bouffe“) je však operou. Navyše, vôbec nie ľahkou a ponúkajúcou rôzne možnosti realizácie. Skladateľ ju zanechal nedokončenú, parížska premiéra sa udiala posmrtne, keď sa rukopisu ujal Ernest Giraud. Neskôr vzniklo viacero verzií. S hovorenými dialógmi alebo spievanými recitatívmi i s rozdielnym poradím príbehov. Dokonca aj počet dejstiev je variabilný (päť alebo tri plus prológ a epilóg) a rozmanité sú tiež škrty.

Jednou z alternatív obsadenia troch Hoffmannových lások (písaných pre rozdielny sopránový odbor) je ich sformovanie do jednej postavy. Druhou, z praktického hľadiska jednoduchšou, rozdelenie medzi tri interpretky. Voľba maďarských inscenátorov, režiséra Imreho Halasiho a výtvarníčky Henrietty Laczóovej, padla na prvú z nich. Olympia, Giulietta a Antonia (v Košiciach sa hrá v tomto poradí) je určená jednej predstaviteľke. Z réžie však nie je zreteľný motív ich prepojenia. Čo je horšie, ani čitateľnejší zámer odkryť predlohu vo svojich najcharakteris­tickejších črtách, zakódovaných priamo v žánrovom určení diela ako „opéra fantastique“. Jednotlivé obrazy sa líšia len farbou osvietenia, inak niet v nich atmosféry, vzruchu, dramatického napätia. Keby inscenátori aspoň dej realisticky ilustrovali, nestratili by sa pointy a neviazla by akčnosť. Čo ponúkli, nebolo ani konzervatívne, ani moderné divadlo – len bezradnosť.

Mladému dirigentovi Marošovi Potokárovi sa zatiaľ darilo iba čiastočne odkrývať nuansy inštrumentácie, tieňovať výraz a rozširovať dynamické a farebné spektrum. Pomerne veľa približností v súhre a rytme medzi orchestrom a javiskom možno pripísať menšej skúsenosti dirigenta. Zbor sa ujal svojej úlohy zodpovedne.

Pokiaľ súbor nemá tenoristu, schopného vygradovať part do lesklých výšok, je otázne, či sa do Hoffmanniek vôbec púšťať. Hosťujúci Tomáš Černý sa po úvodnom neúspechu radšej exponovanej polohy vzdal alebo ju zakamufloval polohlasom. Michaela Várady sa s koloratúrami Olympie vyrovnala statočne, nestratila sa ako Giulietta, no v Antonii možno už splácala daň trojpostave užšími a ostrejšími výškami. Spoľahlivý Marián Lukáč si s meniacimi sa podobami diabla poradil, aj keď démonickosť z neho nesálala.

Košice v aktuálnej sezóne stavili na diela s dominantnou titulnou rolou. Falstaff vyšiel, Hoffmannky nie. Nuž dúfajme, že Don Giovanni navráti súboru reputáciu.

Hodnotenie Pravdy

2 hviezdičky z 5

  • Jacques Offenbach: Hoffmannove poviedky / réžia: Imre Halasi / dirigent: Maroš Potokár / scéna a kostýmy: Henriette Laczó / premiéra v ŠD Košice 23. februára

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #recenzia #Štátne divadlo Košice #Hoffmannove poviedky #Maroš Potokár