„Dôležité bolo vytiahnuť príbehovú líniu plus najzaujímavejšie motívy. Nie je to len príbeh o láske, veľkých emóciách a naplnení vlastných predstáv o šťastí, ale aj až veľmi kruté zobrazenie sociálnych väzieb v spoločnosti i vo vzťahu muži – ženy,“ hovorí dramaturg Svetozár Sprušanský, ktorý projekt inicioval. Jane Austenová nie je podľa neho reprezentantkou ženských románov z červenej knižnice. „Je aj troška podvratná, ironická, prevratná a najmä sarkastická,“ pokračuje dramaturg. „Milujem príbehy. A príbehy Jane Austenovej sú nesmierne dojímavé a hlboké. Nie sú to iba obrázky z čias, keď sa ľudia k sebe správali pekne a nosili krásne šaty,“ uvádza režisér Mikoláš Tyc. Dramatizáciu literárnej predlohy zveril tandemu Jitka a Jan Šotovskí.
Na prvý pohľad idylka. Rozľahlý park a domácke sídla, v ktorých žijú milí a šťastní obyvatelia. Omyl. Po manželovej smrti sa pani Dashwoodová s dcérami musí z útulnej rezidencie vysťahovať, pretože dedičom majetku sa stal Dashwoodov syn John z prvého manželstva. Nový domov im poskytne vzdialený príbuzný a financií je oveľa menej. Starosti s dvoma slobodnými dcérami jej však ostávajú. Do rozumnej Elinor sa zaľúbi sympatický a bohatý Edward Ferrars, ktorý je však zasnúbený s inou. Svoje city preto pred najbližšími tají. O mladšiu výbušnú Marianne sa uchádza plukovník Brandon. Pred uzavretým nápadníkom však uprednostňuje romantické dvorenie prelietavého Johna Willoughbyho. Zvíťazí láska či rozum?
Austenovej presnosť opisov charakterov, pocitov najmä hrdiniek a postrehov vychádzajúcich z každodenného života stredných a vyšších vrstiev obdivoval už škótsky básnik a románopisec Walter Scott. „Autorka je pozorným svedkom života a vzťahov. Píše o tom, prečo má zmysel žiť a o čo sa v živote máme oprieť. Je to plnokrvná dráma. A zároveň komédia. Všetko je podávané s takým samozrejmým humorom a na ľudské hemženie sa pozerá s takou noblesnou iróniou, až to vyzerá, že humor a irónia k životu patria,“ pokračuje režisér. A zdôrazňuje, že s tým súhlasí.
Inscenácia Rozum a cit je veľkolepou freskou o láske a spoločenských konvenciách. Scénograficky (Petr Vítek) i kostýmovo (Alexandra Grusková) je zasadená do obdobia prelomu 17. a 18. storočia, o ktorom píše Jane Austenová. „Je čas na to, aby divadlo prinášalo aj veľké príbehy v dobovom zakotvení, ktoré prinášajú ucelenú hierarchiu vzťahov aj hodnotového rebríčka,“ pripomína Svetozár Sprušanský. Na javisku ožíva aj láska, aj vášeň, aj zrada. „Najmä dnes, v dobe tak veľmi rozkolísaných kritérií, etických noriem a pravidiel fungovania života je potrebné priniesť dramatický a emóciami nasýtený príbeh. S postavami, s ktorými sa divák dokáže identifikovať alebo ich za ich názory a konanie obdivovať. Zvyčajne za také postoje a správanie, ktoré nedokáže sám uplatniť vo vlastnom živote,“ pokračuje. To je podľa neho Austenovej silná stránka rovnako ako jej vybrúsený literárny jazyk, osobitý štýl, irónia a nadhľad.
A jej posolstvo súčasníkom? Za city sa netreba hanbiť, práve naopak. Zároveň to s nimi nepreháňať do afektu. „Pre hodnoty má zmysel aj trpieť. A zároveň ich od partnera aj vyžadovať. Rozum a cit nie sú príbehy dávnych vekov, ale živé a aktuálne,“ dodáva Svetozár Sprušanský.
