Recenzia: Opereta Poľská krv jubilejnú sezónu neozdobí

Jedným z dôvodov, prečo bratislavská operná dramaturgia načrela opäť do operetnej zásobárne, je meno autora Poľskej krvi. Dirigent a skladateľ Oskar Nedbal stál na čele mladučkého SND v rokoch 1923 až 1930 a podpísal sa pod historicky významnú éru. K blížiacej sa storočnici našej erbovej inštitúcie sa operný súbor pokúsil vzdať hold svojmu bývalému riaditeľovi a jeho najúspešnejšej operete.

18.04.2018 07:00
Poľská krv Foto:
Jana Bernáthová (Wanda) a Tomáš Juhás (Baranski) v inscenácii Nedbalovej operety Poľská krv.
debata

Poľská krv sa na doskách Národného neobjavila vyše sedem desaťročí. Doba sa zmenila, opereta ako druh hudobno-zábavného divadla svoju kapitolu uzavrela, nezmĺkli však jej klenoty. Zväčša ich oživujú špecializované ansámble, no klasickým titulom s vypätými speváckymi partmi sa nevyhýbajú ani operné domy. Týmito kvalitami vládne aj Poľská krv, hoci Nedbal oproti svojim generačným druhom (Lehár, Kálmán) dnes už medzinárodný presah nemá.

Ani najušľachtilejší zámer nemusí dospieť k vytúženému cieľu. Tentoraz prekážky idú na vrub inscenátorov. Režisér Marián Chudovský na jednej strane mienil zachovať kolorit doby vzniku diela, na druhej sa oprel o nový preklad Jána Štrassera s lacno aktualizovanými politickými narážkami, čo spochybnilo princíp výkladu. Próza bola miestami nekonečná, bez spádu, čím sa večer natiahol na neúnosnú dĺžku tri a štvrť hodiny.

Hudba v Poľskej krvi je neodškriepiteľná, slovo však potrebovalo veľké nožnice. Dialógy, neraz v nadmerne štylizovanom pátose (zvlášť u Heleny, ktorej premeny vyšli matne), strácali na uveriteľnosti. Priam iritujúcim nevkusom zrážala hodnotu výpovede scéna Jaroslava Valeka, odvolávajúca sa na dobovo aktuálny štýl art deco. S ním sa však dá nakladať oveľa tvorivejšie. Tanečníci v choreografii Igora Holováča skôr len ilustrovali akcie a vnášali ilúziu dynamiky tam, kde sa sólisti venovali väčšmi spevu.

Lepšie sa darilo hudbe, v orchestri na javisku. Aj keď bratislavský debut dirigenta Mariána Vacha mal prísť o pár dekád skôr a v inom diele, rozprúdil umne zinštrumentovanú predlohu v kontrastných tempách a rytmoch. Pre sólistov nie je ľahké striedať prózu, spev a tanec, niektorí však príjemne prekvapili.

Tomáš Juhás (Baranski) pôsobil vokálne i pohybovo uvoľnene a obdivuhodne sa darilo skĺbiť spev s herectvom aj Martinovi Gyimesimu (Popiel). Obe predstaviteľky Heleny (Katarína Juhásová a Eva Hornyáková) a Wandy (Jana Bernáthová a Petra Nôtová) herecky napĺňali neveľmi originálne pokyny réžie a party odspievali spoľahlivo. Miroslav Dvorský bol pohybovo trocha umiernenejším Baranským, no jeho tenor znel stále príjemne. S hlboko položenou basovou áriou Zarembu sa presvedčivo vyrovnali Ján Galla i Gustáv Beláček a Ján Babjak si hlavne herecky porozumel s mladokomickým Popielom. Hoci v bulletine má nová Poľská krv pečiatku jubilejnej sezóny, od výstavného artiklu má priďaleko.

Hodnotenie Pravdy

2 a pol hviezdičky z 5

  • Oskar Nedbal: Poľská krv / réžia: Marián Chudovský / dirigent: Marián Vach / scéna: Jaroslav Valek / kostýmy: Peter Čanecký / choreografia: Igor Holováč / premiéra: v Opere SND 13. a 14. apríla

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #SND #recenzia #Opera SND #Marián Chudovský #opereta #Poľská krv