Dve nominácie inscenácie Psota a jedna za projekt Miracles sa na DOSKY nepremenili. Váš manžel spomínal, že túto anketu beriete s rezervou. A teraz?
Iveta Ditte Jurčová: Vážime si ceny, ktoré dostávame, ale aj divákov, ktorí si prídu naše predstavenia pozrieť. Myslím si, že DOSKY sa nepretavia v to, aby sme zrazu inak začali žiť alebo nebojovali ďalej o svoju existenciu. Nezávislé divadlo ako naše Divadlo Pôtoň Bátovce je ustavične v tesnom súťaživom prostredí kvôli grantom a financiám. Tvorcovia nezávislého divadla a nezávislej kultúry vôbec sa často ocitajú na hrane existencie. Veľké hranice sú totiž medzi kultúrou finančne podporovanou zriaďovateľom a nezávislou. Bolo by fajn, keby sa tento systém zmenil.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Čo rozhodlo o tom, že ste sa pustili do Amerického cisára?
IDJ: Iniciatíva vyšla zo Štúdia 12 Divadelného ústavu. Chceli priniesť tému emigrácie. Uvažovali o rôznych tituloch, potom sa rozhodli pre knihu Martina Pollacka a oslovili nás. Tá téma je nám veľmi blízka, tak ako akákoľvek spoločenská téma. A takto asi uvažoval aj Divadelný ústav, keď nás zavolali.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Dlho ste zvažovali, či ponuku prijmete?
IDJ: Nie, hneď sme si povedali, že do toho ideme, pretože nás projekt zaujal.
Michal Ditte: Asi pred rokom prebehlo prvé stretnutie s Martinom Pollackom. Odvtedy sme začali intenzívne pracovať na texte, koncepcii inscenácie a oslovovaní spolupracovníkov do projektu.
IDJ: Pri tvorbe sa ukázalo, že Americký cisár je pre nás naozaj výzvou. Nie je celkom jednoduché poradiť si so všetkými zdrojmi, ktoré Martin Pollack vypátral. Kniha je na ne totiž veľmi bohatá.
Pri tvorbe svojich inscenácií vychádzate z vlastných výskumov. Aj v tomto prípade?
IDJ: Tentoraz to bol skôr minivýskum a záujem, aby sme nadviazali aj na svoju predošlú prácu. Pôvodne sme sa chceli ísť pozrieť aj do utečeneckých táborov, pochodiť všetky miesta, ktoré autor v knihe spomína, ale napokon sme zistili, že keby sa mali všetko obehnúť, mohli by sme inscenáciu robiť aj desať rokov. Tak sme sa rozhodli, že navštívime iba miesta na východnom Slovensku, ktoré Pollack spomína, a obec Brutovce s ľuďmi, ktorí sú potomkami odídencov do Ameriky. Brutovčania sa nám venovali, pochodili sme s nimi obec, poukazovali nám v knihe spomínané miesta aj domy, ktoré postavili za americké peniaze. A porozprávali nám o rodinných väzbách a koreňoch, ktoré dokázali sami vypátrať.
MD: Z literárnej predlohy sme rozvinuli príbeh opravára topánok Mendela Becka. Je zásadnou metaforou celého putovania migrantov z Haliče do Ameriky. Bol to človek z chudobných pomerov, ktorý sa v chudobnej krajine nevedel uplatniť. Za posledné peniaze, ktoré si nasporil a vyzbieral, sa rozhodol odísť do Ameriky. Ale nevedel si tam nájsť prácu, vrátil sa do Haliče, stal sa z neho prevádzač a napokon skončil v Amerike aj so sestrou, ktorej manžel si otvoril v New Yorku krajčírsku dielňu.
V čom vám pomohol slovník, ktorý ste objavili v Univerzitnej knižnici?
MD: Pri pátraní som zrazu objavil odkaz na digitalizovaný Americko-slovenský tumač, ktorý vyšiel v Pittsburghu v roku 1888, čiže presne v tom období, keď ľudia Halič masovo opúšťali. Bol to manuál pre človeka, ktorý odchádza do Ameriky – prekladový slovník z východniarskeho nárečia do angličtiny rôznych situácií, s ktorými sa tam mohol stretnúť. Od toho, ako sa správať na stanici, čo ho čaká u lekárov, čo v obchode, až po to, ako povedať šéfovi v bani, že táto robota je ťažká, robiť ju nebude a odchádza preč. Boli to podnetné zdroje pri výstavbe východoslovenskej linky našej inscenácie.
Ako ste sa dopracovali k definitívnemu tvaru, ktorý „pohladí dušu“?
MD: Pri písaní textu som ešte nevedel, ako bude vyzerať realizácia. Asi v prvej tretine skúšobného obdobia sme spoločne dospeli ku konceptu, ktorý môžu vidieť diváci Vedeli sme, že na scéne musí byť zem, musí tam byť kontakt s divákmi a fotografie, ktoré sa objavujú. Dokumentárne divadlo sa v tomto prípade nedalo inscenácii dodať cez texty alebo situácie.
Prečo hlina?
IDJ: Objavovala sa vo všetkých zdrojových materiáloch aj na akýchkoľvek fotografiách z Haliče, ktoré nám dodal Martin Pollack. Hlina alebo blato. Vnímali sme to ako kúsok zeme, na ktorom žijeme, ktorý obrábame, na ktorom sa tlačíme, z ktorého odchádzame za iným kúskom zeme… Možných asociácií je množstvo. Myslím si, že je to veľmi dôležitý materiál, ktorý nám určil aj spôsob hrania, pohyb hercov aj narábania s priestorom.
Inscenácia síce rozpráva o migrácii z prelomu 19. a 20. storočia, ale vyznieva nesmierne aktuálne.
IDJ: Práve kvôli tomu sme nemali dôvod ani chuť tému aktualizovať a posúvať v čase. Bolo by to úplne zbytočné, je univerzálna. Každý z nej dokáže dostať svoje vlastné myšlienky alebo túžby a je schopný vnímať globálnu tému cez individuálne osudy ľudí túžiacich po šťastí a kúsku zeme. Premiéra bola v Bratislave aj Bátovciach, inscenáciu uviedol aj medzinárodný festival Divadelná Nitra.
Kde možno ešte Amerického cisára vidieť?
IDJ: Nemali sme voľný termín, takže v októbri bude pauza. V bratislavskom Štúdiu 12 ho budeme hrať 7. a 8. novembra, potom štyrikrát v Bátovciach. Tri predstavenia od 20. do 22. dopoludnia pre študentov a 21. novembra aj jedno večerné pre verejnosť. Dostali sme nejaké pozvánky na festivaly, ale zatiaľ nie sú definitívne potvrdené, takže uvidíme, aká bude cesta Amerického cisára ďalej.
Aký záujem je v Bátovciach o divadlo a projekty, ktoré v dedine s jedenástimi stovkami obyvateľov robíte?
IDJ: Naše priestory vnímame ako tvorivé. Každý deň v nich pracuje nejaký umelec alebo skupina tvorcov. Prezentačných aktivít býva menej. Mnohé sú v štádiu work in progress (dielo vo vývoji – pozn. red.). Snažíme sa našich divákov naučiť, aby ich rozlišovali od hotových predstavení. Každý z hosťujúcich umelcov si pochvaľuje možnosť s divákmi komunikovať. Po prezentácii jeho práce nasleduje veľmi komorná neformálna diskusia, v ktorej dostane umelec prvý feetback na to, čo tvorí. Keď hráme v Bátovciach inscenácie nášho Divadla Pôtoň, publikum si nájdu. Pretože diváci nielen z blízkeho okolia, ale aj z Bratislavy a iných končín Slovenska si už zvykli k nám chodiť.
