Recenzia: Antigona ako zrkadlo dneška... možno až príliš priehľadné

Foto: Ctibor Bachratý

Antigona Richard Autner (Haimón), Monika Potokárová (Antigona) a Dominika Kavaschová (Isména) v inscenácii Sofoklovej tragédie Antigona.

Príbeh o vládcovi gréckych Téb Kreónovi odmietajúcom rešpektovať božie zákony a konajúcom len podľa svojvôle, kde mu je jedinou oponentkou neter Antigona, nachádza uplatnenie už dlhé roky. A to najmä v inscenáciách, v ktorých chcú tvorcovia reflektovať súdobú politickú situáciu. Inak to nie je ani tentoraz v SND v réžii Ondreja Spišáka. Ten predstavuje text v mierne zjednodušenej podobe, vyabstrahovanej na základný konflikt hlavných postáv, ktorý dopĺňajú autorské songy speváčky Katarzie. Tie predznamenávajú príbehové zvraty či emočné pochody hlavnej hrdinky a vďaka vysokej muzikálnej emočnosti dokážu plynulo vybudovať potrebnú dávku tenzie a predprípravy na tragické peripetie.

Spišák ponechal v texte mnohé odvolávky na grécku mytológiu, ale kostýmy a civilné herectvo jasne napovedajú, že sa tu síce hovorí o všemocnom Diovi či nešťastnom Oidipovi, ale pred očami divákov sa odohráva príbeh dneška. Na javisku vidíme Kreóna Jána Koleníka ako statného elegantného muža, majstra rečníckych obratov i demagógie a medového úsmevu, schopného uchlácholiť rozpačité davy. No ako sa konflikt vrství, Kreón odhaľuje svoje pravé ja – prchkosť, ofenzívnosť aj aroganciu činiteľa neschopného logicky obrániť vlastné skutky. Hercovo podanie je priamym odkazom na oligarchu, ktorý sa síce schováva za masu voličov (Koleník sa pravidelne prihovára priamo do očí divákom), ale pritom sme svedkami jeho absolutistického totalitarizmu.

V tom mu je najväčším kritikom Antigona. V podaní Moniky Potokárovej je to neústupné dievča so zdvihnutou hlavou, odmietajúcou sa podvoliť alebo čo len v záblesku očí naznačiť zaváhanie nad svojimi činmi a argumentmi. Koleník s Potokárovou hrajú dve neoblomné tézy, ktoré nedokážu nájsť spoločnú reč, obaja však aj v týchto obmedzených hereckých polohách (a často aj v statických mizanscenách, čerpajúcich len zo slovného prejavu) dokážu nájsť bohatú klaviatúru výrazu, ktorý dostatočne zvyšuje napätie a nenudí svojou repetíciou.

Akcentovaním roly Kreóna sa logicky pozornosť obrátila z príbehu o Antigone na analýzu jej protivníka – na ľudský aj politický pád vysokého predstaviteľa moci, ktorý musí trpieť za vlastnú nespravodlivosť páchanú na mene krajiny. Lenže táto režijná nadstavba pôsobí príliš plagátovo. Tento dojem ešte dovŕši finále inscenácie. Antigona a jej snúbenec Haimón si totiž neberú životy sami ako u Sofokla, ale v momente, keď Kreón zmení svoje rozhodnutie a chce napraviť svoje činy, vidíme, ako členovia zboru (v Spišákovej inscenácii poslanci) pošlú za mladými hrdinami neznámeho muža. Onedlho počuť výstrely. Následne Posol pri zvestovaní správy o ich smrti zdôrazňuje, že sa zabili sami. Pre diváka, ktorý by náhodou stále nepochopil paralelu antického príbehu so súčasnosťou, prinesú v absolútnom závere na scénu čiernobielu fotografiu s objímajúcimi sa snúbencami. A práve táto pointa inscenáciu splošťuje. Konkretizuje konkrétne a znásobuje už znásobené.

V celkovom pohľade však Antigona patrí medzi najkvalitnejšie premiéry aktuálnej sezóny v SND. Jasne deklaruje politický postoj a dokazuje, že i niekoľkotisí­cročná tragédia je, žiaľ, aj dnes desivo aktuálna.