Recenzia: Kto sa bojí, nesmie do lesa!

31.03.2018 12:00
Strachopudi
Amslerovi Strachopudi prinášajú horor plný napätia a prekvapení. Autor:

Presne táto veta z titulku recenzie je nasprejovaná na fóliových pásoch, cez ktoré vstupujete do atypického hracieho priestoru – tmavej opustenej kotolne.

Ak sa vám na tom zdá niečo podozrivé až strašidelné, nemýlite sa, a ste teda vhodným divákom inscenácie – Strachopudi.

Divadlo Petra Mankoveckého, známe pod skratkou DPM, tvoria nedávni absolventi VŠMU a ich zoskupenie už má za sebou nejednu premiéru, vždy pod vedením iného generačne či názorovo spriazneného režiséra. Zároveň zakaždým v inom priestore, väčšinou divácky dostatočne nezvyčajnom. Inak to nie je ani pri najnovšej premiére. Strachopudi sa totiž hrajú v kotolni Fakulty architektúry STU.

V najnovšej inscenácii vystupuje šesť postáv, ktoré určite pozná každý z nás. Keby sme však teraz prezradili ich mená a príbehové peripetie (i keď v tomto prípade mierne od originálu vzdialené a priblížené dnešku), potenciálny divák by prišiel o podstatné tajomstvo aj pointu.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že autor textu i režisér v jednej osobe – Marián Amsler rozdal karty veľmi prirýchlo a jednoznačne. Po prvých výstupoch totiž už nie je problém odhaliť štruktúru hry a zároveň repliky či situácie nenesú závažnejšie ideové ani divadelné posolstvo. Pre Amslera bolo dôležitejšie na jednoducho vystavanom texte vybudovať konzistentnú atmosféru hororu, nepretržite prítomného pocitu napätia, strachu a neustávajúcich prekvapení.

Netušíte totiž, z ktorej strany, dverí či zákutia vybehne postava, s čím/s kým sa bude konfrontovať a kam ju doženú besy jej bezradnosti. Amsler tak cieľavedome rozvíja mizanscény, kde si nikto nemôže byť ničím istý. Postavy ani diváci. V tom mu pomáha viacero faktorov – vizuálna nehostinnosť hracieho priestoru, tlmené osvetlenie, pri ktorom často viac ako obrysy herca vidieť prach zdvíhajúci sa zo zeme pri každom prudšom pohybe, v podmaze konštantne znejúca ponurá hudba, suché konáre trčiace z osvetlených okien vrhajúce do priestoru mátožné tiene, a najmä šesť postáv, ktoré sa desia seba navzájom aj divákov usadených po okrajoch kotolne.

Z hereckých predstaviteľov vyniká najmä Tomáš Pokorný v úlohe akéhosi vlkolaka. Inscenácia nedáva jasnú odpoveď, či tento polonahý muž atletickej postavy pohybujúci sa skrčený alebo po štyroch, ktorý očucháva divákov, samočinne reaguje aj na najmenší vzruch, desivo dychčí a zavýja, je človek s animálnymi reflexmi či zviera, ktoré v opare lesnej hmly nadobúda obrysy ľudského tvora. Pokorný toto stvorenie modeluje cez ťahavý, no beštiálny pohyb, živočíšnu popudlivosť, ktorá vďaka jeho nevypočítateľným neverbálnym obratom naháňa des.

Z herečiek zaujme Kristína Svarinská ako Rosie16, spočiatku opitá žena, ktorá si dohaduje stretnutie v lese výhradne s cieľom telesného uspokojenia. Lenže postupom príbehu zisťujeme, že ani v tomto prípade nie je všetko tak, ako sa zdá. Svarinská v prioritne civilnom prejave dokázala vybudovať presvedčivý herecký oblúk od povoľnej sexuálnej maniačky až po ženu, ktorá je vlastne len nešťastná a v mužoch, alkohole a liekoch hľadá útechu za svojimi nenaplnenými túžbami.

Ak sa teda nebojíte strachu i trochu drsnej zábavy v jednom, inscenácia Strachopudi je pre vás dobrou voľbou.

Hodnotenie Pravdy

  • 4 hviezdičky z 5
  • Marián Amsler: Strachopudi / réžia: M. Amsler / hrajú: Tomáš Pokorný, Kristína Svarinská a ďalší / premiéra: 16. marca v kotolni Fakulty architektúry STU, Bratislava

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Tomáš Pokorný #Strachopudi #Marián Amsler
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk