Recenzia: Nevera s vysokým doletom a tvrdým pádom

Bergman blažený alebo Bergman prekliaty? Šťastlivec, ktorý sa cez tvorbu kajá pri nohách vlastných démonov a získava vytúžený pohľad nestranného pozorovateľa, či skôr trestanec odsúdený na večný očistec a popíjanie vína s kostlivcami?

08.01.2019 14:00
Nevera Bergman Foto:
Daniel Fischer (David) a Marta Maťová (Marianne) v inscenácii Nevera.
debata

Prikloniť sa na jednu alebo druhú stranu nie je jednoduché, najmä ak ide o dielo svetoznámeho švédskeho autora, kde sa oba scenáre neustále preplietajú a konfrontujú v plodnej symbióze. Divákovi to rozhodne neuľahčuje ani nová divadelná adaptácia Nevera podľa rovnomennej filmovej predlohy, v ktorej sa Bergman voľne inšpiroval vlastnou životnou skúsenosťou.

Herečka Marianne (Marta Maťová) vedie šťastný život po boku svojho manžela Markusa (Daniel Žulčák), renomovaného dirigenta, s ktorým majú dcéru Isabelle. Dlhé večery im svojimi návštevami často spríjemňuje spoločný priateľ, talentovaný, no prchký režisér David (Daniel Fischer). Spočiatku platonické puto Marianne a Davida sa však pod vplyvom okolností mení na vášnivý vzťah, ktorému herečka nedokáže vzdorovať aj napriek vedomiu, že tým postupne prichádza o svoju rodinu.

Keď Bergman tragický príbeh o ľúbostnom trojuholníku písal, sám seba v ňom obsadil do úlohy scenáristu. Aby od diela získal patričný odstup, na jeho zrežírovanie oslovil svoju múzu Liv Ullmanovú, ktorá podľa neho natočila v roku 2000 rovnomenný film. Možnosť pohliadnuť do majstrovskej mysle, navyše ak sa do cudzích rúk vkladá sama celkom dobrovoľne, je však priveľmi lákavá ponuka, aby ju nevyužili aj ďalšie generácie. Výzvu prijal aj režisér Matúš Bachynec, ktorému sa v komornom prostredí podarilo rafinovane skondenzovať pocit úzkosti bez toho, aby prstom ukázal na konkrétneho vinníka.

Vo svätyni ohraničenej múrmi Bergmanovej predstavivosti sa kvety vždy kládli k nohám postele. Ako zdroj všetkých slastí aj trápení ju do centra pozornosti diváka zasadila aj scénografka Barbora Šajgalíková. V spomienkovej retrospektíve starnúceho umelca sa pod jej vedením zhmotnil severský minimalizmus a jednoduchosť. Nie s príchuťou bezduchej sériovej výroby, ale s jasným zámerom odbremeniť diváka od zbytočných vizuálnych vnemov. Aj v oklieštenej forme však stále plní svoj význam. Čistotou a prostotou kontrastuje s rozhodnutiami, ktoré postupne vyplavujú na povrch tie najtemnejšie zákutia ľudskej duše.

Bachynec v dramatizácii zdvihol hodenú rukavicu a Bergmana (Viliam Hriadel) zobrazil ako inscenátora jeho vlastného príbehu. Ide len o to „hrať sa a vymýšľať si“, snaží sa Bergman pod nevinnou zámienkou vylákať postavy na scénu. Marianne, Markus aj David ako poslušné figúrky spočiatku ochotne pristupujú na jeho hru, slepá odovzdanosť, ktorú svojmu tvorcovi preukazujú, sa však obracia proti nemu. Zrazu musí čeliť ich bolesti a dôsledkom činov, ktoré v prevtelení postavy Davida spočívajú aj na jeho pleciach.

Práve zmena perspektívy v spôsobe rozprávania dáva Bachyncovi možnosť pohrať sa s dynamikou dramatizácie a divákovi tak postupne dávkovať neúnosnú trpkosť prameniacu zo straty dôvery. Emocionálne vyčerpávajúce scény tak Bergman často prerušuje klapkou, prípadne sa s postavami púšťa do vecnej konverzácie o ich problémoch. Chvíľky zdanlivého pokoja oddeľujúce chvíľky beznádeje sú však pascou tak pre Bergmana, ako aj pre diváka. Rovnako ako ambientné zvuky opakujúce sa v slučke či projekcia morského prílivu a odlivu v pozadí symbolizujúce nemenný stav sveta, v ktorom sa každý osud, i ten najtragickejší, mení len na zrnko piesku.

K uveriteľnosti príbehu nemalou mierou dopomohli aj herecké výkony. Viliamovi Hriadelovi zdatne sekundovalo aj jeho mladšie ja, Daniel Fischer, ktorý sa s Bergmanom zaplietol už v inscenácii Slovenského národného divadla Fanny a Alexander. Citlivo a bez afektu svoju úlohu zvládla aj Marta Maťová, ktorá sa po tom, čo museli autori hry vynechať postavu jej dcéry Isabelle, stala jedinou ženskou postavou. Jej Marianne je pragmatická, ženská, no zároveň krehká, čo autori zdôraznili tým, že ju nechali odetú len v nočnej bielizni. Daniel Žulčák možno vyčnieval zo všetkých najmenej, o to viac však zo seba dokázal vyťažiť démonické polohy ostro kontrastujúce s jeho seriálových obrazom.

Nevera v Štúdiu 12 ponúka trpkú štúdiu o vzťahoch. Divák síce tuší nešťastný koniec, no rovnako ako aktér nevery ochotne podlieha ilúzii prameniacej z chvíľkovej eufórie a z naplnenia túžby. Čím vyššie však vyletí, tým drsnejšie na záver padne. Je to len hra, vymýšľame si, argumentoval by Bergman, sú to však slová šťastlivca alebo odsúdenca?

Hodnotenie Pravdy

5 hviezdičiek z 5

  • Ingmar Bergman: Nevera/ réžia: Matúš Bachynec / účinkujú: Marta Maťová, Viliam Hriadel, Daniel Fischer, Daniel Žulčák / premiéra 11. decembra 2018 v Štúdiu 12

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #nevera #recenzia #Daniel Fischer #Ingmar Bergman #Štúdio 12