Recenzia: Sugestívna epopej o vojne a mieri v človeku

Ak by sme mali v skratke charakterizovať inscenáciu Mariána Amslera, tak je to – podobne ako v názve románu – konflikt kontrastov. Režisér divadelného opusu totiž citlivo pracuje s jasnými významovými kontrapunktmi. Vedľa sveta honosných sídiel zobrazuje bojové rumovisko, intímne scény prelína s davovými výstupmi či filmové postupy kombinuje s divadelným priestorom. A to všetko vo výsostne sugestívnom scénickom tvare.

Spočiatku sa zdá, že sa ocitáme v kine. Na zatmenom javisku vidíme bielu stenu, na ktorú sú premietané titulky. Následne sledujeme Roberta Rotha ako v zákulisí číta monológ a po ňom postupne predstavuje jednotlivé postavy príbehu. Amsler podobne ako pri predchádzajúcej réžii v SND Fanny a Alexander totiž pokračuje v divadelnej metóde live cinema. Na plátno sa tak naživo premietajú nemé či dialogické výstupy odohrávajúce sa nielen mimo scény, ale aj tie z javiska.

Paralelné konanie prebiehajúce na plátne i na scéne zároveň dodáva inscenácii dynamickejší a dramatickejší ráz. K najsilnejším momentom patria scény bojov, keď sa na proscénium spustí rozmerné plátno a bitku vidíme rovnako na javisku – aj z čiernobieleho snímaného detailu. Do celku sa tak konzistentne spája filmová aj javisková pôsobivosť. Režisérovi sa podarilo vytvoriť až atmosféru hraných vojnových dokumentov, no na rozdiel od televízie tu živý herecký prejav aj zmysly opantávajúci dym prechádza až do hľadiska.

Opulentné scény režisér strieda s výstupmi komornými, v ktorých rozohráva tému privátnych ľudských vzťahov skľučovaných dejinami i osobnými záujmami. Práve v týchto momentoch akoby režisér nenápadne ustupoval do úzadia, hoci koncentrovane vystavané mizanscény jasne dokazujú jeho prítomnosť. Podmanivosť inscenácii dodáva aj dramatizmus umocňujúca hudba Ivana Achera, rovnako i scénografia Juraja Kucháreka vystavaná na kontraste ľadovo bielych palácov (pri bližšom pohľade zanedbaných a rozpadávajúcich sa) a priamo pod nimi nehostinného bojiska – miesta vojen, kde sa bojuje o holý život a predstieraný luxus tam logicky nemá miesto.

Medzi dominantné prvky inscenácie patria aj herecké výkony. Najmä v hlavných úlohách sa stretávame so vzácnou štýlovou jednotou ich predstaviteľov. Ústredné roly protikladných, ale nerozlučných priateľov Andreja a Pierra stvárňujú Ján Koleník a Milan Ondrík presne v týchto intenciách. Prvý je chrabrý, neustále vzpriamený muž, ktorý disponuje rezolútnym slovom aj gestom a s odhodlaním sa vrhá do vojny s Napoleonom. Ale už menej sebavedome sa konfrontuje s otázkami citov (herec pri snahe o autentickosť stráca na zrozumiteľnosti rečového prejavu).

Ondríkov Pierre je zas ťarbavý smutno-smiešny dobrák s nohami stočenými do písmena o. Jeho vľúdnosť má však svoje medze a v situáciách, keď vidí, že sa osud jeho milovaných uberá nesprávnym smerom, svoju letargiu prehluší naturálnym krikom. Monika Potokárová ako Nataša bez očividnejšej teatrálnosti a prirodzenou výrazovou kontinuitou vystavala plynulý oblúk od infantilného dieťaťa, cez mladú ženu čeliacu rozporu rozumu a vášne, až po zúfalú existenciu uvedomujúcu si svoje osudové zlyhanie. Robert Roth ako Rozprávač nás sprevádza spletitým príbehom s civilným nadhľadom a v mnohých momentoch až s cynickým úškrnom. Komentuje dianie, tlmočí náročné epické úvahy, a to všetko v podobe, v ktorej dokáže svojím prednesom zo všeobecného vytvarovať konkrétne.

Monotematická sezóna svetovej klasiky v SND priniesla rozporuplné výsledky, ale Vojna a mier dokázala, že na konci plieska bič.