Čo ste sa vo Warholovom múzeu ešte dozvedeli?
V archívoch mali aj začiatkom deväťdesiatych rokov ešte veľa neotvorených škatúľ s jeho vecami. V jednej po otvorení napríklad našli 20-tisíc dolárov. Alebo… keď hovoril, že sa stretol so Salvadorom Dalím, nikto mu neveril. Ale v inej našli Dalího vizitku aj s dátumom, ktorý odkazoval na deň stretnutia, o ktorom Andy rozprával. Mal som možnosť sa do tých škatúľ pozrieť, obliecť si aj jeho sako, vstúpiť do priestoru, v ktorom lietali jeho strieborné vankúše, aby som nasal atmosféru. Vtedy som spravil inscenáciu Andy Andy.
Z Washingtonu, kde ste vtedy vystupovali, vás do Pittsburghu odviezol manželský pár. Cestou pridal aj perličku o umelcovej rodine.
Veľmi dobre poznali Andyho bratov, dokonca sa s nimi kamarátili. Jeden z nich choval sliepky. Pomaľoval ich paprčky farbami, natiahol plátno a nechal ich po ňom behať. Potom ho rozstrihal na kravaty a predával ako Warhol (smiech). A ten pán dodal: Mám tiež jednu. Inak, stretol som ich na slovenskom veľvyslanectve vo Washingtone, kde bola vtedy malá výstava Warholových poetických zátiší, ktoré sa mi veľmi páčili. Predtým som ich nepoznal.
V Bratislave ste pantomímu Andy Andy uviedli pred siedmimi rokmi. Tentoraz ste predstavili svoju najnovšiu vec Andy & Basquiat. Čo vás inšpirovalo k predstaveniu, vychádzajúcemu zo spoločnej tvorby kráľa popartu a afroamerického „grafiťáka“?
Náhoda. Netušil som, že sa témou Andyho Warhola budem ešte zaoberať. V Japonsku žijúci nemecký fotograf sa rozhodol fotografovať ma bez šminiek. Okrem nahej modelky a pravej dominy bol vtedy v jeho ateliéri aj Kelvin Kilonzo. Keď som videl, akú silu má v sebe tento mladý čierny muž, ktorý študoval herectvo aj tanec, priniesol som do fotoštúdia na druhý deň aj Warholovu parochňu a urobili sme nejaké spoločné fotografie. Presviedčal som ho, že by sme mali spraviť predstavenie o týchto dvoch maliarskych velikánoch – Andym Warholovi a Jeanovi-Michelovi Basquiatovi. On ma nepoznal. Pozeral na mňa, čo si to vymýšľam. Čím viac sme sa témou zaoberali, tým viac ho zaujímala. Nejde o žiadnu biografickú záležitosť, ale vystihuje určité momenty ich spolunažívania.
Stretli ste na svojej životnej ceste aj vy takú výraznú osobnosť, ktorá ovplyvnila vás život podobne ako Warhol Basquiata?
Môj život nesmierne ovplyvnil spisovateľ František Kožík a jeho knižka Najväčší z pierotov. Aj teraz ju mám so sebou. Stretli sme sa aj osobne, mám s ním veľmi pekné fotografie. Hovoril mi, že jedine ja som pravý nástupca francúzskeho míma Jeana-Gasparda Debureaua. Ešte v Bratislave som mal možnosť zoznámiť sa aj s francúzskym mímom a hercom Marcelom Marceauom, keď tu v druhej polovici šesťdesiatych rokov vystupoval. Náhodou sme sa druhýkrát stretli v Göteborgu u spoločných známych na večeri, na ktorú nás pozvali ľudia, čo uňho v Paríži študovali. V jednej chvíli ma začal kresliť a urobil mi veľmi krásny portrét. Dokonca ma pozval na svoje lekcie do Paríža, kde učil veľmi zriedkavo, lebo veľa cestoval po svete.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Prečo ste jeho ponuku neprijali?
Nevedel som si to predstaviť, pretože môj názor na pedagogickú činnosť je trošku iný, ako bol ten jeho. Dodnes obdivujem jeho sólistické pantomímy, ale zdalo sa mi, že ako pedagóg vychováva svoje vlastné kópie. O tom sa s ním však nedalo rozprávať, bol si totiž priveľmi vedomý svojej popularity a vlastnej dôležitosti. Navyše, keď ho Francúzi raz postavili na piedestál, už je to nemeniteľné. Ale pre popularitu pantomímy spravil úžasne veľa. A tretím bol jeden veľmi zaujímavý Japonec, ktorý sa volal Kazuo Óno.
Čím vás zaujal?
Keď som letel do Tokia, dočítal som sa v nemeckých novinách o tanečníkovi butó, ktorý práve hosťoval v Nemecku. Jeho fotografia v čudnej póze vo mne vyvolala predstavu, že doma má čiernu kúpeľňu a chodí vo fialovom župane. Navštívili sme ho aj s manželkou, mal vtedy už sedemdesiatštyri rokov. Bol to normálny dedko. Dva roky predtým začal svoju kariéru tanečníka. Veľmi sa mi páčila jeho chlapčenská uvoľnenosť a nadhľad. Ešte ako storočný vraj vystupoval, zomrel, keď mal 103 rokov. Moja žena po prvej návšteve povedala: Je to pochabý starý pán. Oponoval som jej, že to ostatní, čo maľujú napríklad hlavičky tradičným bábkam alebo vytvárajú masky a predstavujú živé národné poklady, sú mŕtvi. Ale tento muž stále žije (smiech). Vďaka nemu som si uvedomil, že keď človek zomrie vnútorne, aj jeho telo odchádza.
Sériu vystúpení na Slovensku ste v pondelok odštartovali v Zohore Krížovou cestou vo farskom kostole. Už vám nestačí divadelné javisko?
Keď som prišiel do Nemecka, cítil som potrebu uviesť Kyrmezerovu Komedii o bohatci a Lazarovi. Moje divadielko Theater Kafka v Kolíne nad Rýnom bolo malé, malo len 86 miest. Lístky na predstavenie boli permanentne vypredané, poslal som teda sekretárku za pánom farárom s veľmi kvalitným prekladom textu do nemčiny. Sľúbil jej, že o dva týždne zavolá, ako sa rozhodol. Pozval ma k sebe hneď na druhý deň, v rukách držal preklad a spýtal sa: Nie je tá hra prisvätá? Ja na to: Veď farár v tej hre je najhorší! Tak to hráme, rozhodol V katolíckom kostole sme hrali šestnásťkrát, každý večer prišlo okolo 600 ľudí. Bol to veľký zážitok pre Kolín aj pre nadšeného pána farára, stále sme sa museli fotografovať aj s plagátmi.
Aj Apocalypticu ste vytvorili pre chrámový priestor.
Možnosť inscenovať ju mi ponúkol chorvátsky skladateľ Milko Kelemen. Z jeho hotovej hudby som si mohol vybrať určité scény, vychádzal som zo Starého zákona. Zašiel som za farárom, či môžem predstavenie uňho uviesť. A on povedal: Konečne budem mať plný kostol (smiech). K projektu Krížovej cesty ma zas oslovil organista z Düsseldorfu. Jeho priateľka, dnes už manželka, totiž videla na festivale vo Viedni moju rekonštrukciou Mozartovej pantomímy Pantalone a Colombina, a chcel, aby sme niečo spolu urobili. Ponúkol mi Krížovú cestu, v prvej chvíli som však povedal nie! Nevedel som si predstaviť, ako takúto významovo ohromnú záležitosť tematicky zvládnuť. Ale hudba Marcela Duprého ma nadchla. Vyslovene rozprávala, takže sa mi hneď začali objavovať obrázky. V čase, keď som na nej pracoval, bola vojna v Iraku. V televízii ukazovali, ako americkí vojaci mučili a ponižovali irackých vojakov. Tento silný obraz sa mi vždy objavuje v situácii, keď robím zastavenie Krista, ako mu berú šaty.
Krížová cesta tiež mala úspech.
Myslel som, že tri predstavenia v Düsseldorfe stačia. Keď som prišiel na Slovensko, priateľ a vynikajúci sklár Palo Macho ma pozval do Streženíc, kde sme sa obaja narodili, aby som si pozrel jeho vitráže, ktoré robil pre tamojší nový kostolík. Prišiel aj starosta a hneď sa ma spýtal, či by som nechcel Krížovú cestu hrať aj u nich. Dve predstavenia, ktoré som tam urobil, boli absolútne „napráskané“, čo ma presvedčilo o ich kvalite a zrozumiteľnosti. Krížová cesta oslovila aj ľudí, čo možno nikdy neboli v divadle a už vôbec nie na pantomíme. Keď som ju uviedol v Bratislave, povedal mi jeden človek: Aha, tak ty si už u „kádehákov“, keď toto hráš. Takto tu politizujeme a strkáme ľudí do šuplíkov politických strán.
Premiéru Antigony ste mali na Malte, kde ste ju uviedli ako darček k svojím sedemdesiatym piatym narodeninám. Čo rozhodlo o tom, že ste sa pustili do Sofoklovej antickej drámy?
Riaditeľ jednej z filiálok Goetheho inštitútu mi ponúkol možnosť niečo urobiť. Reagoval som okamžite: Áno, Antigonu. Kedysi ma zaujala knižka rímskeho filozofa Lukiana Dialóg o tanci. Opisoval v nej aj pantomimické kreácie rímskych mímov z prvých troch storočí nášho letopočtu, ktorí hrali väčšinou mytologické príbehy na základe spievaného alebo hovoreného slova. Ich pantomimický prejav v nich však zohrával významnú úlohu a ich vystúpenia boli nesmierne populárne. Dočítal som sa, že niektorí sa dokonca odvážili aj na antické tragédie. V Antigone hrám sedem postáv, za pomoci štyroch asistentov vstupujem z jednej do druhej. Po predstavení mi ľudia často hovorili: Ani nevieme, kedy prejdete z jednej masky do druhej. V podstate to len potvrdzuje môj názor, že pantomíma je čisto herecké umenie. Niekedy sa dáva dohromady s tancom, ale s ním má spoločné jedine to, že človek musí vedieť ovládať svoje telo, aby bolo schopné hovoriť. Nie však v šablónach ako napríklad klasický balet.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Prečo ste v roku 1987 svoje divadielko Theater Kefka zatvorili?
Úspešne fungovalo trinásť rokov, lenže robiť privátne divadlo bolo nesmierne namáhavé. Peniaze, čo sme dostávali od mesta, na prevádzku zďaleka nestačili. Našťastie som okrem 130 predstavení v Kolíne vystupoval po celom Nemecku a neskôr aj po svete. A zájazdmi som Theater Kefka vlastne živil. Blížila sa moja päťdesiatka a premýšľal som, či budem mať aj naďalej toľko sily, aby som dokázal platiť všetkých ľudí, ktorých som zamestnával. Navyše mesto vtedy nevidelo možnosť poskytnúť financie aspoň na zaplatenie prevádzkových nákladov. K veľkému smútku svojich divákov som sa preto rozhodol divadlo zatvoriť.
Zájdete pri návštevách Slovenska občas aj do Arény, divadla, ktoré ste rekonštrukciou zachránili pred zánikom?
Divadlo musíte milovať, musí byť súčasťou vašej existencie, nedá sa na ňom iba zarábať. Keď som bol v Divadle Aréna pred dvoma rokmi, prekvapil ma poškodený baletizol, ktorý som tam dal ešte ja. Ale môžem sa mýliť. Vravievam, že aj keď si divák nezapamätá, že niečo nie je v poriadku, v podvedomí mu to ostane.
Niektorí vaši kolegovia hovoria, že ste vykopávka, iní zas, že kazíte tradíciu pantomímy. Ako to vysvetlíte?
Vývoj pantomímy veľmi ovplyvnila francúzska škola. Do jej moderných dejín patrí aj Étienne Decroux, ktorý vymyslel zvláštny pohybový systém. Vychádzal z neho aj „moonwalk“ Michaela Jacksona, je to asi to najvzácnejšie, čo priniesol. Raz som napísal, že som zažil komunizmus, takže nepotrebujem žiadnu demagógiu. Tvrdím to k neľúbosti mnohých kolegov, ktorí si na tom stavajú svoju živnosť. Iní ma zas chceli merať podľa sólistických pantomím Marcela Marceaua, ktorý ich robil fantasticky. V mnohých zahraničných kritikách písali, že technicky som na tej istej úrovni. Ale že som emocionálnejší, že v mojich predstaveniach je niečo slovanské. Nie som však žiadna napodobenina Marceaua, vždy ma zaujímalo spojenie pantomímy s inými druhmi umenia. Keď si môže činohra dovoliť použiť v inscenácii pantomímu, prečo by si mím nemohol pribrať činohru, operu alebo bábkové divadlo. Pre túto moju otvorenosť niektorí hovoria, že pantomímu zrádzam.
Dnes budete mať v banskobystrickej Štátnej opere konkurz pre svoj nový projekt, ktoré odpremiérujete začiatkom júna. Čo pripravujete?
Asi pred dvoma rokmi som začal myslieť na to, že sa blíži osemdesiatka. Preberal som svoj život, v ktorom bola pre mňa prelomovou záležitosťou emigrácia. Aj všetko, čo som v roku 1968 zažil. Prvých sedem mesiacov, keď sme boli nadšení Dubčekovými rozhodnutiami, ktoré neostali len v polohe zbožných želaní. Zrušenie cenzúry, prepustenie politických väzňov, cirkev smela znova existovať… Tak vznikol projekt Dubčekova jar. Nebude to žurnalistická alebo biografická záležitosť. V scénickej básni budú do umeleckého jazyka pretlmočené impresie z rozličných fáz Dubčekovho života. So skladateľom, videomajstrom a dizajnovou kostymérkou začíname pracovať.
