Podľa nej je Moliére stále živý. „Odhaľuje ľudské archetypy, ktoré sú večné. Je nekompromisný, pravdivý, úprimný a predovšetkým skvelý pozorovateľ. Nezjemňuje žiadnu z postáv, všetky majú chyby a nedokonalosti. To je krásne, ľudské, bytostné,“ vysvetľuje režisérka. Škola žien by vraj pokojne mohla mať podtitul komédia nielen o žiarlivosti. Všetko sa točí okolo bohatého muža v najlepších rokoch. Nekompromisný kritik manželstva Arnolf sa mu roky vyhýbal zo strachu, že by mu žena mohla nasadiť parohy. Keď sa napokon predsa len rozhodne oženiť, tak len s dievčinou, ktorú si sám vychová. Sveta neskúsenú a v pavučinách vzťahov sa nevyznajúcu mladučkú Agnesu tvaruje podľa vlastných predstáv ako voskovú figúrku. Lenže… Čo sa stane, keď jeho chovanka stretne rovnako mladého a navyše sympatického Horáca?
„V každej postave je niečo sympatické. Dokonca aj pri žiarlivcovi Arnolfovi ma fascinuje jeho húževnatosť. Mladý Horác je rojko a ja tiež. Agnesa je odhodlaná vzdelávať sa a pracovať na sebe,“ hovorí Adriana Totiková o tom, čím sú jej Moliérove charaktery blízke. Odvážne zasiahla do originálu. Postavu Arnolfovho priateľa Chrysalda nahradila ženou. Kamarátkou, ktorá je vždy nablízku a dokáže vždy dobre poradiť. „Naša vymyslená Katalin je múdra a skúsená žena, ktorá hľadá lásku, chce byť partnerkou, manželkou a možno aj matkou,“ vysvetľuje režisérka, ktorá sa pod úpravu podpísala spolu s dramaturgom Michalom Balážom.
„Arnold má v sebe mnohé autobiografické črty svojho autora, keďže sa takisto snažil o lásku omnoho mladšej ženy. Jeho sebareflexia je natoľko úžasná a natoľko vyvinutá, že bol schopný si sám zo seba urobiť obrovskú srandu,“ hovorí predstaviteľ ústredného hrdinu Ivan Krúpa. Postava Arnofla je vraj divadelným darčekom k jeho okrúhlemu životnému jubileu. „Všetci by sme chceli, aby náš partner – bez ohľadu na vek a výchovu – fungoval podľa našich pravidiel a tak, ako by sme chceli. A keďže to chcú obaja partneri, prichádzajú stresy, lebo sa nevieme stretnúť. A predháňame sa v tom, kto koho prerobí na svoj obraz,“ pridáva Alena Ďuránová, ktorá hrá Agnesu. Scénu evokujúcu dobu vzniku hry navrhol Michal Lošonský, dobové kostýmy Katarína Holková. Autorkou hudby je Ľubica Čekovská, o pohybovú spoluprácu sa postaral Martin Borko.
A čím môže po viac ako tristopäťdesiatich rokov od svojho vzniku osloviť dnešného diváka? „Mám pocit, že Arnolfovia sa nám tu množia geometrickým radom. A najsmutnejšie na tom je, že oni si to ani neuvedomujú. V tom sú oproti Moliérovi v obrovskej nevýhode, a o to komickejšie potom pôsobia,“ dodáva režisérka Adriana Totiková.
