Prečo ste sa rozhodli inscenovať Antigonu ako politickú hru?
Samotný konflikt je predsa politický. Ide o spor jedinca voči štátnej mašinérii, ktorá je prezentovaná hlavným predstaviteľom – šéfom štátnej mašinérie, čiže v tomto prípade kráľom. Ale za postavou kráľa môžeme vidieť aj predsedu vlády, ktorý pretvára krajinu na svoj obraz. Má takú silnú autoritu, že čo si zamanie, to aj urobí. A človek, ktorý nezdieľa jeho názor a dovolí si tú drzosť, že sa voči nemu vyhradí, je automaticky štátnou mašinériou zvalcovaný. A to je predsa politický problém.
Sofoklova Antigona mi vždy pripadala skôr ako konflikt svetských zákonov a morálneho imperatívu ľudského svedomia.
Samozrejme, ale to spolu súvisí. Sú zákony, ktoré prijímajú ľudia alebo pretláčajú jedinci. Nemožno ich však stavať nad zákony – a to je predsa základná téma Antigony – ktoré človek automaticky nosí v sebe, takzvané Božie zákony, alebo ich nazvime hoci princípom desatora Božích prikázaní. Ťažko môže akýkoľvek zákon negovať základný ľudský princíp, a to je tiež politické. Aj ja vidím konflikt v Antigone ako etický problém. Ale v momente, keď sa za to trestá, keď sa vyžaduje dodržiavanie svetských zákonov napriek tomu, že sú v zjavnom rozpore s morálkou a so svedomím, tak už do toho vstupuje politika. A keď je okolo vládcu, ktorý bezostyšne trvá na svojom, aj skupina ľudí, čo ho podporujú, resp. nepostavia sa na stranu a obranu slobodného jedinca, ktorý chce minimálne žiť v súlade so svojou morálkou, a navyše ho nepodporia ani členovia obce, tak je to znova politický problém.
Ako je podľa vás možné, že antická tragédia, ktorú Sofokles napísal pre dva a pol tisícročím, je v podstate taká nesmierne aktuálna?
Za slovami sme sa snažili hľadať vždy súčasných ľudí a súčasné myslenie, ale to zas nie je až také ťažké. Náboženstvá, zvyky, kultúry, spoločenské kontexty či prostredia sa síce menia, ale ľudia sa za tých 2 500 rokov vôbec nezmenili. A ich myslenie sa tiež až tak veľmi nezmenilo. Žijeme vo svete prešpikovanom modernými technológiami, ale tie vôbec nedokážu zmeniť ľudskú podstatu. Človek je jednoducho nevypočítateľný a hrdinom či zloduchom sa môže stať ktokoľvek. Trebárs aj ten najspravodlivejší. Možno sa trochu zmenil jazyk, takže hlavný problém, ktorý sme chceli vyriešiť, bol – aby slová nezneli archaicky. Aby zazneli uchu súčasného človeka moderne. Bola to herecká práca, ktorá je podľa mňa tou najťažšou prácou. Okrem moderného prekladu si to vyžadovalo, samozrejme, aj talent a schopnosti hercov.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Prácu im navyše sťažoval fakt, že text predlohy je veršovaný…
Je pravda, že ľudia si už odvykli počúvať verš. Ale podstatné bolo skúsiť si naozaj za každou modelovou situáciou, za každým problémom, ktorý sa v hre rozoberá, zrkadlový obraz – ako by ten problém vyzeral v súčasnosti. A tým sme sa nechali viesť.
Ako sa do Sofoklovej tragédie dostala speváčka Katarzia?
Pretože Katarína Kubošiová vystupuje pod umeleckým meno Katarzia (smiech). A antická dráma a katarzia predsa patria k sebe.
Vtipné, ale vráťme sa k otázke.
Mám pocit, že hovorí ústami najmladšej generácie dievčat. Že veci, ktoré vo svojich piesňach rozoberá, sú hlavne vzťahové problémy. A sú aj postojom voči mašinérii, ktorá môže byť aj politická – môže to byť štát a môže to byť aj chlapská mašinéria voči pekným dievčatám, voči ženskému telu, voči ženskému svetu. Rôznych druhov mašinérií je veľa a ona sa vo svojich pesničkách voči tomu vyhraňuje. Je v nich veľmi slobodná a má už dosť veľký okruh poslucháčov. A keď sme hľadali niekoho, kto by mohol urobiť mostík medzi Antigonou spred dva a pol tisíc rokmi a dievčatami v súčasnosti, logicky nám vyšla Katarzia.
Pôvodne ste mali väčšie oči, chceli ste v jeden večer zahrať až dve Sofoklove drámy.
Hry Kráľ Oidipus a Antigona spolu súvisia a sú tak dobre a s takým spádom napísané, že sa dajú v jeden večer odohrať obe. Veľakrát to tak uvádzajú rôzne divadlá vo svete. Mal som teda predstavu, že keď antika, tak začnime veľkým gestom. V prvej časti zahrajme Kráľa Oidipa a v druhej Antigonu. Ale asi je dobre, že sme sa na to nedali, pretože niekedy je lepšie, keď sa urobí jedno predstavenie s jasným výkladom a človek nestihne odísť z divadla ubitý už len jeho dĺžkou a zarezonuje v ňom. Za hodinu a pol sa dá vyrozprávať jeden poučný príbeh. A nehrajme sa na takých intelektuálov, že nám to nestačí, že potrebujeme po prestávke vidieť ešte jeden príbeh. Veľmi rád sa ku Kráľovi Oidipovi niekedy vrátim, tú hru milujem.
Dlho vás musela dramaturgička Darina Abrahámová prehovárať, aby ste sa pôvodného úmyslu vzdali?
Vôbec nie. Ostala len voľba – keď jedna, tak ktorá, čo sa rýchlo vyargumentovalo. Myslím si, že logicky padla voľba na Antigonu, pretože Oidipus je osobnejší, je to príbeh jedného človeka, ktorý sa vzoprie osudu. A Antigona predsa len zaberá väčšiu šírku hrdinov aj antihrdinov.
