Recenzia: Verdiho Don Carlo doplatil na réžiu bez nápadu

Výberom Dona Carla síce bývalá dramaturgia (naplánovalo ho predchádzajúce vedenie) nemala zámer zaplátať biele miesta na mape raného Verdiho, no siahla po titule, ktorý nebol na plagáte deväť rokov od derniéry Bednárikovej podoby. Tiež sa opiera o štvordejstvovú milánsku verziu z roku 1884. Pôvodná parížska, o úvodnú scénu dlhšia, je vo francúzštine a v slovenskom preklade ju uviedli v Košiciach roku 1980. Tentoraz sa hrá bez škrtov. Je záhadou, prečo pozvánku dostal väčšmi činohrou puncovaný Slovinec Diego de Brea, keď svojím bratislavským Gounodom vôbec nenadchol. Jeho zástoj (i na poste scénografa) pripadal skôr ako symbolický.

Divák bol konfrontovaný s takmer nemenným, stále zadymovaným javiskom, so sošnými a nekomunikujúcimi postavami, konvenčným aranžovaním zboru. Keby projekcie na obdĺžnikovom plátne definovali meniace sa prostredia, dalo by sa hovoriť aspoň o často užívanej barličke. Svetelná réžia prinášala väčšmi vonkajší efekt ako hĺbavejšie zrkadlenie situácií. Bol to skôr koncert v kostýmoch alebo minimalizmus s minimom nápadov. Ale vďaka aspoň za to, že Diego de Brea nepostavil predlohu na hlavu.

Don Carlo naznačil aj problém nedostatku dramatických verdiovských hlasov. Prekvapujúco do druhého obsadenia odsunutí Dalibor Jenis (Posa) a Peter Mikuláš (Filip II.) boli svetlými výnimkami. Bohaté farebné materiály, štýlové frázovanie a výraz ako reflexia psychológie postáv. Premiérový Filip II. Štefana Kocána pôsobivo rozvinul najmä lyrickú dimenziu partu. Vo výškach sa síce dotkol limitov, no príliš sa nechal zošnurovať sošným režijným vedením. Daniel Čapkovič (Posa) ponúka vyrovnané, kovovo lesklé tóny, výrazovo a herecky však ostáva úplne na povrchu.

K talianskej vokálnej estetike má bližšie Andrea Danková, Elisabetta tmavších a dramatickejších farieb a tým aj plynulejšieho prepojenia polôh. Adriana Kohútková sa v tomto type úloh ešte len udomácňuje. Vcelku vyrovnané sú alternujúce Eboli, Monika Fabianová a Denisa Hamarová, obe presvedčivejšie v druhej árii. Adekvátnym verdiovským spinto tenorom pre titulnú rolu súbor nedisponuje. Ľudovít Ludha dal Carlovi aspoň líniu a výraz, zatiaľ čo Tomáš Juhás natoľko bojoval s technikou, že na profil postavy mu neostali sily. Kvalitným Veľkým inkvizítorom bol Jozef Benci.

Dirigent Martin Leginus priniesol výsledok v práci s orchestrom, hrajúcim disciplinovane a bez chýb. Dal Verdimu základné kontúry, vypracoval dynamické nuansy, rezerva ostala len v nadstavbe. V niečom osobitom, strhujúcom, čo by prebilo nezáživnú réžiu.