„Po inscenácii Herečky (miluj blížneho svojho) som chcel so Zuzanou Kronerovou robiť ďalšiu hru. Rozmýšľali sme nad viacerými titulmi a potom zrazu zasvietilo… Je päťdesiate výročie udalostí, ktoré si Zuzka aj ja veľmi dobre pamätáme, a neradi by sme zabúdali ako väčšina našich spoluobčanov,“ vysvetľuje pre Pravdu vznik hry autor a režisér Viliam Klimáček.
Manželka evanjelického farára Erika je postava, ktorú napísal pre Zuzanu Kronerovú. Keďže jej manžela odmietali komunisti vysvätiť, vyštudoval herectvo a stal sa rozhlasovým hlásateľom. Práve on oznámil do éteru, že Československo obsadili cudzie tanky. No nielen preto opúšťa rodnú krajinu. Aby svoju dcéru zachránili, pošlú rodičia mladú lekárku Petru (Marta Maťová) radšej do cudziny. Než však môže vykonávať svoju profesiu aj tam, živí sa v čase, kým jej uznajú diplom, celkom prozaicky – v reštaurácii umýva riad. Mladá Židovka Soňa (Gabika Dzuríková) je v čase, keď sa svetom rozletí správa o prepadnutí Československa, ďaleko od domova. Brigáduje v Izraeli. Všetky tri sa aj so svojimi rodinami napokon stretnú v Toronte.
Do charakterov troch hrdiniek skoncentroval autor dramatické i dojímavé, bizarné i veselé osudy viacerých skutočných žien, ktoré si vypočul práve za oceánom. Nikdy však v ich príbehoch nechýbal tieň tragiky. Veď veľké dejiny v auguste 68 narušili súkromné dejiny tisícok obyčajných rodín. Napokon sila tragédie emigranta sa podľa Klimáčka od čias antiky nemení.
„Inscenácia Horúce leto 68, ktorú uvedieme v GUnaGU, vychádza skôr z môjho rovnomenného dokumentárneho románu (vyšiel v roku 2011 – pozn. red.). Na pôvodnú hru, ktorú som napísal pre Torontské slovenské divadlo, sa takmer nepodobá. A nielen preto, že u nás je to zo zrejmých dôvodov komornejšie,“ pokračuje autor a režisér v jednej osobe.
Príbeh skoncentroval do obrazu jedného roka – od augusta 1968 po Silvester 1969, len letmo sa dotkne aj udalostí z roku 1963. Hrdinky sa musia vysporiadať s existenčnými problémami. Sťažujú sa však aj na to, že už nedokážu variť, tak ako kedysi doma. Veď v Kanade nemožno zohnať suroviny dôverne známe z domova. Zdanlivo smiešne a nepodstatné spomínanie na chuť domácich špecialít sa mení na metaforu o tom, ako chutí domov a ako vonia sloboda.
Inscenáciou chce autor dostať k divákovi emóciu, ktorú si dobre pamätá z augusta 68. Mnohí vtedy odišli do zahraničia, aby pár dní vyčkali, kým to doma prehrmí. A z pár dní sa stalo dvadsať rokov. Ako zdôrazňuje, prihovára sa publiku tak, aby nebol dejepisne nudný alebo, naopak, prehnane emotívny. No nevyhýba sa ani situáciám pulzujúcim pátosom či dojímavosťou.
„Možno sa budete čudovať, ale sú tam miesta, ktoré sú dokonca vtipné. Tragikomické situácie generujú zvláštny druh humoru. Naše divadlo má blízko k tomu hovoriť cez humor o vážnych veciach. Najťažšie bolo dostať ho do Horúceho leta 68 tak, aby to bolo prirodzené. Pochopiteľne nie je to komédia, ale ani drvivá tragédia,“ dodáva Viliam Klimáček.
