I tak sa dá nazvať moja dnešná kritika. Posledná premiérovaná hra Radošinského naivného divadla v Bratislave Stanislava Štepku Malý veľký muž je síce úpravou jeho Generála z roku 2004, v inscenovanej podobe má však stále veľkú silu a presvedčivosť. Určite aj vďaka novým spolutvorcom, ako je choreograf Ladislav Cmorej, hudobník Juraj Haška a kostýmová výtvarníčka Katarína Hollá, a tiež zapojeniu tanečníkov a hudobníkov Slovenského ľudového umeleckého kolektívu do choreografií a realizácie scénickej hudby. Výsledkom je nesmierne dynamická, živá a múdra inscenácia, v ktorej nad rozpormi, nenávisťou a žabomyšími škriepkami „ľudu“ i politikov vládne láskavý humor a nesmierna chuť oslavovať. Život, vynachádzavosť a veľkého ducha Štefánika – ale aj tých, ktorí mu verili či pomáhali.
Foto: CTIBOR BACHRATÝ
Ak k tomu priradíme vynikajúce tanečné, herecké a spevácke výkony všetkých účinkujúcich, vtipne a veľmi nápadito riešené herecké akcie i mizanscény, tak nová inscenácia Malý veľký muž ani nemôže ponúknuť iné ako veľký zážitok divadla i divadelného ducha. Navyše – mnohé mizanscény režiséra Ondreja Spišáka sú takmer dokonalé. Hádam jedna z najsilnejších a aj dôslednejšie vybudovaných je v závere inscenácie. Nad mŕtvym telom Štefánika sa všetci rozhádajú nad dôvodmi jeho smrti až tak, že si ho prestanú všímať. Ich zápal pre odhalenie „podstavy Štefánikovho života“ je až taký veľký, že keď ho jeden z nich v snahe rýchlo zapojiť sa do hádky „ľahostajne“ prekročí, nik si to nevšimne – ani on sám. Dôležité je iba jedno: opäť sa škriepiť.
Inscenáciu síce jej tvorcovia nazvali hra s pesničkami, takmer muzikál a venovali ju Milanovi Rastislavovi Štefánikovi ako mužovi nevšedných činov, ale aj človeku, ktorému nič ľudské nebolo cudzie. Žánrovo i druhovo ju možno ukotviť i presnejšie. Nie však z divadelného, ale intersemiotického hľadiska. Je autobiografickou feériou s klaunským videním sveta. Nesleduje totiž Štefánikov život otrocky, ale divadelne i ľudsky múdro sa „pohráva“ so základnými faktami a udalosťami z jeho života tak, aby bola vidieť hlavne jeho radosť zo života a z cieľov, ktoré si dal. A nie iba rad trápení, ktoré s nimi u každého z nás idú ruke v ruke. Preto sa v otvore rozprávkovo-snovej opony Františka Liptáka môže ako hviezda „zjaviť“ krásna herečka, tancujú a spievajú štíhle parížske kankánové tanečnice, vojaci na fronte tancujú svoju „smrť“ za tónov hudby a piesní, ktoré dokážu rozplakať, či Štefánik v prestížnom parížskom salóne si dovolí vyčarovať z klobúka peniaze, ktoré mu po celý život tak chýbali…
V inscenácii sa – ako inak – veľmi darí aj Štepkovi. Je klaunom v tom najlepšom slova zmysle v každej z postáv, ktorú stvárňuje. Nezabudnuteľný je i obraz, v ktorom na prvý pohľad akoby vypadol Štefánikovi z oka. Ale je vtedy „iba“ generálom Janinom, ktorý povyšuje Štefánika do hodnosti generála. Komický efekt mali na svedomí ich rovnaké uniformy a generálske čapice.
Veľmi odporúčam vidieť Štepkovho Štefánika od Spišáka, v ktorom okrem radošinských hercov poctivo a s veľkou chuťou „hrajú“ aj sľukári. Málokedy sa totiž – okrem iného – podarí inscenácia, v ktorej sa na vysokej úrovni skĺbilo herecké, tanečné a hudobné umenie. A málokedy možno bez výhrad pochváliť aj herca historickej postavy – Ondreja Hrašku.
Hodnotenie Pravdy
5 hviezdičiek z 5
- Stanislav Štepka: Malý veľký muž / réžia: Ondrej Spišák / scéna: František Lipták / hrajú: Ondrej Hraška, Simona Miháliková, Stanislav Štepka a ďalší / premiéra: 2. júna v RND
