Publikum však už vtedy tlieskalo a dodnes patrí rozprávka o princeznej Odette, ktorú zlý čarodejník zaklial na labuť, k najuvádzanejším dielam geniálneho ruského skladateľa. Svetové scény uvádzajú výpravný baletný príbeh v rôznych verziách, v košickom Štátnom divadle premiéruje v piatok svoje naštudovanie choreograf a režisér Vladimír Malakhov.
Baletný umelec, ktorého európska kritika označila za tanečníka storočia, sám vystupoval na viacerých svetových scénach vo viac ako dvadsiatke rôznych choreografií Labutieho jazera. „Neviem, či to bolo presýtenosťou týmto dielom, alebo príliš veľkým pocitom zodpovednosti a strachom, či dokážem ukázať všetku jeho zložitosť,“ vysvetľuje hosťujúci choreograf a režisér, prečo mu trvalo roky, kým sa odhodlal vytvoriť vlastnú inscenáciu.
„Väčšina choreografií vychádza z verzie Leva Ivanova a Mariusa Petipu. Aj naša inscenácia vychádza z naštudovaní týchto starých majstrov, ale aj z jedného staromoskovského. Moju verziu určite ovplyvnilo všetko, čo som sa naučil aj v rôznych iných predstaveniach. Ale určite som sa snažil priniesť aj niečo nové,“ pokračuje Malakhov.
Predlohou k libretu Labutieho jazera bol Labutí prúd zo zbierky Nemeckých národných rozprávok. Po oslavách osemnástych narodenín vyrazí princ Siegfried na lov. Labute, ktoré prileteli na jazero, sa na brehu menia na krásne devy. Je to princezná Odetta a jej priateľky. Odettu zaklial čarodejník, aby sa pomstil jej matke. Kliatbu môže zlomiť len verná láska. Princ ju Odette sľúbi, ale prísahu nedodrží. Aj v tom má prsty zlo, vlastnej dcére Odílii dal pomstychtivý černokňažník podobu Odetty…
„Časté sklamania priviedli Čajkovského k presvedčeniu, že ľudský život je riadený nešťastným osudom, ktorý bráni dosiahnutiu šťastia. O tom je aj Labutie jazero. Osudová láska dvoch bytostí mohla mať silu uzdravenia, ale zostala len ilúziou,“ dodáva Vladimír Malakhov. Okrem pôsobivej hudby a krásy klasického baletu sľubuje jeho inscenácia aj silné emócie.
