Emil Horváth: V Európe sme doma

Vlani sme oslavovali výročie vzniku republiky a všeličo sme pospomínali. Chýbalo vám niečo v slávnostných dňoch?

Vznik Československa považujem za najvýznamnejší krok v našich dejinách, pretože Slováci sa etablovali ako národ prvýkrát, Česi predsa len mali kráľovstvo ešte pred Bielou horou, ale pre nás to bol zlomový moment. Etablovali sme sa ako národ v rámci Československej republiky. Považujem to za medzník v našej histórii, a nechápem, prečo 28. október nie je štátnym sviatkom popri mnohých iných štátnych sviatkoch. Aspoň Martinská deklarácia by sa mala oslavovať ako slovenský štátny sviatok.

Nebude rok 2019 oproti predošlému, ktorý bol nabitý významnými výročiami, nudný?

Myslím, že nudný nemôže byť, pretože Slovenské národné divadlo bude oslavovať sto rokov, a národ, ktorý má svoje národné divadlo, je etablovaný. Takže je to veľké výročie a ja osobne budem šťastný, keď sa ho v zdraví dožijem. Keď v roku 1920 Oskar Nedbal otváral národné divadlo, bol to medzník. Zvláštny historický moment, ktorý má stále mimoriadny význam.

Z Rakúsko-Uhorska sme vystúpili a potom sme sa k nemu nehlásili. Teraz, po sto rokoch, máme už k monarchii sebavedomý vzťah a nanovo ju objavujeme. SND koncom minulého roka premiérovalo hru Projekt 1918 na motívy próz Josepha Rotha. Vy hráte postavu Knopfmachera. Študovali ste si dejiny?

Je to zaujímavý exkurz do roku 1918… Dramatizácia, ktorú urobil na základe próz Josepha Rotha Danko Majling, je výborná, lebo z literárnej predlohy vybral tragikomické situácie. Odráža sa v nich obyčajný život v provinčnom prostredí monarchie, ale aj to, že bola vojna. Sú to príbehy aj dejiny. Aj naše dejiny.

Naše dejiny sa teraz návratmi košatia…

<A>Keď v roku 1989 padol komunizmus, hovorili sme, že musíme ísť do Európy. Asi sme si neuvedomili, že sme tam už dávno. Ako súčasť Rakúsko-Uhorska sme predsa tiež boli súčasťou Európy. Môj starý otec z otcovej strany bol sklár, ktorý pracoval v novej hute v Zlatne a v Nemšovej. Ako sklár mal raz za rok šancu nakúpiť za továrenskú cenu sklo a potom ho predať. Dal sklo do debničiek a išiel s tovarom do Terstu. Tam ho čakal Talian, s ktorým sa pred rokom dohodol podaním ruky. Starý otec bol Európan. Svojím spôsobom je zvláštne, že druhá či tretia generácia ich potomkov dnes hovorí o objavovaní Európy. My sme pritom Európania vždy boli.

Inscenácia Projekt 1918 prináša na javisko aj pohľad na situáciu v monarchii, ktorú vynikajúco vyjadril práve Roth: provinčné pomery, zaostalosť niektorých regiónov, rôzne postavenie národov v ríši. Čo prezentuje vaša postava?

Áno, naša inscenácia reflektuje to, že v monarchii existovalo veľa národností. Tie mali medzi sebou napätie a problémy. Niektoré národy sa neznášali. Slováci neboli etablovaní ako národ, bol tu silný maďarský vplyv, existovali kontroverzie medzi Rakúšanmi a Maďarmi. Svojím spôsobom je to tiež poučenie. Byť v Európe znamená dnes existovať vedľa seba v spoločnosti, ktorá rešpektuje svojich členov. Po stránke národnostnej, náboženskej aj ľudsky. Inscenácia – aj podľa diváckeho ohlasu – spĺňa tento účel. Postava Žida Knopfmachera, ktorú hrám, je jedna z tých, ktoré fungovali v Rakúsko-Uhorsku, a myslím, že vystihuje dobu a ľudí, ktorí sa v nej uplatňovali. Jeho život sa krúti okolo peňazí. A otázka na novú generáciu je, či sa aj dnes má všetko krútiť okolo peňazí.

Spomenuli ste spolunažívanie mnohých národností. Máte nejaké chorvátske korene, ako naznačuje vaše priezvisko Horváth?

Počul som – a nechcelo sa mi tomu veriť, že Horváth je vraj na Slovensku najfrekventova­nejšie priezvisko. Asi pred 15 rokmi som sa stretol s jedným maďarským filmovým režisérom, ktorý bol prekvapený, že Horváth nevie po maďarsky. Rozprávali sme sa totiž po anglicky. On tvrdil, že Horváth je čisto maďarské meno, vtedy vraj polovicu budapeštianskeho telefónneho zoznamu tvorili Horváthovci.

Poznáte svoj rodokmeň?

Stará mama z otcovej strany sa narodila v Kluži v Rumunsku, otcov otec, spomínaný sklár, sa narodil v Salgótarjáne v severnom Maďarsku. Mali sme v rodine Hoffmanovcov, čo boli Nemci. Sestra starého otca sa volala Hermína. Bol to dobrý mišung, vzorka monarchie. Pestrá spoločnosť, ktorá sa vo veľkej ríši tolerovala. Pravdepodobne nejakých chorvátskych predkov mám. Keď idete do Nemecka, sú tam zlatníctva Horváth, ale vyhlasujem, nepatria mi. A ani by som ich nechcel, som spokojný s tým, čo mám.

Ste spokojný s repertoárom nášho Národného divadla? Hráte rád v novej budove SND?

Činohra SND je repertoárové divadlo pre široké spektrum publika. Budova DPOH na Laurinskej ulici bola úžasná, mysleli sme si, že tamojší genius loci sa nedá preniesť, ale ukázalo sa, že to ide. Nie je veľa krajín v Európe, ktoré majú nové národné divadlo. A je úžasné, že toľko mladých ľudí chodí do divadla! Niekedy, keď hrá naraz činohra, opera aj balet, ide sem aj tisícdvesto pekne oblečených a slávnostne naladených ľudí. Repertoár je zložený z rôznych titulov – od intelektuálnych vecí až po zábavné Dobrodružstvo pri obžinkoch. Už niekoľko rokov hráme Polnočnú omšu od Petra Karvaša. Kto chce niečo ľahké, ide na komédiu Tak sa na mňa prilepila. Ale náročných inscenácií je asi väčšina – diváci sa hrnuli na Invázie barbarov alebo na novšiu hru Pred západom slnka.

Prináša repertoár aj niečo nové pre hercov?

Literatúra je v divadle prvotnou inšpiráciou, z ktorej sa vychádza pri inscenovaní. To je zaujímavé aj pre herca. Klamal by som, keby som hovoril, že som študoval len rok 1918 alebo prvú svetovú vojnu. Čítam viac.

Čítali ste predtým aj Josepha Rotha? Tento autor sa narodil v roku 1894 v Haliči a nie je veľmi známy…

Vedel som, že Roth napísal Radetzkého pochod. Dejiny ma zaujímajú. Dnes vychádzajú úžasné knižky. Naša generácia má v dejepise medzery. V škole sme ani o prvej republike veľa nehovorili, skôr sa glorifikovala boľševická revolúcia. Mimochodom, chystáme ďalšiu veľmi zaujímavú hru, ktorá vychádza z dejín. Budú to Ruské denníky Ale Rachmanovovej. Dramatizáciu bude robiť Roman Polák. Je to tom, čo vlastne znamenala boľševická revolúcia, pravda o nej.

Do klasických hier sa dnes často vkladajú súčasné problémy. Nie sú súčasní autori schopní napísať silné hry zo súčasnosti, a tak režiséri s dramaturgmi radšej aktualizujú overené tituly?

V divadle, pokiaľ sa robí súčasná téma, je to naozaj často dramatizácia nejakého prozaického diela. Prozaické dielo nemá parametre drámy. Mohli by sme si klásť otázku, prečo nemáme mladých autorov alebo prečo nie sú vedení k písaniu drám? Bol som v roku 1994 v USA na podujatí „Americké divadlo“. V meste Louisville je každoročne festival súčasnej americkej drámy – volá sa to Desaťminútové drámy a píšu ich mladí autori. Prišiel nebohý Sam Shepard, Neil Simon – ľudia, ktorí písali hry, mali školenia, ako sa píše hra, mali základy od Aristotelovej Poetiky až po najrôznejšiu literatúru o technike drámy. V divadle tie desaťminútové hry hrali profesionálni her­ci.

To mohlo byť veľmi zaujímavé. Dokážu byť aj dramatizácie dynamické?

Tam sa stále niečo dialo. Divadlo je od slova diať a na javisku musíme vidieť, čo sa deje. Nepotrebujeme niekoho, aby nám hovoril, čo sa stalo alebo čo sa bude diať. Nepotrebujeme bojovníka, ktorý oznámi, ako prebiehal boj a koľko bolo mŕtvych. To sa musí udiať. Verím, že sú takí autori. Polnočná omša profesora Karvaša aj po 75 rokoch znesie najprísnejšie kritériá drámy! A režíroval ju mladý Lukáš Brutovský! Mladí tvorcovia hru zosúčasnili – zredukovali to, čo Karvaš musel dopísať pre komunistov – napríklad, že jedna z postáv v horúčkach sníva o budúcnosti a žití v socializme. Vyabstrahovali z jeho prózy drámu. Napísať drámu je ťažké. Súvisí to s celkovou situáciou a záujmom. Preto je veľmi veľa dramatizácií. Niektoré sú lepšie, iné horšie – ale aj z dramatizácií sa môže stať fenomén, a možno práve Projekt 1918 to potvrdzuje.

Aj slávne televízne pondelky nahrádzali pôvodnú tvorbu? Tiež bolo azda málo autorov?

Skôr sa nedalo o všetkom hovoriť. V televízii za ťažkej normalizácie dramaturg Daniel Michaelli prišiel s vynikajúcim nápadom: Nebudeme sa trápiť s výčitkami, že scenár je málo socialistický. Vybral svetovú literatúru, kde už prepadli autorské práva. A tak sme hrali v televízii Goetheho, Schillera, Gogoľa atď. Takto vznikli slávne inscenácie – televízne pondelky. Takže aj toto je možná cesta v divadle. Dnes také problémy nemáme, ale nemáme ani veľa súčasnej drámy. Samozrejme, nájdu sa dobré veci. Sám som s Ferkom Kovárom hral v Modrom salóne hru Petra Pavlaca Slovo Válkovo o Miroslavovi Válkovi. Peter Pavlac je naozaj zdatný dramatik, mal to naštudované. Napriek tomu, že je to fikcia, inšpirovaná minulosťou, je prenosná v emóciách aj na súčasníka.

Hrali ste Válka aj kráľa Svätopluka, stvárnili ste politikov z najrôznejších období dejín – od Veľkej Moravy až po súčasnosť. Majú politici vždy niečo spoločné?

Občas sa hovorí, že politika do divadla nepatrí – ale nemôže nepatriť do divadla, pretože politika je súčasťou vášho života. Nedá sa nič robiť, nemôžete to oddeliť. Otec absurdnej drámy Ionesco kritizoval Bertolta Brechta: Brecht je úžasný divadelník, nemám proti nemu výhrady, až na to, že nám vnucuje svoje politické názory. On bol totiž komunista. Divadlo by podľa neho nemalo byť prezentovaním jednej ideológie, vytváranie nátlaku na diváka. Ionesco hovorí, až keď vyzlečieme diváka zo šiat donaha, dostaneme sa mu pod kožu, až vtedy sa dopátrame k jeho duši a vnútru a môžeme dať nejakú slušnú výpoveď o tomto svete a o človeku.

Ale hrali ste aj biskupa v satirickom televíznom seriáli Ministri.

To som si len odskočil…

Neobávate sa, že takouto postavou stratíte svojich fanúšikov? Veriacich sa epizóda o spovedaní sa ministrov mohla dotknúť.

Nad týmto človek vôbec nemusí uvažovať, stotožnenie herca s postavou si vytvárajú sami diváci. Kdekoľvek prídem, hovoria mi "pán Dolinský” – tak sa volala moja postava v seriáli Búrlivé víno. Sú to skôr humorné záležitosti. Za socializmu som napríklad hral Shakespearovho Macbetha a po predstavení ma čakali učiteľky. Hovorili, že to teda odo mňa nečakali – že nie je dobré, že som taký odporný. A ja na to: prepáčte, ale aký môže byť vrah? Herec chce postavu vždy zobjektívniť, ale pri Macbethovi je to ťažko. V Aréne som hral kontroverznú postavu Husáka – to napísal Viliam Klimáček veľmi dobre. Už vtedy som režisérovi hovoril, že nemožno o ňom povedať, že je to negatívna postava.

Aká je?

Husák je skôr z ľudského hľadiska nepochopiteľná postava – že bol väznený za Tisa, Gottwalda, Zápotockého a Novotného, dokonca ho mučili a potom nastúpil v normalizácii a ako prezident zatváral ľudí, teda robil to isté, čo kedysi robili jemu, a ospravedlňoval to slovami: „My nikoho nevešiame. Dostane päť rokov, odsedí si dva roky.“ Svojím spôsobom strašné. Český herecký kolega mi hovoril príhodu, ako stretol na Václaváku speváka Karla Černocha a ten mu hovorí: „Dej mi na Sunar.“ Nemohol dostať nikde prácu, nielenže nemohol nikde spievať, nemohol hádzať ani lopatou a mal malé decko. Takže v postave treba vždy hľadať dôvody, čo ju k určitému konaniu viedlo. Nie hneď vynášať súdy. Nechať niečo aj na diváka. Keď sme hrali Válka, prišla tam diváčka a hovorí: „Ale Válek bol taký dobrý človek.“ Nepopierame to, ale až na to, že sedel v Carltone, dole na námestí bili ľudí a on o tom vedel. Určite veľa ľuďom pomohol, ale bol ambivalentná postava. Jeden francúzsky autor hovorí: Život nie je absurdný, je len veľmi ťažký.

Vy sám ste režisér. Ako sa vám spolupracuje s inými režisérmi? Beriete ich vážne?

To nie je problém, keď hrám, správam sa zásadne ako herec, nie ako režisér. Nemôžete sa dostať v spolupráci do antagonistického vzťahu s niekým, ani s kolegom. Musíte na javisku milovať aj kolegyňu, s ktorou trebárs v reáli nemáte dobré vzťahy. Režisér sa predsa len témou zaoberá aspoň o pol roka, niekedy o rok dlhšie než herci, ktorých obsadí. Sedí s výtvarníkom, scénografom, hudobným skladateľom a prichádza s nejakým nápadom, a ak je ten nápad dobrý, tak režisér musí hercov nakaziť nadšením ako nejakou infekciou – a to sa mi našťastie ako režisérovi darilo. A keď ma režíroval môj žiak Lukáš Brutovský alebo dnešný šéf činohry Miško Vajdička, neprekážalo mi to.

Režírujú vás vôbec vaši žiaci alebo vás nechajú hrať, ako chcete?

Samozrejme, že režírujú. Divadlo je otázka dohody, je to prísna matematika. Divák vidí výsledok, nezaujíma ho, koľkokrát na tréningu povrazolezec spadol, ale obdivuje ho, keď bezchybne prejde po lane.

Hrá sa dnes inak ako vo vašich začiatkoch? Zmenil sa spôsob, ako hráte?

Ťažko sa to hodnotí, vo všetkých obdobiach existovali skvelí herci – Jindřich Plachta, Oldřich Nový, Ctibor Filčík… Ten napríklad hovoril: Neviem, čo je to alternatívne herectvo, viem len, že herec by mal hrať správne. Na javisku sa nedá zahrať myslenie, musí to byť mysliaci človek, inak nie je možné zaujať diváka. Plus treba ukázať emócie, ktoré musia byť adekvátne situácii. Karol Zachar hovoril, že na javisku musí byť situácia ľudská a zaujímavá. To, že niekto dýcha, nie je zaujímavé. Ale prečo nemôže dýchať, že ho predtým niekto bodol nožom, to je zaujímavé.

Vraj budete hrať v seriáli Autoškola. Bude to humorné?

Je to absurdná bláznivá komédia, takú komediálnu postavu som dávno nehral. Sú bežnejšie skôr v českej kinematografii – Což takhle dát si špenát alebo Kdo chce zabít Jessii? Niečo tohto typu, ale vychádza to z reálnej situácie. Napísal to režisér Tomáš Jančo a po dlhom čase to bola pre mňa veľmi príjemná spolupráca. Má to osem dielov, nie je to denný seriál – ja už som sa zapovedal, že po piatich rokoch denného seriálu stačilo, toto ma zaujalo situačne.

Čo čakáte od nového roka?

Prichádzam do veku, kedy človek už zásadný zlom očakávať nemôže. Mám skôr predstavu, aby to aspoň takto vydržalo. Filozof, básnik a prozaik Voltaire ako vtip povedal, že sa rozhodol byť šťastný, lebo je to dobré pre jeho zdravie. Páči sa mi tá absurdita – človek je obyčajne šťastný, keď má zdravie. Herec predáva sám seba, ako starne, všetko je proti nemu – nejde o to, ako vyzerá, ale musí byť psychicky mladý, aby mohol robiť toto povolanie. Lebo herec musí mať na javisku temperament, energiu a pamäť, tá je nesmierne dôležitá – všetko sa dá na javisku zahrať, ale neoklamete myslenie. Hrám asi v siedmich tituloch, ak to bude takto ďalej, budem sa len tešiť.