Ako už názov napovedá, hra sa týka vzniku Československa a zániku rakúsko-uhorskej monarchie. Túto tému v súčasnosti omieľame donekonečna, ale Projekt 1918 prináša aj prekvapenia: humor a sebavedomie. Slovensko sa už len neprizerá dejinám, neťažká si na útlak, je v deji aktívne prítomné. Postava Slováka Lajčiaka je rovnocenná ostatným postavám rôznych národností reprezentujúcim monarchiu, pôsobí úctyhodne a dostáva sa aj do vtipných súvislostí.
Príbehy Projektu 1918 sa neodohrávajú niekde poblíž hlavných miest monarchie, ale na jej periférii, čo je mimoriadne zaujímavé. A hodnoverné, lebo scenár vznikol na motívy textov spisovateľa Josepha Rotha, ktorý z periférie pochádzal. Narodil sa v Haliči, v mestečku Brody (1894), študoval vo Ľvove. Jeho rodákom bol aj známy špión Alfred Redl, ktorý sa narodil priamo vo Ľvove (1864), v monarchii urobil vojenskú kariéru, ale skončil škandálom. Tento plukovník rakúsko-uhorskej armády a veliteľ generálneho štábu vyzvedal pre ruskú tajnú službu. Pre homosexualitu bol totiž vydierateľný. Redl spáchal po odhalení pravdy v roku 1913 samovraždu, ktorou chcel aspoň ochrániť dôstojnícku česť. Jeho príbeh inšpiroval viacerých tvorcov, známy je napríklad film Plukovník Redl, v ktorom ho stvárnil Klaus Maria Brandauer. Pre spisovateľa Josepha Rotha musel byť osud plukovníka mimoriadne silný podnet, keďže Redl bol „od nich“, z Haliče. Tento osud dominuje aj v inscenácii Projekt 1918 – v mozaike rôznych osudov rezonuje motív špionáže, homosexuality, samovraždy, rozpadu dŕžavy, vojny. Ale najmä je to o ľudkoch, ktorí tvorili vtedajší svet.
Stretávame sa s nimi v období, keď už monarchia končí. Výborne to vyjadruje hlavná účinkujúca – voda v plytkých bazénoch. Tentoraz má tekutá dekorácia v inscenácii mnohoraký zmysel: Raz je to bahno, močiar, do ktorého sa symbolicky potápa mocná ríša, raz veselým špľachotom vyjadrí erotické radovánky, inokedy spŕška kvapiek vyvoláva pocit smútku až tragédie. Bazén s vodou na javisku supluje rôzne kulisy – keď treba, je kredencom na čajový servis, alebo skrýšou tajných listov či úkrytom zbrane. Po jej hladine plávajú vo vypätej chvíli znevážené peniaze. Skrátka, voda je perfektne využitá, dostáva rôzny obsah a je aj na čo pozerať. Hra pre oči. Do vody vstupujú aj samotní herci a s týmto nápadom zrejme súvisí aj nápad, aby mužské kostýmy mali krátke nohavice. Takto upravená uniforma vyvoláva rôzne asociácie: sú to menej významní ľudia z periférie, sú veľmi opatrní (vyhŕňajú si gate pre istotu už pred brodom), neoplývajú peniazmi, nemajú na celé nohavice, „nevedia sa nosiť“ a podobne… Sú to skrátka ľudkovia, ktorí sa snažia prežiť. Niekomu je lepšie v monarchii, ten tŕpne, aby vydržala, iní v monarchii trpia, a tí sa tešia, že zanikne. Samozrejme, že Česi a Slováci sa tešili, lebo na obzore bolo Československo a demokracia. Keď sa sen splnil, od monarchie – najmä Slováci od Uhorska – sa odvrátili totálne, lebo spomienky boli boľavé. Zanevreli na ňu a istým spôsobom sa ochudobnili.
Dnes, po sto rokoch, sa už na minulosť pozeráme inak. Bez komplexov. To nám umožňuje rozšíriť si vlastnú históriu, čerpať z nej poznanie o sebe, ponárať sa do dejov v strednej Európe, chápať súvislosti, spoznávať kúty, o ktorých toho veľa nevieme, kam necestujeme (napr. Halič, Ľvov). Projekt 1918 tie biele miesta pripomína a zapĺňa. Navyše, prináša na scénu aj rôzne zaujímavosti z našej kultúry. Jedna z postáv utrúsi poznámku na adresu Slovákov, ktorí (vtedy) ani divadlo nemali a žartom dodá, že azda o sto rokov budú mať aspoň jedného poriadneho herca. Publikum sa srdečne zasmeje: Fajn, divadlo už dávno máme. A herci dobre zahrali. A divák sa baví na ľudkoch z monarchie, ku ktorým aj my patríme.
