Taký bol Shakespearov sir John Falstaff, ktorý bezstarostným pôžitkárstvom prekrýva vlastnú zraniteľnosť. Veľkého albžbetínca požiadala – podľa legendy – samotná kráľovná Alžbeta, aby napísal hru, v ktorej bude starnúci rytier zaľúbený. Za dva týždne napísal Shakespeare komédiu Veselé panie z Windsoru, ktorá zabáva publikum na celom svete už viac ako päť storočí. Dnes bude mať premiéru v prešovskom Divadle Jonáša Záborského.
Ich Falstaff nemá vypchaté molitanové brucho. „Je to síce jeho znak, ale táto komédia je aj o starnutí a telesnosti. Jeho predstaviteľ Igor Kasala už nie je najmladší. Síce svalnatý, ale každému mužovi začína v istom veku trčať brucho a pokožka ovísať. Dovolili sme si preto porušiť konvenciu,“ hovorí režisérka Mariana Luteránová.
Zápletka je jednoduchá. Márnomyseľný povaľač preceňujúci vlastnú príťažlivosť sa rozhodne zviesť dve počestné obyvateľky mestečka Windsor, aby sa dostal k peniazom ich manželov. Obete jeho chúťok – pani Pageová i pani Fordová – sa však o záletníkových plánoch dozvedia a rozhodnú sa mu pomstiť. Do nastavených pascí Falstaff vlezie a stane sa objektom výsmechu, žiarlivým manželom však úspešne uniká.
V Shakespearovej populárnej komédii hľadala režisérka motívy, ktoré sú aktuálne aj cez priepasť času. „Pre mňa je to pokrytectvo. V hre je prítomné cez mešťanov, ktorí sa tvária, že sú lepší, ako naozaj sú, nakoniec však všetko schytá len Falstaff. Všetci sa tvária, že on je ten najhorší, najzhumpľovanejší, najmenej cnostný, pritom cnosti im chýbajú. A potom sú to motívy vzťahov medzi mužmi a ženami, žiarlivosť a frustrácia,“ pokračuje Mariana Luteránová.
Zdrojom slovnej komiky býva francúzsky lekár Caius a waleský farár Evans. V inscenácii rozpráva šarišským nárečím, či lepšie mixom šarištiny a rusínčiny, keďže ho hrá hosťujúci Vasiľ Rusiňák z Divadla Alexandra Duchnoviča. Scéna Evy Kudláčovej Rácovej je minimalistická, svieti na nej len najdôležitejšia rekvizita – kôš na bielizeň.
„Zámerne sme chceli vyprázdnenú scénu. Vychádzali sme z čias, keď sa Shakespearove hry hrávali po hostincoch. Herci so sebou asi neprenášali veľkolepé výpravy. Aj ich inscenácie boli postavené na princípe herectva,“ vysvetľuje režisérka. Kostýmy Diany Strauszovej odkazujú nielen na renesanciu, inšpirované sú aj prvkami haute couture.
Hra na divadlo, pohrávanie sa s textom a jeho interpretáciou, antiiluzívnosť sú hlavnými charakteristikami prešovských Veselých paní z Windsoru. Do inscenácie však tvorcovia dostali aj súčasnejšie motívy, s ktorými Shakespeare počítať ani nemohol.
