Rada hráte v operetách? Nie je to pre operných spevákov niečo podradné? Prečo práve Poľská krv?
Na Slovensku je opereta naozaj trocha zľahčovaná: „Veď je to iba opereta!“ Ale tradíciu u nás má – na Novej scéne sa dlho hrávala. V SND teraz uvádzame Poľskú krv pri blížiacej sa storočnici založenia SND. Poľská krv bola jedna z prvých premiér v SND a jedna z prvých operiet, čo sa tu hrala. Určite sú aj operety, kde je viac známejších árií, ale Poľská krv je jedinečná tým, že ju zložil Oskar Nedbal, ktorý bol aj riaditeľom divadla.
Hovorili ste o tom s režisérom Mariánom Chudovským, ktorý je režisérom predstavenia a zároveň je tiež riaditeľom divadla?
Hneď ako sa začali čítačky, rozprával nám o Oskarovi Nedbalovi. Pripomenul jeho pôsobenie v divadle, jeho život aj tragický koniec. Hovorili sme o tom aj s dirigentom Mariánom Vachom. Pripomenuli sme si Oskara Nedbala.
Českého skladateľa a divadelníka Oskara Nedbala vraj varovali, aby miesto riaditeľa divadla v Bratislave nebral, ale on do toho išiel s veľkou vervou a veľa dokázal. Trápili ho však veľké finančné problémy, intrigy, klebety, až z divadla odišiel a onedlho spáchal v Záhrebe samovraždu. Mal by to dnes ľahšie? Je už divadelné prostredie pokojnejšie?
Určite nie. Divadlo je divadlo. Hlavne, ak je to vysoký level, ako sú mnohé svetové scény. Tam to stále vrie a je náročné obstáť. Bratislava je malé divadlo, je to tu pokojnejšie, aj keď veľakrát ostáva „divadlo v divadle“. Mala som obdobie, keď som bola stále s kufrom na cestách a zažila som aj väčšie javiská. Dnes má často väčšie slovo režisér ako dirigent. Štíhlosť, mladosť, herecká zdatnosť a plno iných vecí je priam nevyhnutnosť. Samozrejme, šťastie, pripravenosť a až nepriestrelne silná osobnostná výbava. Sama som bola na predpievaní na rolu Desdemony a povedali, že spev je v poriadku, ale chcú omnoho vyššiu blondínu škandinávskeho typu. Je to náročné.
Foto: Anton Sládek
Aj tak ste získali mnohé veľké úlohy – čím ste zapôsobili?
Určite za mnou stála aj Šťastena. A možno som zapôsobila aj tým, že sa nehrám na primadonu. Normálnosťou. Však my speváčky máme aj normálne životy: deti, škola, domácnosť… Ja nebažím po ničom extra. Jeden môj kamarát, vynikajúci svetový tenorista, mi povedal, že si kúpil v Bratislave krásny byt, že Bratislavu zbožňuje, ale zdržať sa v nej môže asi tri týždne v roku, lebo stále niekde pracuje… Tá daň sa vždy musí zaplatiť, a ide o to, čo si človek zvolí.
Veď máte pekné príležitosti aj na domácich javiskách. Potešili ste sa Poľskej krvi? Je ľahšie zvládnuteľná ako opera?
My sa s ňou dosť pasujeme. Je v nej veľa hovoreného textu, veľa činohry. Dokonca sú tam aj tančeky, ktoré s nami cvičí choreograf SND Igor Holováč, ale napriek tomu sa z operety tešíme. Väčšinou robím vážne a tragické postavy – buď ma na javisku škrtia, alebo ma zapichnú, ale opereta je veselá. Pri skúšaní sa s kolegami bavíme. Verím, že opereta pritiahne ľudí do divadla – má šarm.
Poľská krv je napísaná podľa Puškinovej poviedky Slečna roľníčka. Čo znamená, keď je niekto aj slečna, aj sedliačka?
To je práve Helena, ktorú hrám. Má bohatého otca, diplomata, a ten ju chce vydať za grófa Boleslawa Baranského, aby spojili svoje majetky, ale tomu práve skrachovalo hospodárstvo, schudobnel. Gróf totiž vedie bohémsky život vo Varšave a za ženu chce skôr obyčajnú sedliačku než slečnu, dcéru diplomata. Helenu to urazí a vymyslí plán. Prezlečie sa za sedliačku a zamestná sa na jeho gazdovstve. Gróf sa do nej zaľúbi, nevediac, že je to diplomatova dcéra, ale všetko sa dobre skončí. Dej je ľahký a zábavný, ale na spievanie je Poľská krv dosť náročná. Ťažké je už aj striedanie hovorového textu a spevu. Každé je inak posadené a je to veľký kontrast.
Hráte dva charaktery – je to výhoda alebo komplikácia?
Prvá, Helena, je dáma a druhá, Maryňa, sedliačka. Prvá je noblesná, druhá dáva do laty chlapov. Čím viac charakterov, tým lepšie!
Ktorá je vám bližšia?
To neviem povedať. Aj v živote to je tak – nie sme len princezné, sme aj za sporákom…
Môže sa z operety vyvinúť opera? Vraj aj Predaná nevesta bola pôvodne napísaná ako opereta…
Smetanova Predaná nevesta mala pôvodne päť verzií. Pôvodne ju písal v nemčine, lebo Čechy boli vtedy nemecké, a skladateľ musí myslieť na to, čo sa bude predávať. Ja Predanú nevestu zbožňujem. K stému výročiu vzniku Československa pripravuje Česká filharmónia veľký koncert pod holým nebom na Hradčanoch a ja budem spievať v Predanej neveste Mařenku. Mařenka je veselá, prefíkaná dievčina, v opere cítiť ľudové motívy a ľudia to majú veľmi radi. U nás sa žiaľ hrá Predaná nevesta málo. V Čechách je veľmi obľúbená, stále sa hrá.
Čo je u nás najobľúbenejší operný titul?
Náš divák chce vidieť Traviatu, Carmen, Nabucca, klasickejšie tituly.
Poľská krv je internacionálna – poviedku napísal Puškin, odohráva sa v Poľsku, hudbu napísal Čech, hrala sa v európskych mestách, Nedbal zahynul v Záhrebe. Odrážajú operety starú Európu a jej život? Pretrvalo niečo z tých čias alebo je už celkom iná?
Režisér Marián Chudovský poukazuje na to, že môj otec v operete Poľská krv, pán Zaremba, je diplomat a jeho charakteristika sedí aj v dnešnej politickej situácii. Hovorí napríklad: Ja vám poviem všetko, ale aj tak vám nepoviem nič, ale mám prachy, a tak vás mám všetkých v hrsti a urobím si, čo budem chcieť! To je vždy aktuálne.
Foto: Ctibor Bachratý
Ktorá ária z Poľskej krvi zaberá najviac?
Ja nemám áriu, ani tenor nemá slávnu áriu, ale je tam duet Blondínky sladké – a to je šlágrovka. Top číslo. Poznáte to: Blondínky sladké mám veľmi rád…
Očakávate mladých či starších divákov?
Všetkých, ktorí majú radi operetu a zábavu. Inscenačný tím sa ju snažil trocha zmodernizovať, ale zachovať pritom tradičnú podobu. Na javisku sú tulivaky, možno menej rekvizít. Skvelá hudba, humorné dialógy, tance v spolupráci s Baletom SND, farby, kostýmy, veselosť a šarm – verím, že diváci sa pobavia a budú spokojní.
Kto z rodiny chodí na vaše premiéry?
Nikto špeciálny. Na moje predstavenia prídu často kamaráti a aj syn Maximilián, ktorý má rád detské predstavenia. Vždy sa teším, keď mám v hľadisku blízkych ľudí. Nevyrástla som v umeleckej rodine, mama bola účtovníčka, otec elektrikár, normálni ľudia z Levoče. Mamka občas príde na predstavenie a teší sa. Beriem však prácu ako prácu, oddeľujem ju od súkromia.
Bolo v Levoči divadlo?
Iba ochotnícke. Je tam folklórny súbor Levočan a základná umelecká škola so skvelými učiteľmi. Mama ma tam zapísala, aby som sa netúlala po ulici. Chcela som chodiť na klavír, tam ale nebolo miesto, a tak som začala hrať na akordeóne. Môj učiteľ Dušan Kamenický sa mi venoval a vypestoval lásku k hudbe, zvládla som akordeón a aj som ho študovala na konzervatóriu. Spievať som začala až v osemnástich. Nechcela som byť speváčkou, chcela som byť detskou lekárkou. Zbožňujem deti. Keď som maturovala na konzervatóriu, premýšľala som: aká je budúcnosť s akordeónom? Vedľa mali triedu speváci, a vždy som počúvala, ako spievajú. Bolo to niečo špecifické a nevedela som si ani len predstaviť, že by som to dokázala. Pre mňa to bola veľká neznáma, nikto ma neviedol k tomu, aby som chodila do divadla. Zhodou náhod si ma vypočula profesorka spevu pani Šomorjaiová. Rok som chodila iba počúvať hodiny. Mala som devätnásť, keď som po prvý raz počula Traviatu a zostala som ako obarená: Toto chcem robiť! Každý z nás má v živote také okamihy osvietenia. Viedol ma vnútorný hlas.
Nechýba vám teda, že ste nezačali so spevom skôr?
Naopak, som vďačná, že som nezačala v štrnástich. Spevák by mal byť večným dieťaťom, ale musí byť aj zrelý, aby to všetko zvládol. Na javisku je spevák sám za seba, musí byť osobnosť a mať čo dať zo seba, každý z nás má niečo iné, výnimočné. Trebo to vedieť nájsť, veriť si, veľa pracovať, hľadať a byť pokorný a odovzdaný hudbe. Byť nástrojom prenosu energie hudby divákom. Vtedy je to pravdivé a silné, lebo hudba taká je. Aj keď nevravím, že častokrát nevládzeme a musíme.
Boli ste v takej kríze? Kto vám pomohol?
Životná kríza príde ku každému. Tá je najväčším učiteľom, ak chceme pochopiť, prečo prišla. Prestanete si vtedy veriť, vyhoríte a je myslím jedno, aké povolanie človek má. Ja som vyrastala v lese, otec bol poľovník, príroda mi vždy pomohla. Les a ticho je balzam pre ľudskú dušu. Tiež viera v boha, dôvera mi pomáhajú a často sa veci vyriešia aj samé, život ich učeše. Dôležití sú aj dobrí priatelia, mám úžasnú sestru, bavíme sa spolu o iných témach ako o divadle.
Foto: archív SND
Venujete sa aj koncertnému spievaniu?
Áno, hlavne posledné roky. Dostala som krásnu ponuku na spoluprácu s renomovaným dirigentom Jakubom Hrušom a Bamberskými symfonikmi na Dvořákovo Requiem v Nemecku a čaká ma mnoho ďalších koncertov. Napríklad s českým barytonistom Adamom Plachetkom na Pražskej hudobnej jari Dvořákova Svatební košile a sólové recitály. Koncertné spievanie si vyžaduje veľkú koncentráciu, maximálnu prácu s farbou hlasu a detailom v hudobnej fráze. Za sebou máte kolos orchestra a zboru. Nedávno som mala koncert so Slovenskou filharmóniou -na programe bola Janáčkova Glagolská omša a tie večery nazývame bohom pobozkane. Vznikne tak výnimočná energia, ktorú skladatelia napísali do nôt a nechali v tom kus srdca. Keď človek ide do hĺbky, zistí, prečo to bolo napísané. Je úžasné mať možnosť posunúť to posolstvo ďalej.
V Levoči ste vraj spievali pri príležitosti výročia postavenia oltára Majstra Pavla. Je vám ten oltár blízky?
Tam som krstila syna Maximiliána, tam som chodila v detstve do kostola. V lete bolo 500. výročie postavenia oltára v Majstra Pavla v Bazilike sv. Jakuba. Bol veľký koncert, televízny projekt, a ja som spievala Ave Máriu. Bol to silný zážitok.
A trocha z iného súdka: Ako je to s Levočskou bielou paňou? Straší tam ešte?
V Levoči pôsobí aj ochotnícke divadlo a keď som bola v lete ako študentka doma, robili sme Bielu paniu, ktorá sa objavovala na radnici vždy doobeda. Ja som si tak privyrábala, bola som Biela pani, aj ma zavreli do klietky hanby. Turisti ponúkali za mňa výkupné, aby mi neodťali hlavu, ako sa to stalo v legende. Tento príbeh je v Levoči stále veľmi silný. Keď sa prechádzate okolo hradieb, všeličo vám príde na um. Ja si myslím, že nič v živote nie je náhodné. Som šťastná, že som sa narodila v Levoči, lebo tam je krásne a žijú tam srdeční ľudia.
V akých predstaveniach rada hráte?
Mám veľmi rada Bohému. Robila som ju po celom svete asi v desiatich produkciách. Konwitczného réžia, ktorá sa momentálne hrá v SND, je dvadsať rokov stará, ale veľmi pekná. Odporúčam ju aj známym, tá hudba strhne. V Prahe je krásna Traviata, ale teším sa na už spomínaný koncert na Hradčanoch k výročiu vzniku Československa. Som poctený, že dirigent Petr Altrichter si vybral za Mařenku Slovenku.
Čo si myslíte o vzťahu detí k opere? Ktorý titul by mali vidieť ako prvý? Ktorú operu by mohli pochopiť?
Čarovnú flautu! Mozartova hudba je čistučká, a aj ten príbeh je vhodný pre deti – princezná, zlo – dobro, Kráľovná noci, smiešny Papageno… Martin Vanek robí veľmi pekné hudobné projekty pre deti v SND. On ich berie na javisko a hrá sa s nimi, vtiahne ich do príbehu. Napríklad úžasná je detská Predaná nevesta! O tie predstavenia je v SND najväčší záujem. Tak môžeme vypestovať vzťah k hudbe od detstva.
Foto: archív SND
Jedna malá diváčka opery z Prahy sa pýtala: Proč tak divně zpívají? Ako by ste jej odpovedali?
Opera je naozaj iná. My inak tvoríme tón, aby zvuk doletel aj na najvyššiu galériu v divadle. Naše telo je náš hudobný nástroj. Nie je to prirodzený typ spevu, to je pravda. Aj preto je opera menšinovým žánrom a často možno pôsobí neprirodzene. Jeden známy mi povedal: ja do opery nechodím, lebo jej nerozumiem. Myslím si, že opere netreba rozumieť, tú hudbu stačí počúvať srdcom. A tiež úplne chápem, že niekomu nič nepovie, veď ani taký rock nie je pre každého.
Chodíte rada do práce? Čo je na nej najlepšie?
Páči sa mi dotyk s ľuďmi, s ktorými vytvárame jeden celok. Je to zároveň aj práca osobná a môžem sama tvoriť, dávať. Je tam dirigent, režisér, orchester, ale niečo môžem dať do predstavenia aj sama zo seba. Teší ma, keď ľudia po predstavení povedia: Mal som zimomriavky. To je krásne.
V operách sú veľké vášne – zažili ste takú aj v živote?
Veľká vášeň v živote obyčajne vyprchá, aj preto sa píšu libretá v opere také krásne, aby silná láska prežila. Dobré je ale také city spoznať, aby sme mali čo do postavy vložiť. Ja mám syna, a on je moja najväčšia láska. Mám šťastný a naplnený život, som vďačná a spokojná. Viem, že láska sa nedá hľadať, buď príde, alebo nie. Treba si nájsť svoj svet šťastia a drobných radostí.
Ako sa prevteľujete do postavy? Máte inú náladu, hneď ako si oblečiete kostým?
Kostýmom sa naozaj dosiahne veľa. V Poľskej krvi nám robí kostýmy Peter Čanecký. A sú veľmi dobré. Mala som už aj kostýmy, v ktorých som sa necítila dobre. Niekedy kostymér trvá na svojom nápade bez ohľadu na to, či odev hercovi sedí. Peter Čanecký príde a povie, aby sme sa v kostýmoch prešli po chodbe, on to volá ulica, a hneď vidí, čo je dobre a čo zle. Vo Verdiho Simonovi Boccanegrovi nám ušil perfektné kostýmy. On je džentlmen, profesionál, stará škola. Ušije kostým tak, aby sme sa cítili dobre. Na obžinkách v Poľskej krvi máme napríklad na hlave krásnu krojovú partu, bude to veľmi pekné, diváci sa majú na čo tešiť.
Eva Hornyáková
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Narodila sa v roku 1980 v Levoči. Sopranistka študovala hru na akordeóne na Konzervatóriu v Košiciach a v triede Ľudmily Šomorjaiovej spev, neskôr na VŠMU v Bratislave u Zlatice Livorovej. Po absolutóriu sa zúčastnila na speváckych kurzoch Petra Dvorského a Zlatice Livorovej. Na Medzinárodnej speváckej súťaži M. Schneidra Trnavského získala v roku 2002 cenu za interpretáciu piesne. V roku 2007 debutovala ako Mimi v Pucciiniho Bohéme v SND. Je držiteľkou viacerých zahraničných cien (Drážďany, Bayreuth, Hans-Gabor-Belvedere-Gesangswettbewerb vo Viedni, Maria Callas Grand Prix 2009 v Aténach…). Jej profilovou postavou je Mimi v Pucciniho Bohéme, s ktorou sa predstavila na viacerých scénach (Drážďany, La Coruna, Braunschweig, turné v Japonsku). Ďalšie postavy: Micaela v Bizetovej Carmen, Nedda v Leoncavallových Komediantoch, Júlia v Gounodovej opere Romeo a Júlia a mnoho ďalších. Za rolu Margaréty v Gounodovom Faustovi získala cenu za najlepší ženský výkon. Eva Hornyáková často vystupuje na scénach Národného divadla v Prahe, kde s veľkým úspechom stvárnila verdiovské postavy: Violettu v La traviate a Desdemonu v opere Othello po boku legendárneho tenoristu Josého Curu. Často koncertuje na Slovensku aj v zahraničí. Najnovšie ju v SND možno vidieť ako Helenu Zarembovú v Nedbalovej operete Poľská krv.
