Foto: Ctibor Bachratý
Aj tento dialóg odznie v hre Staré dámy, ktorá je od premiéry v divadle Dizzie v Osle jednou z najúspešnejších nórskych komédií posledných štyroch rokov. Inscenáciu bude 7. apríla premiérovať bratislavské Štúdio L+S.
„Na začiatku bol signál Kamily Magálovej a Zdeny Studenkovej, že by si u nás rady niečo zahrali,“ uvádza výkonný riaditeľ Štúdia L+S Pavol Danišovič. „Hľadali sme, čo by bolo pre obe herečky adekvátne. V hre bolo viacero textov, ale Staré dámy nám pripadali najvhodnejšie, tak sme sa do nich pustili,“ hovorí pre Pravdu režisér Juraj Nvota. Ľahká komédia s prvkami čierneho humoru je totiž vynikajúcou príležitosťou pre dvojicu skúsených herečiek.
Svetáčka Maggie si práve užíva chvíle, keď má izbu len sama pre seba. Jej spolubývajúca totiž zomrela. Z pôžitkárskeho vychutnávania samoty ju náhle vytrhne klopanie a do dverí vojde drobná elegantná pani. Na scénu prichádza jej nová spolubývajúca. Volá sa Elisabeth. Tak sa začína hra, pod ktorú sa podpísala štvorica úspešných nórskych autorov, režisérov a komikov Pål Mangor Kvammer, Torfinn Nag, Jon Arne Sægrov a Per Inge Torkelsen. „Text na mňa pôsobí tak, akoby vznikal metódou improvizácie. A jeho tvorcovia sú takí poctiví, že ani jeden nezobral autorstvo len na seba,“ domnieva sa režisér.
Vtipná zemitá Maggie vyrastala v kolónií na predmestí, celý život tvrdo manuálne pracovala vo fabrike. Fajčí jednu od druhej, rada popíja portské a rozpráva, ako jej zobák narástol. Elegantná Elizabeth je dáma z bohatej rodiny, píše odvážnu ľúbostnú poéziu a vyjadruje sa s vyberanosťou najvyšších spoločenských kruhov. Obom už ťahá na osemdesiatku, ale za sebou majú absolútne rozdielne životy. Osud chcel, aby sa stretli v jednej malej izbe. Kosa narazí na kameň.
Ich britké a hlasité škriepky rozliehajúce sa penziónom utíchajú len v okamihoch, keď sa spoja proti spoločnému nepriateľovi. Napríklad keď vyhlásia hladovku za lepšie stravovanie. Hádky a udobrenia sa pravidelne striedajú, spomienky prekrývajú súčasnosť, po slzách nasleduje smiech. „Herečky väčšinou zápasia s tým, aby vyzerali mlado. Teraz môžu obe popustiť… Na rozdiel od bulváru, ktorý hovorí, že nevedia starnúť, mne sa zdá, že vedia,“ pokračuje Juraj Nvota. Nielen on sám so záujmom sleduje, ako umelecký maskér postupne pridáva roky známym tváram vynikajúcich herečiek. Najzábavnejšie bolo podľa režiséra formovanie nápadov, ktoré vylepšovali členovia tvorivého tímu vlastnými skúsenosťami i poznaním a vsúvali ich do textu. On sám už podobnú tému spracoval pred ôsmimi rokmi v televíznom filme Priateľstvá padajúceho lístia.
„Komédia veľmi ľahko zvádza len do humoru alebo karikatúry. Neexistuje však čistá komédia ani čistá tragédia. Koľko smútime, toľko sa dokážeme radovať. Najnáročnejšie bolo obe polohy vybalansovať, lebo keď je všetko smiešne, prestáva byť celok smiešny. A zase hra nebola písaná ako tragédia, aj keď jej hrdinky uvažujú aj o smrti, ktorá nikoho z nás neminie. O Nóroch si ľudia myslia, že nie sú veselí. Ale tento text má niečo spoločné s románom Jonasa Jonassona Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol. V tomto uhle pohľadu sú Staré dámy smutno-smiešne,“ opisuje režisér.
Trpkosmiešny príbeh z pera nórskeho autorského štvorlístka rozpráva o láske, priateľstve, odvahe a sile starnúť dôstojne aj s noblesou, napriek všetkým obmedzeniam, ktoré zrelý vek so sebou prináša. A vraví sa, že humor je ozajstnou univerzitou tretieho veku.
