Monika Hilmerová: V našej záhrade už rastie lesík vianočných stromčekov

, 25.12.2018 14:00
Monika Hilmerová
„Uvedomila som si, že život ma vedie k herectvu,“ tvrdí herečka Monika Hilmerová. Autor: ,

„Prečo to neskúsiť,“ povedala si desaťročná školáčka, keď hľadali malú hrdinku do filmu O sláve a tráve. Pozvanie na konkurz prijala. Odvtedy si zahrala Monika Hilmerová desiatky filmových, televíznych aj divadelných hrdiniek.

Spomínate si ešte na Petra Solana, režiséra aj oceňovanej drámy Boxer a smrť, ktorý si vás vtedy vybral?

Hneď sa mi vybavila jeho tvár. Desaťročné dieťa nemá šancu človeka veľmi spoznať, ale Peter Solan mi bol strašne sympatický a veľmi som si ho obľúbila. Raz sa ma spýtal, či viem, prečo si spomedzi štyroch stoviek dievčat, ktoré pozvali na konkurz, vybral nakoniec mňa.

Prezradil, čím ste ho zaujali?

Detí, čo prišli na konkurz, sa okrem iného pýtal aj, čo mali na vysvedčení. Všetky vraj najprv spomenuli jednotky, až potom nejakú tú dvojku. Ja ako jediná som začala dvojkou (smiech). Zaujalo ho, že som najprv išla von s tým horším. Zrazu som mu začala trčať v dave detí a táto drobnosť mu pasovala k role, ktorú som mala hrať. O tom som ale nemala ani tušenie. Stretávala som ho občas aj po skončení nakrúcania, bývali sme blízko seba. A napríklad film Balkón plný plienok nakrúcal v dome, v ktorom bývali moji starí rodičia. Keď sme sa stretli naposledy, povedal mi, že sleduje moju hereckú prácu a veľmi ho teší, že práve on zapálil na začiatku tú pomyselnú šnúru mojej hereckej cesty.

Ako dvadsaťpätročná ste zažiarili vo filme Der Lebensborn – Pramen života. Kde vás objavil režisér Milan Cieslar?

Hlavných predstaviteľov dlho hľadali. V najužšom výbere na postavu židovského chlapca Lea bol aj Robo Jakab. Keď stále nevedeli nájsť niekoho, kto by im pasoval na hlavnú rolu Grétky, navrhol mňa. Pozvali ma na kamerové skúšky, nebola som tam však jediná. Myslím, že Cieslar o mne nebol až taký presvedčený, ale dramaturgička Marča Arichteva ho nahovorila, aby to so mnou skúsil. Nakoniec sa z toho stala veľmi zaujímavá filmovačka a je to asi najkrajší film, aký som natočila.

Počas nakrúcania ste museli aj párkrát prejsť cez zamrznuté jazero.

Raz sme sa na ňom korčuľovali a v zábere som musela padať. Už vtedy som počula, ako ľad puká a nebolo to príjemné. V inej sa mal podo mnou dokonca prelomiť. Keďže bola veľmi tuhá zima, vysekali do ľadu dieru. Prepadla som sa, ale mala som na sebe neoprén, až na ňom dobový kostým. Bolo to nepríjemné, pretože v prvom momente vám ľadová voda vtečie aj pod neoprén. Chlad pocítite na vlastnej koži. Ale keď som v inej scéne mala utekať cez celé jazero, už bol odmäk. Ľad taký tenký, že kaskadéri naň odmietli ísť, ani ma neistili. Bolo to nebezpečné. Vyzeralo, že scénu ani nenatočíme, ale dala som sa nahovoriť, že to skúsim. Počula som, ako podo mnou praská, no pán Boh stál pri mne, aj všetci anjeli, takže našťastie sa nič nestalo.

V roku 2000 mala v kinách premiéru aj česko-francúzsko-švajčiarska dráma Oběti a vrazi. Ako na vás prišla režisérka Andrea Sedláčková?

Možno ma našla v nejakej databáze hercov, neviem. Už som mala za sebou niekoľko filmov, tak sa herečka dostane do povedomia a na základe toho prichádzajú ponuky na ďalšie úlohy. Andrea Sedláčková hľadala niekoho, kto by mohol hrať Ivanu Chýlkovú v mladšom vydaní. Poznala ju ešte z jej mladulinkých čias, takže vedela, ako Ivana vyzerala. Zdalo sa jej, že sa podobáme, čo bolo pre mňa prekvapením. Vynikajúca česká maskérka Jiřina Pahlerová sa snažila pripodobniť ju ku mne a mňa k nej. Nakoniec sa jej to aj podarilo a vzniklo čosi, čo si myslím k sebe naozaj pasuje a je uveriteľné. Kvôli tomu, že hráme jednu a tú istú postavu, sme sa stretli s Ivankou Chýlkovou aj režisérkou. Rozprávali sme sa o role, dohodli gestikuláciu, aby sa postavy prepojili. Sú totiž gestá, ktoré sa rokmi nemenia.

Aj radošinci vás objavili, tak ako Peter Solan, v školských laviciach?

Nie, moja mama mi povedala, že v Radošinskom naivnom divadle sa chystá konkurz, nech to skúsim. Mala som šestnásť rokov a radošincov som poznala len z platní. Keďže ma prijali do súboru, zažila som množstvo nádherných zážitkov a zahorela pre divadlo, hoci herectvo som považovala ešte len za svoje hobby. Podobne ako spev. Od detstva som sa mu venovala, v zbore aj sólovo. Ako speváčka som hosťovala na cédečkách aj koncertoch s Jankom Lehotským, Petrom Lipom, Richardom Müllerom a ďalšími. Spievala som aj do rozprávok, veľa aj v RND, takže sa mi moje koníčky prepojili. Ale hereckej práce v televíznych inscenáciách a vo filmoch začalo byť stále viac a viac.

Akým partnerom a principálom bol Stanislav Štepka, zakladateľ dodnes populárneho divadla?

Pred radošincami som poznala hereckú prácu iba pred kamerou. Divadlo vyžaduje trošku iný spôsob herectva. V Radošinskom naivnom divadle som mala mnohých učiteľov, od ktorých som sa mala čo učiť – ako pracujú s divákom, s pointou, ako sa hrá na javisku… Autorské divadlo Stana Štepku, to sú vždy komédie, ktoré majú v sebe – ako sám hovorí – smutno-smiešne situácie. Bola to pre mňa veľká škola a mala som čo odkukávať. Nielen ako pracuje on, ale aj dokonca pani Kolníková. Aj bez školy mala dar vycítiť kedy, čo a ako povedať tak, aby to u divákov zarezonovalo.

Po maturite ste sa rozhodli študovať andragogiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Prečo nie herectvo?

Bavilo ma toho veľa a herectvo bolo len jednou z vecí, ktorej som sa venovala. Aj keď som v tom čase už zahorela pre divadlo, nebola som presvedčená o tom, že chcem byť herečka povolaním. Je to práca, pri ktorej ste odkázaný na to, či vás niekto prizve na spoluprácu a nikdy neviete, či naozaj vyjde. Chcela som pokračovať v štúdiu a hľadala som povolanie, ktorému by som sa raz chcela venovať. Vtedajší manažér a výrazný herec RND Pavel Schwarz mi poradil FiFUK, ktorú vyštudoval. Andragogika je veda o výchove a vzdelávaní dospelých, zapáčilo sa mi, že je to tak trochu mix pedagogiky, psychológie a sociológie. Nezvolila som si však špecializáciu kultúra, ale manažment. A s tým sa dá robiť veľa vecí, či už v sociálnej, kultúrnej, alebo manažérskej oblasti.

Ako ste stíhali štúdium, divadlo aj nakrúcanie?

Študovala som externe, študijný plán som si mohla načasovať individuálne. Mávala som mesačne dvadsaťpäť predstavení aj viac. Uvedomila som si, že život ma predsa len vedie k herectvu. V piatom magisterskom ročníku na FiFUK vo mne dozrelo presvedčenie, že sa mu nemusím brániť. A keďže už mám vyštudované niečo iné, teoreticky by som sa mohla vrhnúť aj iným smerom. Rozhodla som sa robiť herectvo ako povolanie a považovala som za správne mať aj odborné vzdelanie.

Hneď po absolvovaní herectva na VŠMU vás prijali do SND. Bolo to naplnenie sna či šťastná náhoda?

Na začiatku tretieho ročníka na VŠMU mi pán Slezáček, vtedy šéf činohry, povedal, že by bol rád, keby som prijala angažmán do SND. Ostala som zaskočená – už? A poprosila ho, či mu môžem odpovedať až po skončení školy. S láskavosťou a jemu vlastným milo štipľavým humorom mi potom častokrát pripomínal: „Monika, ja nemám amnéziu pamäti, vy ste ma najprv odmietli!“ Keď sa na to spätne pozerám, skutočne som bola asi blázon, že som okamžite neprijala jeho ponuku na našu prvú scénu. Hovorila som si – ešte uvidíme, ako sa všetko vyvŕbi. Nikam som sa neponáhľala. Ale keď som bola v poslednom ročníku, povedala som pánovi Slezáčkovi, že by som to teda rada skúsila. Prijali ma. Som mu za to veľmi vďačná a je mi ľúto, že už nie je medzi nami. Často naňho spomínam.

V prvom zo seriálov, ktorých už máte na konte tucet, ste si zahrali ešte ako študentka. Ako chutí divadelnej a filmovej herečke seriálová práca?

Záleží na projekte a scenári. Či sa nakrúca filmovo ako napríklad ten prvý Ako divé husi, keď sa všetko robilo v exteriéroch, alebo či ide o sitkom ako Hoď svišťom. Je to úplne iný spôsob natáčania. Musíte brať do úvahy, že tam ešte prídu smiechy publika. Či ide o výrazne komediálne ladený seriál ako Oteckovia, alebo skutočne dramatický ako Búrlivé víno či Ordinácia v ružovej záhrade. Mám rada aj prácu pred kamerou, aj divadlo. Veľa hercov dáva na prvé miesto javisko, ale mňa teší, že môžem robiť jedno aj druhé. Baví ma práve tá rôznorodosť práce.

Väčšina z nás pozná Umu Thurman len z filmového plátna, vy ste ju zažili aj v divadle. Na Broadwayi ste ju videli v hlavnej úlohe inscenácie The Parisian Woman. Aká bola na javisku?

Bol zážitok vidieť naživo áčkovú hollywoodsku herečku hrať divadlo. Sedela som asi dva či tri metre od nej a myslím si, že išlo o veľmi vydarené predstavenie. Bola som prekvapená, ako reagovali diváci. Bol to rozdiel od publika v našich krajinách. Tu sú skôr tichší, počujete ich smiech a potlesk, tam mi pripadala ich komunikácia oveľa spontánnejšia aj trochu odviazanejšia. Ale Američania sú spontánni aj na ulici. Videla som Umu Thurman vo viacerých filmoch, ale iba v jednej divadelnej role, ťažko posudzovať. Pre mňa mala aj silné momenty, ale aj miesta, v ktorých som cítila, že je asi viac zvyknutá byť pred kamerou. Ale bol to skutočne zážitok.

Televízna rozprávka Chichôtka, v ktorej ste si zahrali rozmaznanú princeznú, nepatrí k hitom vianočného programu. Videli ju už vaše deti?

Leonko ju ešte asi nevidel, ale Zarka áno. Dievčatá majú rady princezné a páčilo sa jej, že mám krinolínu. Chichôtku som nakrútila dávno, ešte som nemala deti. Odkedy ich mám, nakrúcanie pre deti prežívam intenzívnejšie. Keď som prespievala disneyovskú Snehulienku, bola som až dojatá, lebo som myslela na to, že ju uvidí aj moja dcéra. Alebo keď som dabovala animovanú rodinnú komédiu V hlave, boli momenty, keď som mala až slzy v očiach, tak ma to dojímalo. Dokonca aj Zarinka v tom filme dabovala jednu z postáv.

Máte už nachystané darčeky?

Áno, ale niekedy som nerozhodná, či mám už fakt všetko, a ešte aj 23. decembra chcem doladiť nejaké drobnosti. Záleží na tom, koľko mám práce a či stíham niečo nachystať vopred, alebo nie.

Čím najradšej obdarúvate svojich najbližších?

Tým, po čom túžia. Baví ma premýšľať o tom, čo by ich potešilo. Prísť na to, čo už hádam aj zabudli, že by chceli. A poteší ma, ak sa mi podarí niečo také vymyslieť.

Máte čas na vypekanie vianočných zákuskov a koláčov?

Nikdy som ich v detstve nechcela ani nejedla, takže u nás doma sa nepieklo. Preto ma to mama ani nenaučila. Obe moje švagriné aj Jarkova mama perfektne pečú a niečo nám odložia, nemala som teda ani motiváciu. Kvôli Zarke som ale pečenie chcela vyskúšať a poprosila švagrinú, či by ma to naučila. Piekli sme medovníčky spolu s deťmi a bolo to hrozne milé. Priznám sa, nejde mi ani tak o tie medovníčky a koláčiky, samotné pečenie s deťmi je veľmi milý a príjemný zážitok.

Aké sú vaše Vianoce?

Pamätám si, že ako dieťa som veľmi plakala pri rozprávke Hansa Christiana Andersena Smrek. Vyzdobený na Vianoce si pripadal výnimočný, ale skončil na povale, kde si celú zimu spomínal na najkrajší deň vo svojom živote. Ostal nepotrebný, zoschnutý a na jar ho spálili. Smutná, ale pekná a veľmi múdra rozprávka na mňa tak silne zapôsobila, že som vždy chcela živý strom, ale ako dilemu vyriešiť? Odkedy som začala robiť vlastné Vianoce, zaviedla som živý stromček – v črepníku. Vďaka rozprávke som preniesla tento zvyk do vlastnej rodiny. Stromček potom zasadíme, takže v záhrade mojich rodičov už rastie malý lesík. Minulý rok sme ho ponechali v črepníku, krásne prežil, takže ho budeme mať aj na tieto Vianoce.

Monika Hilmerová (44)

herečka
Vyštudovala FiFUK a VŠMU. Od 16 rokov bola členkou Radošinského naivného divadla, od roku 2003 pôsobí v Činohre SND. Pred filmovou kamerou debutovala ako 10-ročná (O sláve a tráve). Na konte má desiatky divadelných a filmových postáv, hráva v televíznych seriáloch. Za stvárnenie ústrednej hrdinky filmu Der Lebensborn – Pramen života získala cenu Strieborný delfín na MFF Festróia v Portugalsku. S manželom Jarom Bekrom má dcéru Zaru a syna Lea.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Vianoce #Monika Hilmerová #vianočný stromček
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku