Šesť párov uvádza tance z rôznych regiónov v klasickej podobe. Program je vhodný pre menšie javiská, takže si ho budú môcť pozrieť aj diváci v menších obciach. SĽUK ale spolupracuje aj na veľkom projekte s ďalšími krajinami Európskej únie. Veď za každým európskym štátom sa skrýva pôvabná folklórna krajinka. Hovorili sme o tom s umeleckým vedúcim SĽUK-u, choreografom Stanislavom Marišlerom.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Váš nový program sa volá Krajinka. Je to idylický názov pre celé Slovensko?
Názov je zdrobnenina, čo evokuje komorný program. Tiež je to jednotiaci názov pre tance, hudbu a piesne z viacerých regiónov a program obsahuje aj malé ukážky tradičného hlásnika, bubeníka, družbu, či zváča prostredníctvom hereckých vstupov."
Autorov je viac – scenár ste písali s Jurajom Hamarom, choreografiu vymýšľali traja autori, hudbu piati. Ako sa rodí takéto kolektívne dielo?
Na začiatku je nápad, vymyslí sa scenár, oslovia sa autori a podobne. Teraz to však bolo naopak. Podnetom ku Krajinke bol záujem divákov o predstavenie, ktoré by sa zmestilo aj na menšie pódiá, čiže – technická stránka veci. SĽUK je veľké teleso, máme 15 tanečníkov a choreografie sú šité na veľké javiská. Keď dohadujeme predstavenia mimo Bratislavy, v požiadavkách uvádzame, že pódium by malo mať 12 krát 10 metrov. Často nás volajú na menšie javiská a my musíme buď odmietnuť, alebo zúžiť veľký tanec tak, aby sa zmestil na malé pódium, a to už nie je ono. Impulz teda prišiel z manažmentu, lebo vraj často odmietame predstavenia práve z tohto dôvodu. Naši manažéri hovorili, že musíme mať predstavenie, ktoré sa dá zahrať aj v malom kulturáku, v malej obci, a tak sa dostať na miesta, kam SĽUK bežne nechodí.
Malý komorný program, ktorý sa zmestí na malé pódiá, sa dá urobiť ľahšie? Odkedy ste ho chystali? Uvarili ste si ho doma z vlastných zdrojov?
Začali sme presne pred rokom a povedali sme si, že dáme priestor našim ľuďom. SĽUK totiž často oslovuje externistov – prizveme si autora na hudbu, máme stálych spolupracovníkov, ale aj objavujeme skladateľov a choreografov. Chceli sme si ten program naozaj uvariť doma. Najviac hudieb urobil náš muzikant, ktorý mal ambíciu sa autorsky zviditeľniť – Peter Mikulec. Oslovili sme aj Stana Palúcha, ktorý je aj slávny huslista, Róberta Lakatoša, Andreja Jarolína a Petra Michaloviča. Choreografiu sme robili traja – Marek Grega, Ján Blaho a ja.
Až potom ste začali vymýšľať, o čom to bude?
Áno, bol to ten opačný princíp: povedali sme autorom, aby si vymysleli, čo chcú. Každý sa vyjadril a keď sme mali pokope námety, začali sme sa rozhodovať, ako program nazvať, ako prepojiť čísla. Inokedy je prvý jednotiaci nápad, teraz sme dali priestor tvorcom a až potom sme podnety spojili do celku.
To museli byť zaujímavé diskusie. Ako vlastne choreografi hovoria medzi sebou o tanci? Vysvetľujú si pohyb alebo si ho hneď ukazujú? Aký je slovník tejto branže?
My si medzi sebou rozumieme. Keď sa napríklad ako umelecký vedúci rozprávam s choreografom, tak mi stačí, ak povie, aký typ tanca chce postaviť. Na Slovensku máme množstvo regiónov a v tých regiónoch sú ešte množstvá konkrétnych tancov. Keď mi choreograf povie, že chystá niečo z Podpoľania, tak ja už viem, aký to asi bude tanec. A ak ešte povie, že to bude ženský, mužský alebo „rozkazovačky“, tak už mám predstavu, o čo pôjde. Potom si ešte povieme, aký má mať tanec obsah, tému, myšlienku. Napríklad Marek Grega, inak náš tanečník, chcel v tomto programe urobiť niečo rytmické, aby jedni čapášovali, druhí dupkali. Našli sme cestu, ako to dosiahnuť. Na Zemplíne sú čapáše, Rusíni majú dupáky, tak urobil číslo, kde sa traja Rusíni s dvoma Zemplínčanmi rytmicky prekárajú. A týmto spôsobom sa komunikuje. Je to výborný spôsob.
Slovami sa zamýšľaná choreografia opísať nedá?
To sa nedá celkom slovne vyjadriť, ale na začiatku tvorivého procesu stačí, keď viem, že tancujú dvaja Rusíni a traja Zemplínčania a že to bude rytmické. To už dokážem usúdiť, či to dáme do programu. No až keď robia konkrétne pohyby, dá sa vidieť, čo vytvorili.
Je možné ešte stále niečo nového vymýšľať v choreografii? Nebolo už všetko objavené? Každý pohyb? Každý krok?
Ľudový tanec chápem historicky. On na našom území vždy bol, mal nejakú podobu, ale dnes už je tá podoba iná. Objaviť nový ľudový tanec je takmer nemožné. Dá sa niekde v zabudnutom kúte objaviť zabudnutý tanec, ktorý kedysi fungoval, ale už sa netancuje. To sa ešte občas podarí. Alebo choreografi vytiahnu tanec, ktorý bežne súbory nerobia a je teda vzácny. No toho je čoraz menej. Všetko je už vydolované. Nájsť ľudový tanec, ktorý nikto nepozná, sa už nedá, ale autorský prístup môže byť vždy iný a to je objavné. Je to podobné, ako keď výtvarník má namaľovať matku s dieťaťom. Každý výtvarník to namaľuje inak, hoci matka s dieťaťom sa nemení. Pohľad umelca je vždy iný. Čiže ide o to, ako sa choreograf s tancom vyhrá, ako ho dá na javisko. Vždy je čo objavovať, vždy je to iné.
Keď choreograf vymýšľa tanec, skúša si ho na sebe? Ako to robíte vy?
Ja to skúšam rovno na iných. Vymýšľame tanec na mieste, hneď vidím, ako vyzerá a hneď ruším, ak nevyzerá dobre. Tým, že som bývalý tanečník a ešte nedávno som tancoval, stále viem čerpať z vlastnej interpretácie. Ešte stále rozmýšľam štýlom – čo by sa mne dobre tancovalo, čo by sa mi páčilo, keby som to mal na javisku robiť. Tanec mám v sebe živý, ale to za nejaký čas odíde a už budem odsúdený len na to, aby som si predstavoval. Teraz ešte viem veľa vecí zatancovať, viem ukázať, čo chcem.
Ako ste sa dostali k tancovaniu? Máte to v rodine?
K ľudovému tancu som sa dostal z donútenia. V tom čase nebolo všade plno krúžkov ako dnes. V mojom rodnom Brezne bol detský spevácky zbor, hudobná škola, divadelný krúžok a detský folklórny súbor. To bolo všetko. Chodil som do hudobnej školy na gitaru a to mi stačilo. Moja sestra však chcela chodiť tancovať do súboru. A opäť: vtedy rodičia nevozili deti do pätnástich rokov na záujmové krúžky ako to robia dnes. U nás bolo treba prejsť do folklórneho súboru krížom cez celé mesto a ja, ako starší brat, som musel odprevádzať mladšiu sestru. Strašne som nechcel, ale prihlásili nás oboch, a tak som začal tancovať. Prvé tréningy boli pre mňa hrozné, lebo ma donútili chodiť, kam som nechcel a ešte sme sa tam aj s dievčatami držali za ruky, čo bolo v tom veku pre chlapca hrozné.
Foto: CTIBOR BACHRATÝ
Chlapcov tanečníkov je obyčajne všade menej než dievčat… Pocítili ste to? Boli ste vzácny?
V detských súboroch je to naozaj odjakživa tak. Majú veľa dievčat a málo chalanov. Je to tak, odkedy tancujem. Každý súbor trpí, že na konkurzy príde veľa dievčat a málo chlapcov, ja som bol teda nedostatkový tovar. Ako chlapec som sa teda rýchlo dostal na javisko a keď som pocítil úspech, povzbudilo ma to. Objavil som v sebe dar, že viem zopakovať, čo odo mňa chcú. Sestra po dvoch rokoch tancovať prestala a pre mňa sa tanec stal živobytím.
Určilo to váš život, ale prečo ste študovali na strednej ekonomickej škole?
Vyberal som si ju podľa toho, že v Banskej Bystrici bol dobrý súbor Urpín – vlani vyhral v súťaži Zem spieva, takže som správne hodnotil, a tak som tam išiel do strednej školy. Jediná, kde ma vzali bez skúšok a s mojím priemerom, bola obchodná akadémia. Takže som bol zrazu na obchodnej akadémii. Aj na vysokú školu som išiel s cieľom, že chcem tancovať v Lúčnici, a tak som išiel do Bratislavy na vysokú školu ekonomickú. Vedel som, že SĽUK je profesionálny súbor, ale chcel som študovať, tak som išiel na konkurz do Lúčnice. Po dvoch rokoch som štúdium ekonómie nechal, lebo som zistil, že sa dá študovať na VŠMU tanec a dokonca aj pedagogika tanca, čo mi sedelo. Takže som prestúpil na VŠMU, tam som doštudoval, pokračoval som doktorandským štúdiom a dnes tam učím.
Hodí sa vám niečo aj z ekonomických škôl?
Najviac strojopis. Viem písať desiatimi prstami, rýchlejšie napíšem scenár, alebo prednášky či posudky v škole, než tí, čo píšu dvoma prstami. Neviem, ako by dopadol SĽUK, keby som sa stal jeho účtovníkom!
Ste umeleckým vedúcim SĽUK-u od roku 2010, prišli ste z Lúčnice. Nie je medzi súbormi rivalita?
Na javisku chce byť každý najlepší, ale nemáme osobnostnú rivalitu, vzťahy sú dobré a priateľské. V Lúčnici som bol 15 rokov a teraz som už osem rokov v SĽUK-u.
Zažili ste aj Štefana Nosáľa. Čo vám dal?
On mal svoju predstavu, z ktorej nepopustil. Trval na tom, aby bolo všetko tak, ako chcel. Presne vedel, čo na javisku funguje a čo nefunguje. Nechal tanečníka, aby sa prejavil interpretačne. Nechal nás zatancovať po svojom, kto ako cítil. Keď sme dodržali, čo chcel, nechal tanečníkovi aj veľa priestoru, aby sa prejavil. Sólisti niekedy zariskovali a niečo si pridali. On si všetko všimol a povedal „môžeš to tam nechať“, alebo „to tam nerob“!
Má byť choreograf prísny?
Závisí od vlastností človeka. Dôležité je, ako tanec dokáže vymyslieť a ako ho dokáže s tanečníkmi naštudovať. Často sa stáva, že predstava v hlave je iná, ako skutočnosť. Neznamená to, že lepšia, ale výsledok je iný. Povieme si – vypálilo to inak, ako som chcel, ale aj tak dobre. Čiže choreograf to musí dobre vymyslieť, mať umelecký cit, potom ide o to, ako to vysvetlí a či tanečníkom dovolí, aby sa v zámere našli, dá im voľnosť, alebo povie presne – takto a ani o kúsok inak! Ani o centimeter vedľa! Pôsobia viaceré faktory. Niekedy tanečník ponúkne len drobnú vec a celú choreografiu posunie o level vyššie. A choreograf povie – áno, presne toto som hľadal! Toto tam nechaj. No – sú aj situácie, keď netreba dávať voľnú ruku. Choreograf vtedy musí presne vysvetliť, ako to má byť, a to do bodky. Je to od prípadu k prípadu.
Teraz je v móde experimentovanie. Obľúbené sú multimediálne projekty, prelínanie žánrov. Bolo to tak aj vo vašom predstavení Genezis. Do Krajinky neprenikne nič tzv. uletené?
Dali sme si zadanie, že sa vraciame k čisto tradičnému folklórnemu programu. V niektorých programoch ľudový tanec trošku posúvame, v Genezis je aj kostým štylizovaný, aj hudba je štylizovaná, ale Krajinka je rýdza. Do divadla sa hodia experimenty, ale do malých mestečiek či do kúpeľov nie. Tam chcú ľudia vidieť niečo komornejšie. Tradičný tanec. Celé obsadenie je šesť párov, ale na javisku sú vždy najviac štyri páry. Rôzne sa striedajú. Sú to malé formy a klasika.
Foto: CTIBOR BACHRATÝ
Ktorá oblasť našej krajinky je vám hudobne najbližšia? Aká pieseň?
Ako Brezňan sa doma cítim na Horehroní. Som rytmicky založený, takže mám rád náročný rytmus. Napríklad goralský tanec. Skrátka, milujem rytmické veci a doma sa cítim v stredoslovenských tancoch. Ani neviem, či mám obľúbenú pieseň. Vlastne ich mám stovky. Keď prídem pred muziku, rozkážem zahrať podľa nálady. Napríklad zemplínsky čardáš. Vysoko nevyspievam – a slovenský folklór je typický tým, že spev je dominantný. Ja nemám taký hlas, preto mám v zásobe aj piesne, kde nie sú vysoké tóny, kde melódia klesá alebo sa drží v tónoch, ktoré ešte z vládnem. Podľa toho volím pieseň.
Pre SĽUK sú významné aj kroje. V Genezis boli experimentálne, ako to je v Krajinke? Budú klasické?
Aj kroje sú teraz tradičné. Z konkrétnych obcí. V Krajinke sa tancuje napríklad krúcená z Krivian a z Margecian, tak sme si dali ušiť kroj z Krivian u nášho východoslovenského výrobcu.
Máte doma svoj vlastný kroj?
Horehronský. Mám aj storočnú košeľu. Založili sme totiž s kamarátmi tanečnú skupinu Všetečníci a tam tiež potrebujem kroj. Skupinu Všetečníci máme už dvanásť rokov, je nás sedem a robíme večery tanečného humoru či paródie.
Ako sa dá parodovať tanec?
Dá sa to. Napríklad originál karičky sa tancuje v kolese, bez hudby, ženy si spievajú samy v kolese. Sú to jednoduché kroky, aby sa im dobre spievalo, aby sa neunavili. Súbory často tie kroky znáročnia, aby bola karička aj javiskovo zaujímavá, ale ženy potom nevládzu a dychčia. To sme nadsadili – ženy tancujú a postupne až funia. Máme napríklad aj paródiu na klobúkový tanec, pri ktorom sa na javisku prezliekame z gatí. Chodíme s tým programom na rôzne festivaly ako alternatíva.
Máte kontakty aj v zahraničí. Existuje spoločná folklórna Európa?
Nie je to nič organizované, ale vieme o sebe, lebo sa poznáme. Zhodou okolností tento rok budeme mať veľa cezhraničnej spolupráce, lebo sme boli oslovení do projektu V4. Maďarský profesionálny súbor vypísal projekt pre profesionálne folklórne telesá, ktoré urobia spolu program a zahrajú ho vo všetkých krajinách (Maďarsko, Česko, Poľsko, Slovensko). Nedávno sme boli v Budapešti, v máji vystupujeme v Poľsku a v júni v Česku a na Slovensku. Každý súbor má dvadsať minút, my dávame tanec Rusínov a Zemplínčanov, tanec z Podpoľania a končíme myjavským tancom. Volá sa to Slávnosť tanca, úvod a záver je spoločný, medzinárodný.
Ako sa dá do SĽUK-u dostať?
Práve 28. apríla o 10. hodine máme konkurz, všetci sú vítaní.
Stanislav Marišler
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Narodil sa 23. septembra 1976 v Brezne. Je absolventom Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor pedagogika ľudového tanca. V rokoch 1995 – 2010 bol tanečníkom, sólistom a neskôr pedagógom umeleckého súboru Lúčnica. Po ukončení doktorandského štúdia začal pôsobiť ako odborný asistent na Katedre tanečnej tvorby VŠMU v Bratislave. Je spoluorganizátorom a lektorom odborných seminárov a školení a je členom odborných komisií a porôt tanečných súťaží. Choreograficky tvoril pre viaceré folklórne súbory na Slovensku, pre SĽUK a rôzne tanečné projekty. Ako umelecký vedúci SĽUK-u pôsobí od augusta 2010.
