Recenzia: Návrat Giocondy sprevádza výborné obsadenie

Do rovnakého divadla, kde v roku 1971 zažilo slovenskú premiéru, do banskobystrickej Štátnej opery. Iné súbory sa mu vyhýbali, hoci nejde o žiadnu raritu. Pochádza z obdobia, keď Verdiho tvorba vstupovala do záverečnej fázy a reprezentatívne plody verizmu ešte neboli na svete. Ponchielliho zároveň neobišli ani vplyvy francúzskej veľkej opery.

Bystričania pristúpili k dramaturgickej redukcii predlohy, škrty však skôr zdynamizovali dianie. Mladý český režisér Dominik Beneš so scénografom Petrom Vítkom a kostymérkou Lenkou Poláškovou sa sústredili na vykreslenie intenzívnej drámy postáv s priamočiarym emocionálnym účinkom. Dej tiekol zrozumiteľne a divák mohol vnímať komplexný účinok diela bez nutnosti dešifrovať módne režisérske tajničky. Výtvarníci občas priveľmi hýrili farbami, zavše sa dotkli gýča, no práca so svetlom efekt prinášala. Hralo sa skôr v prednej časti javiska (zopárkrát sa využil aj balkón) a uzavretý horizont umožnil zosilnený tok hlasov do hľadiska.

Dirigentovi Igorovi Bullovi sa opäť na talianskej pôde darilo. Aj pri svojom introvertnejšom natureli bez patetických gest dokázal adresnou taktovkou vyvolať vášne a emócie. Sálali z orchestra, zo zboru i z hlasov sólistov. V áriách, duetách i vo veľkolepých ansámbloch (finále 3. dejstva).

Staviť na kvalitu speváckeho obsadenia sa nesporne vyplatilo. Premiérové obsadenie nemalo slabé miesto, všetkých šesť dôležitých postáv našlo výborných interpretov. Jolana Fogašová ako Gioconda zvládla ťažký part s technickou istotou a so zmyslom pre štýlové frázovanie, zároveň hereckému portrétu dala široký emocionálny rozmer. Krásnou mezzosopránovou farbou, celistvosťou hlasu v registroch a dramatickým výrazom upútala Michaela Šebestová ako Laura. Agnieszka Zwierko tmavým timbrom vložila do slepej Giocondinej matky vokálnu kvalitu i citovosť. Žiarivo kovový, vo výškach strhujúci tenor Paola Lardizzoneho (Enzo) dominoval v sólach i ansámbloch. Objemný, farebne bohatý, v kresbe charakteru zloducha detailne prepracovaný dramatický barytón Zoltána Vongreya sa zaskvel ako Barnaba. Rezolútne znel bas tiež Ivana Zvaríka (Alvise Badoero).

Banskobystrická Gioconda je potešiteľným repertoárový prínosom. Je inscenáciou poukazujúcou na podstatné znaky opery ako takej, na dominantnosť hudby a nedeformovanie libreta.