Daromnosťami ako morálka či výčitky svedomia sa rozhodne nezaťažuje. Taký je ústredný hrdina inscenácie Náš človek, ktorú dnes v premiére uvádza bratislavské Divadlo Astorka Korzo '90.
„Podnetom k úvahe o dobe bol objemný zborník Slovenskej akadémie vied Korupcia, ktorý mapuje korupciu na Slovensku od feudálnych čias až po dnešok. Od neho sme sa odpichli, ale pátrali sme aj po ďalších zdrojoch a prameňoch. Niečo sme si, samozrejme, domysleli a dotvorili sami,“ hovorí autor libreta Miro Dacho. Aj keď by sa mohlo zdať, že predstavenie zaostruje na súčasnosť, vracia sa do neveľmi vzdialenej minulosti. S režisérom Jánom Luteránom vytvorili „model človeka normalizácie“.
„Zdá sa nám, že práve tá doba do veľkej miery poznačila náš vzťah ku korupcii a rodinkárstvu. Vtedy vznikal zárodok toho, čoho ,úspechy dnes žneme' a dodnes bojujeme s tým, či je to prirodzená súčasť nášho spôsobu života, alebo naopak,“ pokračuje autor v rozprávaní pre Pravdu. „Keď sme inscenáciu pripravovali, netušili sme ešte, aké pohyby v spoločnosti na Slovensku nastanú. V tomto zmysle nás dokonca realita predbehla,“ zdôrazňuje.
Vľavo interiér drevom vykladanej chaty, v ktorej tróni „kráľ Oravy“. Na stene visia parohy ako trofeje skolených zvierat. Veď poľovníctvo vždy patrilo a dodnes patrí k obľúbeným kratochvíľam mocných a papalášov. Intarzované obrázky odkazujú na ľudovú tvorivosť, ktorej sa doba klaňala najhlbšie. „Reprezentuje snahu konca 70. a začiatku 80 rokov vytvárať si folklórne rekreačné stavby. Už to nie je sedliacka usadlosť, ale má istý komfort a zároveň aj čosi do činenia s gýčom,“ vysvetľuje Miro Dacho. V pravej časti javiska postavil scénický výtvarník Juraj Kuchárek výrobnú dielňu, v ktorej sa vyrába nábytok, slúžiaci ako výnosný kapitál na podplácanie.
Na jednej strane obyčajní ľudia ochotne a poslušne vykonávajúci príkazy i pridelené úlohy. Na druhej strane tí, čo majú funkcie a rozhodujú, takže môžu inými manipulovať, ovládať ich, aj zneužívať svoje postavenie. Chcete si udržať miesto? Tak nekritizujte, súdružka! Už zajtra môžete umývať záchody! Aj takto sa pred časom krotili rebeli. Smiešne, smutné?
„Kúpiť si možno každého, otázna je len jeho cena.“ Hovorí slogan lákajúci do Astorky. „Do veľkej miery je to, samozrejme, provokujúca otázka, ktorú sme prevzali práve z jedného dokumentu. Nebudem menovať osobu, ktorá to povedala, ale venuje sa spravodlivosti, takže o to viac prekvapí. Myslím si, že často rozhodujú okolnosti a situácie. Pri týchto otázkach sa veľmi ťažko dá zovšeobecňovať, ak by som mal hovoriť sám za seba. Ale my hovoríme o javiskovej postave,“ zdôvodňuje autor.
Keďže tvorcovia pracovali s dokumentmi, môže inscenácia pripomínať dokumentárne divadlo, výrazovými prostriedkami však štylizovaná mozaika drobných situácií smeruje až ku kabaretu. Náš človek je skrátka žánrovo veľmi špecifický tvar.
„Eufemistické, alibistické aj ironické spojenie ,stredoeurópsky kultúrny priestor, nepriazeň historických osudov', ktorým privítal Ján Jaborník prvákov VŠMU, vystihuje našu situáciu. Množstvo zmien, permanentných revolúcií a rôznych štátoprávnych usporiadaní spôsobuje, že si vytvárame ,Kocúrkovo', aby sme sa dokázali zorientovať. A pred vonkajším nebezpečenstvom alebo svetom, ktorému nerozumieme, sa uzatvoriť do seba Na druhej strane je nás tak málo, že každý každého pozná – a to je oblúk medzi Chalupkom a dnešnou situáciou a zároveň aj témou korupcie i Nášho človeka,“ dodáva Miro Dacho.
