Dlh voči minimu uvedení hier druhého spomenutého sa Slovenské národné divadlo rozhodlo splatiť najnovšou premiérou. No ukázalo sa, že poradie v tomto výpočte je asi spravodlivé.
Foto: ROBERT TAPPERT
Bjørnson bol vo svete známy najmä vďaka politickej angažovanosti, kde neostal zahľadený len do problémov svojej domoviny, ale otvorene sa vyjadroval aj k udalostiam v Európe. Bol to práve on, kto sa agilne zastával zaznávaných malých národov, Slovákov nevynímajúc. Počas života sa preslávil aj ako dramatik – rovnocenný konkurent Henrika Ibsena. No kým po drámach jeho rodáka a vrstovníka dodnes siahajú divadelníci po celom svete, na tie Bjørnsonove sa zabúda. O renesanciu jeho tvorby sa najnovšie pokúsilo SND naštudovaním jeho najznámejšej hry Nad našu silu. Dramaturgický risk však nevyšiel v plnej miere.
Autorov text o konzekventnom konflikte štrajkujúcich robotníkov a do seba a svojho komfortu zahľadených továrnikov je totiž viac dramatickou schémou, než hrou schopnou univerzálne komunikovať aj so súčasnosťou. Rozsiahla dráma disponuje mysliteľskou polemikou s presahom k sociálnym, náboženským aj etickým problémom svojej doby, ale s dneškom už nekorešponduje najmä vďaka nadmernému pátosu, epicky rozvláčnemu deju, myšlienkovým floskulám i nadmernému moralizovaniu (čo bratislavská inscenácia rozsvecovaním hľadiska a deklamačným vyslovením vybraných replík do hľadiska ešte len potvrdzuje). Preto stál tvorivý tím pred ťažkou skúškou. Ako nájsť v archaickom texte živý nerv?
Režisér Ján Luterán s dramaturgičkou Miriam Kičiňovou hru výrazne skrátili, zhutnili, inscenácia bez prestávky trvá niečo vyše pol druha hodiny, ale práve okresaním výstupov a vyabstrahovaním príbehových línií na tie najdôležitejšie zlomy a osobné diskurzy (či už politického, spoločenského, alebo privátneho zmerania) ešte viac vynikla tézovitosť a plagátová heslovitosť textu.
Tvorcovia sa zároveň snažili nájsť paralelu s dneškom, no s témou agilného boja obyčajných ľudí s oligarchami rešpektujúcimi len moc peňazí sa k nám prihovárali priveľmi polopatisticky (no účinne vyznieva, že postavy „mocipánov“ stvárňujú tí istí herci, ktorí na začiatku hrali pobúrených robotníkov). Zároveň herci v postavách narazili na textové mantinely, torzovitosť a jednoliatosť charakterov, čo spôsobilo, že v ich výkonoch sa mohol len málokedy zachvieť odtieň presvedčivosti.
Prednosťou inscenácie je však Luteránova práca s atmosférou. Tú dosahuje najmä vďaka organickej kooperácii s autorom hudby Danielom Fischerom, ktorý ju reprodukuje priamo na javisku. Fischer súčasne stvárňuje jednu z najmenej jednoznačných postáv hry – Muža v hnedých šatách (no viac o výklade postavy vypovie bulletin ako samotná inscenácia). Vo väčšine času herec sedí na ľavej strane scény a vďaka bohatej kolekcii hudobných nástrojov či loopera vytvára múzicky bohaté asociácie severských melódií (aj cielenú a významotvornú zvukovú disharmóniu), ktoré podfarbujú najdôležitejšie myšlienkove momenty, gradujú ťažiskové výstupy a pointujú dejové zvraty. Vytvára tak konzistentné a zároveň sugestívne emočné podhubie celej inscenácie.
Naštudovanie inscenácie Nad našu silu malo ambíciu vzdať hold veľkému nórskemu mysliteľovi, ale v skutočnosti viac poukázalo na nedostatky jeho drámy.
Hodnotenie Pravdy
- 3 hviezdičky z 5
- Bjørnstjerne Bjørnson: Nad našu silu / réžia: Ján Luterán / scéna: Juraj Poliak / hrajú: Tomáš Maštalír, Ľuboš Kostelný a ďalší / premiéra: 31. mája v Činohre SND
