Filmový, televízny a divadelný herec, ale tiež pesničkár či poviedkar. Tým všetkým bol a išlo mu to výborne. Zomrel v sobotu vo veku nedožitých 65 rokov. V aktuálnej sezóne účinkoval v siedmich tituloch Slovenského národného divadla, na ktorého doskách stál naposledy koncom septembra ako učiteľ Orieška v Palárikovom Zmierení alebo Dobrodružstve pri obžinkoch. Koncom novembra príde ešte do kín česko-slovenská rozprávka Marka Najbrta Čertovské pero, v ktorej si zahral otca hlavnej hrdinky – krásnej Markéty v podaní Judit Bárdos.
V pesničkárovi sa herec nezaprie
„Všetko spolu súvisí, neoddeľujem svoje činnosti,“ hovoril Geišberg, ktorý svoj talent nerozmieňal na drobné, ale ho, naopak, úročil vo viacerých oblastiach. Okrem toho, že sa venoval herectvu vydal napríklad dve knižky poviedok, publikoval v tlači (istý čas aj v Pravde), načítal audioverzie bestsellerov Dominika Dána, glosoval dianie v relácii Sedem s.r.o., veľa koncertoval a nahral niekoľko albumov.
„Marián Geišberg nezaprie svoju hereckú profesiu ani ako pesničkár. Piesne sú plné divadelných rekvizít, nezriedka sa komorný príbeh mení na drámu, plnú vzájomného dokazovania menšej či väčšej viny. Jeho tvorba je podľa niektorých folk, podľa iných zas šansón… Ako vždy, aj v tomto prípade, je zrejme pravda kdesi uprostred a Marián Geišberg so svojím expresívnym hereckým prejavom je predstaviteľom akéhosi folkového šansónu,“ uvádza o Geišbergovej pesničkárskej tvorbe portál Hudobného centra. On o svojej hudobnej tvorbe hovoril, že žáner je nepodstatný. „Dôležité je, či sa vás to dotkne. Škatuľky sú na odkladanie a triedenie, aby ste sa v tom neskôr vyznali. Prečo a ako je dôležitejšie,“ povedal pri uvedení filmu Revival, v ktorom hrá jednu z hlavných úloh. V Geišbergových pesničkárskych šľapajach idú aj jeho synovia herec Marek a hudobník Martin. Často spolu vystupovali. Geišbergovou sestrou je herečka Jana Oľhová.
Marián Geišberg vyštudoval herectvo na bratislavskej Vysokej škole múzických umení, ktorú absolvoval v roku 1979. Prvé angažmán získal v prešovskom Divadle Jonáša Záborského, kde strávil päť rokov a Encyklopédia divadelných umení Slovenska pripomína, že hneď od začiatku mu tu zverovali veľké úlohy v dramaticky vypätých inscenáciách. Od roku 1984 bol Geišberg členom martinského divadla. „Geišbergovo herectvo charakterizuje introvertný prejav, uvoľnenosť a odstup od stvárňovaných postáv, zmysel pre jemné lyrické odtiene a zaujatie morálnymi hodnotami a vnútornou silou človeka,“ analyzuje encyklopédia prejav herca, ktorý v rokoch 1988 – 1992 pôsobil aj v trnavskom Divadle pre deti a mládež.
Tu sa stretol napríklad s Annou Šiškovou. „Ako herca som ho naozaj úprimne obdivovala za jeho autentickosť. On vlastne nehral, on tam vždy bol. Ako herec bol neuveriteľne charizmatický a sugestívny,“ povedala Pravde herečka, podľa ktorej okrem toho, že bol vždy veľkorysý a vedel pomôcť, bol aj rebelom. „Vždy bojoval, či už proti komunizmu, alebo proti akýmkoľvek nespravodlivostiam či podvodom. Nielen vo svojich pesničkách vždy hovoril priamo a nahlas.“
Veľké veci tvoria mikropríbehy
V Trnave sa Geišberg a Šišková spolu s ďalšími osobnosťami v roku 1989 zapojili do novembrového diania. „V širších súvislostiach týchto dní novembra 1989 – možno aj slovenského diania, stáli štyria trnavskí herci a režisér. Boli to režisér Juraj Nvota a herci Peter Šimun, Anna Šišková, Marián Geišberg a Vladimír Oktavec, ktorí účinkovali v hre Györgya Schwajdu Pomoc (dráma vajdu). Bola to hra, ktorá odvážnym spôsobom konfrontovala dobu so ,zvrhlosťami' komunistického režimu. Jej premiéra bola v známom bratislavskom Štúdiu S (od roku 1999 Štúdio L+S) v sobotu 18. novembra 1989,“ pripomína v texte z pripravovaného 2. zväzku Dejín mesta Trnava na stránke trnavskej radnice historik Peter Horváth.
Geišberg potom spolu s ostatnými stál na revolučných tribúnach, ako symbol revolučných zmien sa však nevidel. „So symbolmi je to veľmi problematické. Myslím si, že každý túži po slobode a robí pre ňu, čo môže. Je to prirodzené. Ľudia túžia nielen po tej spoločenskej slobode, ale aj po osobnej. Akú úlohu v tom hrajú symboly, neviem, ale jedno viem iste: Veci, ktoré ma rozčuľovali predtým, rozčuľujú ma dodnes. Neviem, čo sa vlastne zmenilo. Myslím si, že sa zmenilo iba vlastníctvo výrobných prostriedkov, ale spoločnosť zostala taká, aká bola,“ povedal pred piatimi rokmi pre Pravdu.
Vo filme a televízii začal Geišberg účinkovať už na prelome 70. a 80. rokov. Objavil sa v kultovom filme Pásla kone na betóne (1982). Režisér Stanislav Párnický ho spolu s Mariánom Zednikovičom obsadil do príbehu zo slovenskej dediny o dvoch kamarátoch a skúške charakterov na sklonku druhej svetovej vojny Kára plná bolesti (1985). Zahral si aj v Rapošových filmoch Rabaka (1988) a Suzanne (1995), Jánošíkovi Agnieszky Hollandovej (2009) či v Štepkovej Konečnej stanici (2005) v réžii Jiřího Chlumského. „Je to čistý humanizmus, lebo rozpráva o drobných ľuďoch. Často si ani neuvedomujeme, že veľké veci vlastne tvoria mikropríbehy obyčajných ľudí,“ hovoril pre Pravdu počas nakrúcania snímky.
Oscarové Želary mu vyfúkol Cserhalmi
S filmami to je podľa Geišberga problematické. Do poslednej chvíle pred začiatkom nakrúcania neviete, na čom ste. „S nakrúcaním filmov to nikdy nie je jednoduché. Mám s tým bohaté skúsenosti – zatelefonujú vám, že vás chcú a vzápätí z toho zíde. Potom zasa zatelefonujú, že všetko platí, ale ponúkajú inú postavu. Proces obsadenia do nejakého filmu je vždy zložitý a neistý. Už som to niekoľkokrát zažil,“ povedal Geišberg v rozhovore pre Pravdu pred niekoľkými rokmi. „Dokonca režisér filmu Želary bol až u nás pred bránami Vlčkoviec. Chcel, aby som išiel s ním nakrúcať, ale potom zrazu rolu odsúhlasil maďarský herec Georgy Cserhalmi a nakrúcal on,“ dodal Geišberg, ktorý bol skeptický, aj keď mu režisérka Alice Nellis ponúkla hlavnú úlohu vo filme Revival (2013).
Účinkovanie v príbehu o fiktívnych „českých Rolling Stones“, kapele Smoke, ktorej členovia (Geišberg, Bolek Polívka, Miroslav Krobot, Karel Heřmánek) sa po rokoch rozhodnú vrátiť na pódiá, vynieslo Geišbergovi nomináciu na Českého leva. Na domáce Slnko v sieti bol nominovaný dvakrát. Prvý raz v roku 2008 za vedľajšiu úlohu v Muzike Juraja Nvotu, druhýkrát za detektíva Burgera v dánovke Červený kapitán (2016). „Páči sa mi jeho nadhľad a cynizmus, pretože ony všetky tie problémy v spoločnosti počas každého režimu sú také zložité, že pomôže iba nadhľad a cynizmus. Pripúšťať si to k telu znamená rovno sa zblázniť,“ cituje Geišberga portál Českej televízie.
Od roku 1992 až do svojej smrti bol Geišberg členom Činohry Slovenského národného divadla. Stvárnil tu množstvo postáv. Medzi nimi pisára Jepichodova v Čechovovom Višňovom sade, Stomila v Mrožekovom Tangu, Henricha II. v Goldmanovom Levovi v zime či Falstaffa v Shakespearových Veselých paničkách windsorských. Zaujal aj v dramatizácii románu Jonathana Littella Láskavé bohyne, ktorá získala DOSKY ako Najlepšia inscenácia sezóny 2013/2014, či v populárnej komédii Petra Quiltera Je úžasná! Geišberg sa objavoval aj na javisku ďalších divadiel, často spolupracoval s Divadlom a.ha, účinkoval aj v Štúdiu L+S. Za stvárnenie postavy Benedikta v inscenácii Na konci hry (2000) získal Cenu Jozefa Kronera.
Marián Geišberg zanechal po sebe aj množstvo televíznych úloh, ale tiež albumy Nápoky, Neladí – nevadí, Aha live: Marián Geišberg a Daniela Danišková, Piate ročné obdobie, Byzantskému bohu či knihy poviedok Ono ma to poje a Prejsť prahom a zavrieť dvere. Na otázku, čo chce svojou tvorbou ľuďom povedať, odpovedal jasne a jednoducho: „Nech si každý žije svoj život a nech dajú ľudia ľuďom pokoj. Nech si každý žije to, čo môže, a to, čo chce.“
