„Upútal ma autorkin zvláštny štýl. Vtiahla ma postava Mathey ako metafora seniorov. A najmä to, že aj je to smutno-smiešne, aj keď sa hovorí o smrti. Je to určitá filozofia, ktorá ľuďom pomáha prekonávať tragické momenty,“ hovorí Zita Furková, ktorá prišla s nápadom preniesť príťažlivú literárnu predlohu na javisko. Stvárňuje aj hlavnú hrdinku, ktorá po manželovej smrti ostala sama. Len so spomienkami na spoločný život. „Keď sme nakrúcali v centre pre seniorov, uvedomila som si osamelosť tých ľudí. Akoby sa spoločnosti stránili, ako by sa jej báli. A to je aj prípad Mathey. Bojí sa spoločnosti, ale vlastne túži po zviditeľnení. Nie je však toho schopná, pretože je veľmi plachá,“ pokračuje výrazná charakterová herečka.
Kniha je napísaná ako vnútorný monológ, tvorcovia však zavrhli myšlienku monodrámy. „Najzákladnejšie rozhodnutie bolo priviesť na scénu aj iné postavy, o ktorých Mathea hovorí. Jej manžel, ktorému hovorí Epsilon, hoci má iné meno, je už mŕtvy. Ale my sme sa rozhodli zhmotniť ho na javisku a priviesť ho do dialógov a scén,“ vysvetľuje režisér a autor dramatizácie Jakub Nvota. Aj z rodiny pozná situácie, že keď človek stratí niekoho blízkeho, istý čas má pocit, ako keby mal každú chvíľu vstúpiť do dverí. „Krátko po manželovej smrti aj Mathea s ním komunikuje, ako keby bol prítomný. A my ho skutočne v divadle vidíme. Ale keď hrdinka pochopí, že je to ilúzia, vydáva sa do ulíc a náhodne stretne druhého muža. Vďaka nemu sa dozvie, že na svete nie je sama, kto prežíva starobu, stratu a kto sa vyrovnáva so smrťou, lebo predovšetkým o tom je knižka aj naša inscenácia,“ prezrádza režisér v rozprávaní pre Pravdu.
Padli si do oka za zvláštnych okolností. Na školskom dvore sa Mathea pokúšala spočítať kamene, vtom je dvakrát udrel do čela blesk. Aj Epsilon sa odlišoval od spolužiakov. „Bol iný. Aj ja som bol v škole iný. Tenký ušatý chalan, ktorého sa spolužiaci neodvážili biť len preto, že som mal starších bratov, ktorí ma vždy ochránili,“ hovorí Ady Hajdu. Kvôli postave Epsilona mu maskérky musia farbiť vlasy nasivo. „Obaja outsideri prežili spolu veľa rokov. Ona doma, čakajúc, kedy sa muž vráti, on v práci v štatistickom úrade. Ale mnoho vecí si nikdy nepovedali, a tak si ich hovoria až teraz,“ pokračuje. Napríklad spomínajúc na prvú sánkovačku Mathea hovorí: „Vtedy som ti tak veľmi chcela povedať, že ťa ľúbim… Miesto toho si sa dozvedel, že vlani zabili žraloky sedem a hriankovače štrnásť ľudí.“
V predlohe našiel Jakub Nvota to, čo považuje za podstatu svojho divadelného hľadania. „Autorka mala dvadsaťdeväť rokov, keď knihu napísala. Použila humor nie na zábavu a vtipy, ale ako spôsob pochopenia a prežitia tých najťažších životných situácií. Že je to forma poznania,“ hovorí. Hrdinka nie je podľa neho intelektuálna špička. Naopak – tak trochu dieťa, trochu klaun a trošku starý človek. „To, čo hovorí a ako rozmýšľa, je úsmevné, ona to však myslí úplne vážne. Cez tú absurditu sa dokáže vyrovnávať aj s veľmi ťažkými témami ako zmysel života. A nachádza taký uhol pohľadu, že sa vie na veci pozrieť aj inak, spracovať ich v sebe a to je pre život veľmi dôležité,“ dodáva Jakub Nvota.
