Príbeh krásnej a temperamentnej cigánky, o ktorú súperí celý Paríž, pripravil ruský režisér Vasilij Medvedev a baletný majster a choreograf Stanislav Fečo. Scény a kostýmy sú z dielne ruských výtvarníčok z Veľkého divadla v Moskve Aľjony Pikalovovej a Jeleny Zajcevovej, hudba je od Cesare Pugniho. So Stanislavom Fečom, ktorý tancoval na najprestížnejších baletných scénach sveta, sme sa rozprávali o knihách, sociálnych sieťach aj o tom, prečo je dôležitý Esmeraldin šál.
Foto: Peter Brenkus
Prekvapilo nás, keď ruskí sólisti stvárňujúci Esmeraldu a kapitána Phoeba priznali, že nečítali Hugov román Chrám Matky Božej v Paríži. To je predsa predloha, podľa ktorej balet Esmeralda vznikol. Dnes už to je to bežný prístup?
Bohužiaľ, to je problém dnešnej generácie – tá prestala čítať knižky, všetko chce rýchlo mať alebo sa dozvedieť hneď – najmä z internetu. Samozrejme sme tanečníkom dali explikáciu, rozprávali sme sa o tom príbehu, ale sám od seba si tú knižku nikto nevezme. Mladí sú zvyknutí sa všetko dozvedieť rýchlo z internetu, nájsť si nejaký „výcuc“.
Pritom práve táto kniha Victora Huga bola na stredných školách povinným čítaním.
Neviem, ako je to na školách dnes. Na jednej strane je to veľmi smutné, lebo ľudia sa sami o čosi ochudobňujú a potom sa s takými osobnosťami ťažko pracuje.
Bez prečítania pôvodnej knihy asi žiadna explikácia nemôže stačiť?
Iste, je niečo iné, keď si človek prečíta knižku, pozrie si film a začne svojou postavou žiť. Prenesie ju trochu na seba. Mne kedysi v mojej tanečnej praxi veľmi pomohlo napríklad stretnutie s geniálnym režisérom Petrom Weiglom. Keď som bol devätnásťročný chlapec, vybral si ma do roly Armanda v balete Dáma s kaméliami. Nenapadlo by mi neprečítať si knihu, nepozrieť si všetky dostupné filmy. Pamätám si, ako ma trápili všemožné emócie hlavných hrdinov, keď som to čítal. Hovoril som si: ako to všetko ukážem divákom, ako to stvárnim? Ale práve čítanie nakoniec človeku pomohlo – bez toho, aby si to uvedomoval. Práca s režisérom je veľmi dôležitá, naučil ma veci, aké by som si ani nevedel predstaviť stvárniť. S režisérom Vasilijom Medvedevom sa tiež snažíme tanečníkov k tomu vyprovokovať, ale na to je potrebná vzájomná spolupráca. Tanečníci musia vedieť, o čom tancujú. V poslednom čase sa nám však občas stáva, akoby tanečníci vôbec nevedeli, čo majú vyjadrovať. Niekedy musím zvoliť až zábavnú cestu, aby som ich neurazil a nedemotivoval ich. Napríklad keď kapitán Phoebus daroval svoj šál cigánke Esmeralde, ktorý on sám dostal od svojej snúbenice Fleur de Lys. Takže šál má svoj podtext, je to symbol lásky. A keď tanečnica ten šál vezme a len tak ho zhúžva, hovorím jej: to predsa nemôžeš, veď to je symbol celej ich lásky. Predstav si, že to je šatka drahej značky Louis Vuitton alebo Prada. Tanečnica okamžite pochopila, že šatka je veľmi vzácna a zrazu získala ten správny výraz a správala sa k nej ako k drahocennosti. Myslím, že je to tým, že celá tá generácia vďaka Facebooku a Instagramu žije tak povrchne a zároveň šialene rýchlym tempom – jeden deň sa zamilujú, na druhý deň už rozídu, ale nejdú do hĺbky.
Foto: PETER BRENKUS
Aj láska je iná?
Áno, nie že by sa dnes nikto hlboko nezamiloval, to by som netvrdil. Myslím si však, že sociálne siete ľuďom určite neprospievajú. Pri príprave tanečníkov jednoducho vidím, že nejdú do hĺbky.
Platí to len o Slovensku a Česku?
Nie, všade na svete je to tak, aj v Rusku. Možno niektorí čítajú, možno sú tam ľudia predsa len kdesi inde, sú to väčšie hviezdy, majú väčšie skúsenosti, ovplyvňujú to aj tradície a škola, výchova v rodine. Pre niekoho je normálne čítať, pre iného nie.
A vy ste nemali chuť prikázať tanečníkom: Prečítajte si to?
Dnes nemôžem nikomu nič prikazovať, doba sa totálne zmenila. Môžeme tanečníkov len nasmerovať, poradiť im, ale prikazovať sa nedá. Ale naši tanečníci v SND idú do hĺbky, sú to profesionáli.
Kedy ste vy osobne čítali Hugov Chrám Matky Božej v Paríži?
Tiež sme to mali na strednej škole ako povinné čítanie. Už som to nečítal potom znova, ale veľa sme sledovali filmy a muzikál na túto tému. Dívali sme sa, či sú tam nejaké momenty, ktoré sa dajú dramaticky a vizuálne použiť, čo je pre inscenáciu výhodné a dobre pôsobí na divákov. Pozerali sme sa na to ako na inšpiráciu. A pozerali sme sa aj na veľa baletov o hrbáčovi Quasimodovi, aj keď to zavádza už trošku inam. Náš balet nie je v prvom rade o Quasimodovi.
Na tlačovke ste sa zmienili, že dnes už sa veľmi neučí pantomíma…
Istý čas sa tvrdilo, že gestá a pantomíma sú zastarané, že smrdia naftalínom a všetci to z baletov chceli odobrať, radšej všetko obtancovávali. A potom gestá zasa prišli do módy, hlavne v rekonštrukciách klasických baletov, pretože tie sa kedysi bez pantomímy nezaobišli. Lenže medzitým prešiel nejaký čas a tanečníci akoby na pantomímu zabudli.
Foto: Peter Brenkus
Tak ste im ju predvádzali?
Áno, stále, stokrát denne. Ja som sa ju ešte v škole učil. A mal som aj šťastie, že som vyše 20 rokov spolupracoval s ruskými tanečníkmi aj v Mariinskom divadle, kde som to z nich nasiakol a teraz to môžem odovzdávať ďalej. To je najlepšia cesta.
Čím bude balet Esmeralda zaujímavý pre dnešného diváka, ktorý možno tiež nečíta? Bude preňho objavom samotný príbeh Esmeraldy?
Dúfam, že príbeh objavom nebude – pretože je to príbeh o jednej nešťastnej a o jednej šťastnej láske. Balet bude zaujímavý svojou vizuálnou stránkou, divák si určite príde na svoje. Je tam nádherná muzika, kostýmy, dekorácie a množstvo tanečných scén, ale aj dej je dramatický, takže to určite bude pastva pre oči. Všetkých by som na Esmeraldu rád pozval do divadla.
Láka vaše poňatie Esmeraldy aj tým, že je to tak trochu rozprávka a oddych v časoch, keď svet kvári množstvo politických a iných problémov?
Áno, ľudia si tu oddýchnu a na tri hodiny sa prenesú do iného sveta. Môžu s hrdinami prežiť príbeh lásky a upokojiť sa, všetky problémy hodiť za hlavu.
Ešte by nás zaujímalo, či pre tanečníkov nie je nezvyklé tancovať na javisku plnom veľkých kulís. Dnes sú častejšie prázdne javiská, kde je viac priestoru.
Je to pre nich trochu nezvyk. Bežne sú dekorácie namaľované, tu si musia dávať pozor, aby do kulís architektúry nenarazili, lebo tie by sa začali kývať. Ale myslím, že keď to videli, boli v šoku. Poznali Esmeraldu z Veľkého divadla v Moskve z videí na youtube a sú šťastní, že môžu tancovať v dekoráciách z Veľkého divadla, pretože to sa pošťastí málokomu.
A teraz priznajte – čo práve čítate?
Teraz skutočne nečítam nič, som rád, že prídem domov. Ale naposledy som čítal knihu od Paola Coelha Mata Hari – pretože s režisérom Medvedevom koketujeme s myšlienkou vytvoriť balet o Mata Hari. Tá téma ma vždy zaujímala a od Coelha som čítal všetko, takže keď som zbadal jeho Matu Hari, hneď som si ju kúpil a prečítal ju jedným dychom. Asi za dva dni, až mi bolo ľúto, že tak rýchlo. Teším sa, že po premiére zasa budem mať čas čítať. Sám na sebe cítim, že človek rozmýšľa inak, keď číta knihy a keď trávi čas na Instagrame.
Aj slávny choreograf Boris Eifman nám pred časom povedal, že stále číta knihy, ale balet z nich trebárs urobí až o dvadsať rokov. Keď však potom tú tému vytiahne, je to v ňom, precítené.
Áno, človeku sa to určite odloží v pamäti a príde situácia, keď si na to spomenie. Aj doba sa mení a niečo je práve aktuálne – vrhnú sa na to všetci v balete aj v činohre aj v opere. Je mi ľúto, že ľudia nečítajú.
Foto: Peter Brenkus
Ale aspoň chodia do divadla.
Áno, to je dobre, všetci príďte.
Stanislav Fečo
Tanečník, choreograf a pedagóg sa narodil 1. decembra 1971 v Prahe. Patrí k prvým baletným umelcom, ktorí sa po revolúcii etablovali v zahraničí. Ako sólista baletu Národného divadla v Prahe a ďalších súborov stvárnil desiatky hlavných postáv v klasických baletoch Labutie jazero, Giselle, Raymonda, Luskáčik, Korzár, Bajadéra, Spiaca krásavica, Don Quijote, Onegin, Dáma s kaméliami atď. Tancoval u popredných svetových choreografov (Roland Petit, George Balanchine, Vasilij Medvedev, Jiří Kylián, Alvin Ailey, Hans van Mannen), spolupracoval so slávnymi primabalerínami (Galina Mezenceva, Hana Vláčilová, Daria Klimentová…). Dlhodobo spolupracuje na popredných svetových scénach s uznávaným choreografom Vasilijom Medvedevom. Ako prvý Čech vyštudoval slávnu Akadémiu ruského baletu Agrippiny Vaganovovej v Petrohrade. Je držiteľom niekoľkých prestížnych cien.
