Divadlo bolo pre Mariána Geišberga terapiou

Pri tom, aký bol nekonečne kritický ku všetkému, čo ho obklopovalo, bol v práci vždy pozitívny. Režisérom dával pocit sebavedomia a v krízových momentoch partii hercov dodával nádej a vieru vo výsledok. Nedal si otráviť ani jedno skúšobné obdobie. Vedel žiť a robiť iba s láskou," spomína na Mariána Geišberga režisér Juraj Nvota.

19.11.2018 11:31
Marián Geišberg Foto:
Marián Geišberg (Orieška) s Petrou Vajdovou, Dominikou Kavaschovou a Janou Oľhovou v komédii Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch, ktorú v SND režíroval Juraj Nvota.
debata (2)

S charizmatickým hercom, pesničkárom a poviedkarom sa v nedeľu naposledy rozlúčili kolegovia i verejnosť v Slovenskom národnom divadle.

Čím sa vám do spomienok zapísal Marián Geišberg najhlbšie?

Jeho pieseň Nôžky mám v betóne, krídelká kovové… bola hymnou generácie, ktorá študovala a do praxe vstúpila počas Husákovej „normalizácie“. Vyjadrovala náš pocit i našu hanbu. Súhlasili sme aj s tým, s čím sme nesúhlasili, ako v piesni spieval ďalej: …cítim sa voľne, nič mi tu nevadí, iba si chrbátik trošíčku ohnem… Marošov spev a hlas boli od Boha.

Režisér Juraj Nvota. Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Juraj Nvota Režisér Juraj Nvota.

V martinskom divadle hral vo vašej réžii Valmonta, aký bol herec?

Vždy bol sám sebou. Svoje postavy hľadal vo svojom vnútri. Nikoho nikdy nenapodobňoval, nemenil hlas ani chôdzu alebo držanie tela, či gesto. Odlišnosti ľudí, ktorých stvárňoval, nachádzal v ich myslení. Vedel, že žiadostivosť spôsobuje vo svete záhubu a že každého z nás viac či menej ženie vpred, záleží len na tom, ako jej kto povolí uzdu. V Nebezpečných známostiach sme sa vtedy v Martine dotkli témy slobody bez zodpovednosti, manipulácie so životmi druhých a pýchy. Maroš nemal problém s odhalením vlastných pokušení a nedostatkov. Divadlo bolo preňho terapiou a miestom sebauvedomovania. Iste i zábavou, lebo ho nesmierne bavilo odhaľovať ľudskú psychiku.

Sedeli mu niektoré postavy viac ako iné?

Nevyberal si a bol spokojný s každou rolou, či už bola hlavná, alebo vedľajšia. Nehnusilo sa mu hrať aj menšie postavy. Všetkým vedel vdýchnuť život, ale najmä tým z periférie ľudskej spoločnosti rozumel najlepšie.

Video

Poslúchal režiséra na javisku či pred kamerou na slovo?

Tí najväčší herci nikdy nepredvádzajú, akí sú veľkí, to sa stáva len tým menším. Pri hľadaní pravdivosti nejde o to, kto koho poslúcha, ale o to, kto príde s najľudskejšou víziou. Veľmi často režisérovi poradia herci. Keď sa nám podarí zachytiť pravdivý okamih, je to krásny pocit. Veľký filmový režisér Andrej Tarkovskij napísal knihu s názvom Krása je symbolom pravdy.

Využívali ste často jeho talent muzikanta a pesničkára?

Prvýkrát som jeho zručnosť hrať na strunovom nástroji využil v absolventskom predstavení Bitka pri Rozhanovciach, kde Maroš hral na lutne. Neskôr v Zbernom stredisku nebožtíkov na martinskom javisku hral podľa Jara Filipa a textu Milana Lasicu pieseň Epitaf: „Nepátraj, čo bude potom, nehľaď na svet s nechuťou… kto sa zmieril so životom, zmieri sa aj so smrťou… nenariekaj, že už nie si, radšej buď rád, že si bol… nebol to raj ani peklo, ale niečo medzi tým…“ Vtedy sme žartovali, že s touto piesňou by sme mohli účinkovať v krematóriu.

Keď ste v bratislavskom Štúdiu S premiérovali 17. novembra 1989 Schwajdovu hru Pomoc, zatelefonovali vám kamaráti, čo sa deje v Prahe.

Vedeli sme, že musíme niečo urobiť, len v prvej chvíli sme nevedeli čo. Dramaturgom inscenácie bol Maroš Porubjak, scénu robil Ján Zavarský, riaditeľom divadla bol Milan Lasica, v inscenácii účinkovali Marian Labuda, Stano Dančiak, teta Kolníková, Zita Furková, Peter Šimun, Anna Šišková, Vlado Oktávec a Maroš Geišberg. Silná posádka. Rozhodovali sme sa, či po premiérovej klaňačke utíšime divákov a všetkým povieme, čo sa stalo v Prahe. Nakoniec sa rozhodlo, že treba začať štrajkom, predstavenie nehrať a s divákmi o situácii diskutovať. Na druhý deň reťaz divadelných štrajkov odštartovala na Malej scéne a v krátkej dobe prešla celým Slovenskom. Pomoc sme už potom nehrávali, lebo divadlo sa stalo diskusným klubom s názvom To je ono.

S partiou trnavských divadelníkov, do ktorej ste obaja patrili, ste potom do Trnavy priviezli revolúciu. Neváhali ste ani chvíľu?

Maroš bol veľký revolucionár, nikto z umeleckého súboru neváhal, aj keď skúsenosti so súdruhmi boli zlé, a možno práve preto, že boli zlé. V poslednom období, keď sme na javisku v predstavení Mandátu rozbili sochu Stalina, naše divadlo ŠtB kontrolovala neskryte. Zakázali nám zúčastniť sa na festivale v New Orleanse a mnohých nás sledovali a vypočúvali. Divadlo sa „nežnej“ otvorilo úplne. Divadelný balkón sa stal tribúnou trnavského Trojičného námestia. Vystúpilo tam veľa rečníkov. V niektorých z nich sa neskôr prebudili poriadne pahltné svine. Námestie skandovalo V jednote je sila až dovtedy, kým ŠtB neskartovala všetko, čo skartovať potrebovala. Plus nastražila materiály, aby tú jednotu rozbila. Takto sa ŠtB pomstila napríklad Jánovi Budajovi. Tak ako kedysi sa z gardistov stali komunisti, tak aj teraz sa všetci komunisti stali „demokratmi“. Som rád, že sme sa vymanili z ruskej kazajky, a treba dávať veľký pozor, aby sme sa tam neocitli zas.

Spočiatku nebolo jasné, ako sa budú udalosti vyvíjať, nemali ste strach?

Strach sme, samozrejme, mali, ale bolo nás veľa a to nám dodávalo odvahu. Pomáhala nám hanba. Hanbili sme sa nebyť odvážni. Budaj a Bútora to dobre pomenovali, že sme prelomili kliatbu strachu a porazili normalizačného démona súhlasu.

Marián Geišberg bol nielen skvelý herec, ale aj básnik a spisovateľ.

Bol učiteľské dieťa. Veľa čítal. Aj v rozhlase. A krásne. Jeho hlas a dikcia pomáhali priblížiť svet autora a oživiť imagináciu príbehu. Literatúre rozumel. Bol pokorný a vedel slúžiť. Nikdy sa netlačil pred autora slova. Už v mladosti sa chopil pera a začal písať sám. Najprv pesničkové texty a neskôr aj poviedky. Mal zmysel pre paradox i pre humor. V svojej podstate bol tragéd, ale vedel, že korením života je úsmev.

Do novembra 1989 ste obaja, tak ako mnohí, vkladali veľké nádeje. Ako vnímal to, čo sa dialo ďalej a deje teraz?

Bolo mu jasné, že človek je predátor a že v každom z nás driemu bezohľadné túžby. Ctil zákon, ale vedel, ako sa dá ohýbať, až môže byť nakoniec nespravodlivý. Zákon odsúdil muža, ktorý pristihol zločinca pri čine za to, že pristihol zločinca pri čine, respektíve že ako bankový zamestnanec nemá právo pristihovať zločinca pri čine. To bolo naše posledné spoločné začudovanie sa nad spravodlivosťou. Maroš vedel, že spravodlivosť je túžba, ktorú treba uspokojovať dennodennou prácou a on to za seba robil cez svoje pesničky, poviedky a javiskové či filmové postavy.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #úmrtie #Marián Geišberg #Juraj Nvota