„Páčila sa mi téma, ktorou je výsmech z pseudointelektualizmu. Rozpráva o ľuďoch, ktorí veľa rozprávajú. Aj komplikovane, aj filozoficky, aj učene, aj múdro, aj vtipne, ale majú veľmi ďaleko od činov. A téma nemohúcna, že ľudia často v krčmách alebo pri vínku hovoria, čo nie je dobré a ako by to mohlo vyzerať, ale keď príde realita, nie sú schopní premeniť svoje slová na činy. Zdalo sa mi to na slovenské pomery aj dosť aktuálne. V mentalite nášho národa máme niečo podobné, čo je napísane v hre,“ vysvetľuje režisérka Soňa Ferancová. Doteraz neobjavený a sotva známy text má na Slovensku premiéru.
Satirickú jednoaktovku o utáranosti mladých intelektuálov, čerpajúcu absurditu zo skutočnosti, napísal Havel pre Československú televíziu v šesťdesiatych rokoch. Ešte pred príchodom „spriatelených armád“ v auguste 1968 ju ocenili v autorskej súťaži pôvodných televíznych hier. Čoskoro sa však stal autor personou non grata, takže inscenácia mohla uzrieť svetlo televíznej obrazovky až začiatkom deväťdesiatych rokov pod režijnou taktovkou Ladislava Smoljaka.
„Niečo robiť musíme,“ skonštatuje spisovateľ, keď sa konečne na vlastné oči presvedčí, že tajomný zvuk je kvapkanie vody. A príčinou niečo také obyčajné, ako pokazený vodovodný kohútik. Rozprávanie o nosnej línii svojej novej hry prekladá teóriami, ako by bolo možné odhalený problém kvapiek meniacich sa na striekajúci prúd vody vyriešiť. Sám to nedokáže a predstava, že by bolo treba zobudiť driemajúceho inštalatéra, rozhodne neprichádza do úvahy.
„Myslím, že hra je z veľkej časti autobiografická. Havel si urobil žart nielen z iných, ale aj sám zo seba. Dialógy mladých manželov nie sú žiadne nezmysly. Dokážu veľmi jasne, s nadhľadom, múdro, vtipne aj filozoficky pomenovať rôzne skutočnosti. Ich bonmoty majú logiku aj hĺbku, ale keď príde realita, nie sú schopní konať,“ hovorí Soňa Ferancová. Motýľ na anténe je podľa nej aj štúdiou a analýzou vzťahov – manželského i generačného.
Mladý pár sa neustále vznáša v literárnych a filozofických oblakoch a snoch, nedokáže sa však postarať o vlastné bývanie. Spisovateľova svokra, ktorá im poskytla strechu nad hlavou, je zas pragmatická žena, ktorá do debaty neustále vkladá historky, pripomínajúce čierne kroniky bulváru. „Cez postavy sa tieto dva svety neustále konfrontujú a v tom spočíva aj gros humoru tejto inscenácie,“ pokračuje v rozprávaní pre Pravdu režisérka.
Príbeh, ktorý vyvrcholí prekvapujúcou a vtipnou pointou, nemá takú zložitú konštrukciu ako Havlove slávne hry Zahradní slavnost, Vyrozumění či Largo desolato. Text Motýľa na anténe sa rozhodla Soňa Ferancová pretlmočiť prostredníctvom štylizovaného pohybového i scénického jazyka. Dobrá komédia musí podľa nej pôsobiť, akoby to išlo samo, na to však potrebovala precízne vybudovanú konštrukciu.
