Politické uvoľnenie v 60. rokoch znamenalo pre literatúru, výtvarné umenie, hudbu i divadlo spájanie sa so svetovými tendenciami i vytváranie nových. Ako pripomína divadelný vedec pôsobiaci v Divadelnom ústave v Bratislave Martin Timko, divadelný život sa „vyznačoval výrazným tvorivým rozmachom predovšetkým mladých tvorcov, odkrývaním citlivých tém, hľadaním nových foriem a žánrov divadla a otváraním sa západnému divadlu“.
Odkazom tohto obdobia pre súčasnosť by mohlo byť, „že nič nie je čiernobiele, nie je jednoznačné a snáď my, ktorí sme do toho neboli zainteresovaní osobne cez pochopenie vtedajšej situácie ju môžeme kriticky zhodnotiť“, konštatoval v rozhovore pre agentúru SITA. Na tému Pražská jar, jej zastavenie okupáciou a následnej normalizácie pripravuje na september výstavu Divadlo s ľudskou tvárou v Slovenskom národnom divadle. Chce ňou okrem iného ukázať, že slobodná divadelná tvorba sa nesústredila iba v bratislavskom Divadle na korze, ale „aj v iných divadlách boli ľudia, ktorí sa snažili svojou tvorbou povedať, že niečo nie je v spoločnosti správne, že spoločnosť niekam vykročila a musí začať cúvať.“
Uvoľnenie v 60. rokoch predznamenal koniec 50. rokov, keď začali hýbať českým divadelným prostredím najmä divadlá označované ako malé javiskové formy. Tie sa vedome programovo tvorbou odlišovali od veľkých profesionálnych divadiel. Odozvy týchto divadelných prúdov sa prejavili aj na Slovensku, najmä v tvorbe Milana Lasicu a Júliusa Satinského či Radošinského naivného divadla, pripomenul Timko. Igor Lembovič, zakladateľ a režisér Divadla poézie, inicioval adaptovanie bývalého pivničného Bristol baru na Sedlárskej ulici na divadelný priestor. Ten neskôr pod názvom Divadlo na korze zohral mimoriadne významnú úlohu v bratislavskom divadelnom živote. V intímnom prostredí Divadla poézie až do roku 1968 vznikali podoby pásiem a kompozícií najmä moderných slovenských, ale aj svetových básnikov. Bratislavský divadelný život obohatilo Divadlo pantomímy, ktoré po školení u Emila Františka Buriana formovali mím Milan Sládek a režisér a školený tanečník Eduard Žlábek. Na konci 50. rokov vznikol aj prvý profesionálny kabaretný súbor, bratislavské Tatra revue.
Spoločensko-politické uvoľnenie bolo postupné, pretože politické špičky komunistickej strany na reformné úsilia a otvorenosť v kultúre nechceli reagovať ústretovo. V roku 1968 sa prvým tajomníkom ÚV KSČ namiesto Antonína Novotného stal slovenský komunista Alexander Dubček a prezidentom armádny generál Ludvík Svoboda. Ako priblížil politické pozadie vtedajšej umeleckej tvorby Timko, zmeny sa začali diať nebadane. Prvý pozitívny signál bol, že v Prahe začali znovu vychádzať Literární listy. Po páde Novotného sa čoraz viac dostávali k slovu komunisti, ktorí boli obeťami čistiek a politických procesov a skupina mladších vzdelaných komunistov.
Naštartovali verejnú diskusiu a snažili sa o reformy. Verejne sa diskutovalo o ekonomických reformách, slobode tlače, o vyrovnávaní sa s minulosťou, slobodne bez cenzúry v kultúre a komunistická strana pripravila v apríli 1968 zásadný dokument Akčný program. Do hospodárskeho života sa mali zaviesť reformy postavené na princípoch trhového mechanizmu. Bola zrušená cenzúra. Ako upozornil Timko, „v súvislosti so 60. rokmi si treba uvedomiť, že otvorenosť bola omnoho väčšia, ale veľmi rýchlo všetci narazili, ktorí si mysleli, že je neobmedzená, lebo to bola otvorenosť obmedzená v medziach systému, ktorý existoval a bol svojím spôsobom nereformovateľný“.
Komunisti v ostatných krajinách východného bloku neboli nadšení dianím v Československu. Kritiku chýb komunistov považovali za nebezpečnú. Na čele oponentov československých reforiem bol Leonid Brežnev, prvý tajomník Komunistickej strany ZSSR. A práve sovietski komunisti spolu s ostatnými krajinami Varšavskej zmluvy, okrem Rumunska, rozhodli vojenskou inváziou zastaviť demokratizačný proces v Československu. Vedúcich predstaviteľov Komunistickej strany Československa a štátu – Dubčeka, Smrkovského, Černíka, Kriegla a ďalších transportovali do Sovietskeho zväzu, pripomenul Timko. Upozornil, že Divadlo na korze, ktoré si ľudia často spájajú s Pražskou jarou, vzniklo po okupácii 1968 a prvá inscenácia Becketovej hry Čakanie na Godota mala premiéru v decembri '68.
Keďže normalizačné reštrikcie nenastali hneď, bolo divadlo administratívne zrušené až v 71. roku, pripomenul Martin Timko a dodal, že posledné inscenácie divadla už boli poznačené samocenzúrou. Vpád okupačných vojsk vyvolal odpor nielen na uliciach, ale aj v slovenských profesionálnych divadlách. Vývoj smerom k zahataniu reforiem bol však nezvratný a v kultúrnej a v divadelnej sfére znamenal administratívne zrušenie Tatra revue a Divadla na korze. Postupne sa zásadne menil repertoár v slovenských divadlách a niektorí aktívni divadelníci museli z divadiel odísť. Na začiatku 70. rokov začala spoločenský a kultúrny priestor našej krajiny ovládať normalizácia a konsolidácia, ktoré vracali vývoj v krajine do obdobia cenzúry, neslobody a totality jednej strany a názoru, dodal Timko.
