Recenzia: Dobrý humor na cti netratí

Po dlhej absencii činnosti sa dvaja herci s menami ich skutočných predstaviteľov – Alexander Bárta a Robert Roth – rozhodnú založiť vysokú školu, ktorá vychová divákov tak, aby boli pripravení sústredene a kultivovane vnímať scénické dielo a mohli sa vrátiť do sály. Veria, že tak na Slovensku opäť vzkriesia divadlo, pre ich i naše životy takú nevyhnutnú súčasť. Diváci v Štúdiu SND sa stávajú poslucháčmi VŠDU, ktorým sa herci priamo prihovárajú, narušujú intímnu zónu a vyzývajú na účasť na „vyučovaní“. Herci vďaka tomu výstižne pomenúvajú a často i názorne prezentujú „kazy“ správania osadenstva aj súčasného publika.

Dôkazom, že hra triafa do čierneho, je jej uvedenie v Budapešti, kde je na repertoári nepretržite už pätnásť rokov. Lenže ako sa ukázalo, nie všetko sa dá preniesť do slovenských pomerov. Režisér József Czajlik s dramaturgmi Miklósom Forgácsom a Mirom Dachom prispôsobili text našim reáliám, lenže mnohé vtipy pôsobia silene a niektoré až triviálne. Na interný humor – narážky na slovenských divadelníkov – spontánne nereagovalo ani premiérové publikum, ktoré je s kontextami oboznámené, čo potom ešte obecenstvo na reprízach?

Režisérovi sa nielenže nepodarilo účinne adaptovať humor hry do slovenského prostredia, ale zlyhával aj pri snahe povýšiť jednotlivé výstupy z prostoduchých etúd na divadelné situácie a zábavné gagy na výstižné pointy. Hra nemá kauzálny príbeh, je kabaretnou sériou „prednášok“ na určené témy, v SND ale pôsobí ako roztrieštená estráda, ktorej javisková rozpačitosť, no i upätosť nefungujú. Naopak. Výstupy vyznievajú viac nahodilo, než ako koncentrovaná snaha o paródiu dnešných divadelných pomerov.

Alexander Bárta, Robert Roth a Daniel Fischer ťažko zápasia s formou textu i režijnou optikou a pre ich výkony i celú inscenáciu je príznačná silenosť. Najviac jej podlieha práve predstaviteľ profesora školy Bárta. Roth a Fischer si predsa len našli formu prejavu, ktorá im dovoľuje aspoň čiastočný únik z (pravdepodobne cielenej, ale v celku neúčinnej) ordinárnosti a dodávajú výkonom i tvárnejšiu nadstavbu. Roth stvárňuje bývalého protagonistu SND, ktorý divadlu podriadil celý život. Preto sa tento maximalista nevie zmieriť s prácou mimo divadelnej sféry a len čo uvidí lebku, okamžite sa dostáva do tranzu a bez ohľadu na okolité dianie prednesie slávny monológ Hamleta.

V momentoch neurotického divadelníka či sarkasticko-nihilistického komentára ostatných spočívajú práve Rothove najefektnejšie herecké miesta. Fischer predstavuje mladíka vychovaného v zákulisí a hľadisku divadla. Je to prostoduché stvorenie s bezbranným a nechápavým pohľadom, pre ktoré sa stalo divadlo podstatou života, a preto tejto nevinnej existencii možno odpustiť aj excentrické excesy.

Scéna predstavuje alúziu barokového divadla Farnese v Parme, do ktorého klenieb tvorcovia osadili dve ironické sochy – pradiváka a poslednú diváčku. V strednej časti galérie počas celej inscenácie svieti veľký otáznik. Práve ten je jej signifikantnom. Ostáva totiž priveľa otázok nad tvarom i obsahom toho, čo sa pod ním udialo. Z vysokej školy sa stala bohapustá, no primálo zábavná estráda, kde sa humor viac zadŕha, ako pomáha k očistnej i poučnej katarzii, ktorú sa pedagógovia u divákov snažia dosiahnuť.