Recenzia: Po bratislavskej Tosce ovca celá a vlk sýty

Ak ponechám bokom diela Verdiho, tak pomer Giacoma Pucciniho k trom velikánom romantickej opery (Rossini, Bellini, Donizetti) je štyri k jedinému titulu. Obohranému Barbierovi zo Sevilly. Bola teda práve päť rokov neprítomná Tosca, pri všetkých jej neodškriepiteľných kvalitách, ideálnou voľbou? Proporčnosť dramaturgie má stále trhliny.

Foto: PAVOL BREIER

Jolana Fogašová Jolana Fogašová (Flória Tosca) a Alexander Krasnov (Scarpia) v inscenácii Pucciniho opery Tosca.

V akom tvare ponúknuť notoricky známu predlohu? Vedenie súboru to vymyslelo šalamúnsky. Chcelo dať šancu kontroverznému Martinovi Bendikovi, no zároveň ho zadaním navigovalo ku koncepcii krotiacej umelcov provokatívny naturel. Domácu úlohu vyriešil tak, aby nepoprel sám seba a zároveň nevyhnal konzervatívcov z divadla. Aby ovca zostala celá a vlk sýty. Nezradil motto svojej prvej banskobystrickej Toscy, odmietnuť „logiku priestoru a času“, no bol v nej menej konzekventný. Od ilúzie odpútajúcim prvkom bola skôr scéna Juraja Fábryho, ktorá najspornejšie vyznela v poslednom dejstve.

Symbolika rozpadu predchádzajúceho sveta hrdinov s rekapituláciou rozhádzaných kulís mala síce svoj plán, no atmosféru skôr oslabovala. Štipku provokatívnosti si Bendik predsa len neodpustil. Cavaradossim maľovaný obraz vidno nebolo, svietniky k akordom po vražde Scarpiu ukázal, no nepoužil, a napokon svoj obdiv k Petrovi Konwitschnému prejavil čiastočným rozohrávaním v hľadisku. Práca s videom bola striedma a vzťah Toscy a Scarpiu (pokiaľ mal herecky disponovaného barytonistu), vyšiel ozaj vypointovane.

Hudobné naštudovanie Rastislava Štúra obsiahlo všetky roviny veristickej partitúry. Malo drámu, lyriku, dynamické kontrasty, emócie a v tempách sledovalo sólové hlasy. Na plastické gestá dirigenta reagoval orchester i zbor (pripravil ho Ladislav Kaprinay) s neskrývaným zanietením, tvoriac pilier nespochybniteľný akýmkoľvek vizuálnym tvarom.

Zahraničné premiérové obsadenie sa oprelo o jadrný, výrazovo prebohatý barytón Alexandra Krasnova v portréte žoviálne chlipného Scarpiu. A o sýty, štýlovo frázujúci, výškami útočiaci tenor Boldizsára Lászlóa (Cavaradossi). Zvukovo ohurujúci, no vokálnou estetikou nemecký a výrazovo menej diferencovaný soprán Maidy Hundelingovej (Tosca) zostal v tieni alternujúcej Jolany Fogašovej. Na druhej premiére roztvorila vokálne i herecky všetky dimenzie postavy, upútala vyrovnanými registrami a minuciózne vypracovanými nuansami. Miroslav Dvorský (Cavaradossi) a Sergej Tolstov (Scarpia) výrazne zaostali za kolegami z prvého večera.

Sobotné publikum odmenilo sólistov a dirigenta nadšenými ováciami. Martin Bendik obišiel bez bučania. Môže to byť jeho osobný úspech. Ale aj signál, že väčšmi plnil zadanie, než otvoril dušu.