Iránci román Bedári Victora Huga poznajú už dlho – na pokračovanie začal v Iráne vychádzať roku 1910. Duchovný vodca ajatolláh Alí Chameneí ho považuje za nádherné dielo o „dobrote, láske a cite“. Bínváján, ako znie perzský názov Hugovho diela, boli v Iráne už niekoľkokrát sfilmovaní, vznikli podľa nich kreslené seriály, o muzikálové spracovanie sa však vzhľadom na prísnu cenzúru zatiaľ nikto neodvážil.
„Ženy majú vo všetkých výstupoch na hlave parochňu,“ píše sa na plagáte muzikálu a táto poznámka je podčiarknutá červenou. Celé predstavenie by mohlo byť ohrozené, keby niektorá z herečiek ukázala čo i len prameň svojich pravých vlasov. Ako však naštudovať muzikál v krajine, ktorá nestrpí, aby ženy tancovali alebo sólovo spievali pred cudzími mužmi? Režisér Hosejn Pársáj pôsobil päť rokov na oddelení divadelného umenia ministerstva kultúry a vie veľmi dobre, čo sa smie a čo nie. O naštudovaní muzikálu premýšľal desať rokov, od chvíle, keď v Londýne videl muzikál Oliver Twist. „Odchádzal som z neho s trpkým pocitom, prečo v Iráne muzikály nemáme. Potom som si predsavzal, že jedného dňa jeden naštudujem,“ povedal Pársáj.
Podarilo sa mu to v roku 2017, keď v opere Vahdat, ktorá má kapacitu 700 miest, dávali niekoľko týždňov jeho predstavenie Olivera Twista. V porovnaní s tým ide v prípade Bedárov o superprodukciu, pretože potrebuje 150 hudobníkov a zboristov. Všetci sú Iránci. Hrá sa v sále luxusného teheránskeho hotela Espinas Palace pre 2 500 divákov.
Pársáj upravil medzinárodne preslávenú britskú verziu muzikálu. Pôvodne Bedárov naštudoval v Paríži v roku 1980 Francúz Robert Hossein, u nás známy ako predstaviteľ Jeoffreyho de Peyraca z Angeliky. Hossein v roku 1982 nakrútil aj filmovú verziu v hlavnej úlohe s Linom Venturom. Teheránska premiéra muzikálu sa konala vlani. Hrá sa šesťkrát týždenne napriek útokom časti tlače, podľa ktorej je to záležitosť len pre bohatých. Pársáj priznáva, že pri cene vstupeniek od 500-tisíc do 1,85 milióna rialov (zhruba 10 až 38 eur) nie je predstavenie prístupné komukoľvek. Denník Sázandegí o muzikáli informoval pod titulkom Bedári pre bohatých, ultrakonzervatívne noviny Džaván svoju kritiku nazvali Bedárom vstup zakázaný a poukazujú na „inváziu buržoázneho divadla“.
V hotelovej sále chýba orchestrisko, takže hudobníci hrajú na medziposchodí nad scénou. Väčšina účinkujúcich nemá skúsenosť so spevom a je to poznať. Minimalistické kulisy dopĺňa živé osvetlenie a projekcia videa. Zato sú veľmi prácne a pestré, v prípade postáv pochádzajúcich z chudobného prostredia pôsobia až prehnane. Vzhľadom na cenzúru sa tancuje skôr striedmo a herci sa navzájom nedotýkajú. Zákaz sólového ženského spevu sa tu obchádza s pomocou čierno odetej ženy, ktorá stojí bokom so zahalenou tvárou a tlmeným hlasom podporuje výstup herečky na scéne. Publikum je bez ohľadu na tieto detaily viac ako spokojné a hercov oceňuje potleskom postojačky. Pársáj už myslí na budúcnosť. Chcel by muzikálovo spracovať aj domáce diela, napríklad tvorbu perzského básnika Džaláleddína Rúmího, ktorý žil o šesť storočí skôr ako Hugo.
